Ako som prestala pozerať televízne programy

Zmenila som zamestnanie. Rozhodla som sa, že nebudem robiť kariéru. Akáže tam kariéra! Nemám na to povahu, nepotrebujem to. Keď som si to uvedomila, zistila som, že mi to skôr pomohlo, ako uškodilo. Ale nielen preto som zmenila zamestnanie. Nechcela som stratiť drahého človeka, ktorý stojí po mojom boku už viac rokov. Môjho manžela. Prežili sme spolu veľa dobrého a aj zlého. Aj keď tých rokov, čo sme spolu nie je až tak mnoho. Trinásť nie je ktovieaké číslo. Hoci v porovnaní s niekým je to dosť. Môj nový život sa pozdával obom. Konečne som prišla domov skôr, ako bola tma. A obchody neboli zavreté a mohla som konečne niečo aj kúpiť, nielen pozerať do výkladov zo zastávky MHD. A tak som sa vrhla na sledovanie televíznych programov. Už predtým som bola závislá na filmoch a sem tam aj na seriáloch. Vždy som rada čítala, ale v posledných rokoch na to nebol čas. Pracovné nasadenie bolo vysoké a čítala som len odborné knihy, týkajúce sa mojej profesie. Veľa som sa síce naučila, ale zobralo mi to niečo zo mňa samej. Stala som sa len akousi chodiacou kalkulačkou nabitou vedomosťami z ekonomiky a účtovníctva. A to je málo. Ja chcem od života viac. Kde som urobila chybu? Nikde, to dnešná doba sa tak zmenila, že som sa nakoniec ja prispôsobila jej. Každý niečo chcel, potreboval. Nikto sa nepýtal, čo chcem a čo potrebujem ja. Povinnosti, samé povinnosti. Dnešné ženy vedia o čom hovorím. A tak som začala sledovať aj telenovelu. Prišla som domov skôr, ako je pravidelný čas vysielania tohto žánru. Voľných chvíľ bolo viac, tak prečo nie, povedala som si.Telenovela ma rozčuľovala stále viac, prepínala som kanály pri histerických scénach. A že ich nebolo málo vie každý. A potom sa konečne telenovela skončila. Chvalabohu, povedala som si. No potom sa začala druhá. Ruská. Lenže to nebola telenovela, ako bolo napísané v televíznom programe. Bol to skôr dlhý televízny film. Koniec ma síce rozčúlil, lebo autori zmenili dej kvôli sledovanosti. Ale neubralo mu to na kráse. U mňa určite nie.A to bol začiatok konca sledovania televíznych programov mojej osoby.Samozrejme, dej bol o láske a vášni, ako vždy. Lenže v tom filme herci nekričali, nemávali histericky rukami, nevrieskali. Oni jednoducho HRALI. Ich oči, tvár, gestá vyjadrovali pocity, ktoré prežívala daná postava. A to ma dostalo po veľmi dlhom čase do kolien. S tým som sa naposledy stretla u našich hercov, ako je pán D. Jamrich, M. Kňažko, Š. Kvietik, M. Huba, L. Haverl. J. Pántik, a mnohí ďalší. Pre mňa sú všetci PÁNI HERCI. S ich generáciou, ktorá sa stratila z televíznej obrazovky pre mňa odišli slovenskí herci a zatiaľ ich v mojom srdci a ponímaní nikto nenahradil. Bohužiaľ.Možno ešte generácia pána Janka Krónera alebo p. Nogu, M. Kramára.Mladí ruskí herci a herečky hrali tak presvedčivo, že sa z toho nemôžem spamätať dodnes. Ruská škola hercov je ruská škola. Všetci herci by sa v nej mali učiť.Aj keď som videla mnoho filmov, len máloktorý herec ma dokázal presvedčiť o tom, čo hraje. Obdivujem každého herca/herečku, ak jeho tvár, oči v priebehu niekoľkých sekúnd a minút vyjadrujú chladnokrvnosť a vzápätí sa v nich objaví potlačovaná láska, zlosť a potom skoro až nenávisť. Ja by som to nedokázala. Takých hercov je málo, a vo svete je hercov viac, ako si možno myslíme. Mňa však nepresvečili ani tí, ktorých mená sa skloňujú skoro denne vo všetkých médiách.Obdivujem vlastne všetkých hercov, ktorí sa dokážu stotožniť s postavou tak, že som presvedčená o pravdivosti toho, čo hrajú. Potom ich vnímam inak, nechcem vidieť, akí sú v skutočnosti. Určite nie som sama, kto takto rozmýšľa.Keďže som sa o tých ruských hercoch a herečkách chcela dozvedieť viac, skúsila som použiť na hľadanie informácii internet. V tom čase bol pre mňa veľkou neznámou. Ale odvtedy je to inak. Zrušili sme pevnú linku a už viac ako rok máme doma "môj milovaný netík" ako mu hovorím ja. Pomocou neho som objavila iný svet. Nechcem teraz obhajovať vysedávanie za monitorom, to nie. Ale našla som toľko čítania a nových priateľov a priateľky, že na sledovanie televíznych relácii jednoducho NEMÁM čas. A v poslednom čase ani chuť. Vďaka jednému ruskému filmu som našla ľudí, s ktorými si píšem. S niektorými som sa stretla aj osobne. A nie všetci sú zo Slovenska. Takže som si kúpila nový ruský slovník a nový anglický slovník. A oprášila svoje vedomosti z oboch jazykov. Nehovorím plynule ani jedným z nich, ale na písanie mi to stačí. A čítanie v českom jazyku nie je pre mňa žiadny problém. Niekedy to ani nevnímam, v akom jazyku čítam, či je to slovenčina, alebo čeština. Dokonca ani čítať v ruskom jazyku nie je až také ťažké, ako som si myslela ešte nedávno.Som rada, že patrím k Slovanom. A to, že som hrdou Slovenkou je pravda pravdúca. Samozrejme, že chcem robiť česť svojmu priezvisku. Nie je totiž vôbec obyčajné.Prosím čitateľov, aby nespájali politiku a umenie. Lebo pre mňa sú to dva odlišné svety. Tento môj článok vôbec nechce byť politický. Je o pocitoch. Znova som v sebe objavila radosť z čítania. Preto teraz všetky voľné chvíle venujem čítaniu. A písaniu príbehov. Už niekoľko rokov som chcela písať prózu. A stále som samú seba presviedčala, že nemám čas. Čas, to je veľmi zvláštna vec. Ak si človek stále opakuje, že ho nemá, tak ho naozaj nemá. Od istého času to nehovorím. Nie je to totiž pravda.Najprv to boli nesmelé pokusy. Mala som strach, či to bude niekoho zaujímať. Či to nebude smiešne. Či to bude niekto čítať. Som totiž romantik, aj keď dnešný svet nepraje romantikom.Ale radšej byť romantikom, ako žralokom. Aj za cenu, že budem večerou ...A čuduj sa svete, on sa niekto našiel, kto tie "bludy" ako tomu hovorím ja začal čítať. Tých čitateľov nie je veľa, žiadnu dieru do sveta tým nespravím, nebude zo mňa milionár. Ale uspokojuje ma to vnútorne. A to mi stačí. Niekto by si povedal, že je to málo. Nemyslím si. Prehodnotila som svoj život a zistila som, že nepotrebujem novú kuchynskú linku, nové obkladačky do kúpeľne, novú podlahu do obývacej izby, alebo najmodernejšie oblečenie, či zahraničnú dovolenku. Nič z toho nemám, lebo to nepotrebujem. Potrebujem niečo iné.Potrebujem lásku. Lásku svojho muža a ľudí okolo seba. Jeho spokojný úsmev. Vtedy zabúdam na všetko okolo seba a teším sa na budúcnosť. Vďaka tomu, že som v sebe opäť objavila romantickú dušu inak pozerám na dnešný svet a ľudí okolo seba. A mnohí ľudia, ospevovaní a oslavovaní ako "celebrity" u mňa nič neznamenajú. Všade okolo mňa je totiž plno iných celebrít, o ktorých nikto nič nevie. Sú to ženy, matky ktoré denne prinášajú obetu pre svojich blízkych. Počítajú ťažko zarobené peniaze a snažia sa zabezpečiť rodinu, aby im nič nechýbalo. Na seba vôbec nemyslia. A ich rodina to berie ako samozrejmosť, že to musia robiť. Nemusia, oni to chcú. A to je veľký rozdiel. Väčšinou to ani nikto neocení, ba skôr sa im dostane posmechu. A často aj z ich blízkeho okolia. Lebo nevyzerajú ako holywoodske hviezdy, nemajú moderné oblečenie. Ony majú niečo iné. Majú srdce. A naši muži? Veľa z nich by si zaslúžilo medajlu za statočnosť. Mnohí odchádzajú za prácou mimo domova. A tí, čo zostávajú doma a pracujú tu to tiež nemajú ľahké. Aj kvôli tomu som sa rozhodla písať. Nielen romantické príbehy pre potešenie duše, ale aj články, aby som možno potešila, tých, ktorí to potrebujú. Alebo ukázala okoliu aj iných ľudí, ako sú "svetové celebrity".Alebo možno aj kvôli tomu, aby "moje celebrity" vedeli, že na nich okolie nezabudlo, že aj oni sú dôležití. Každý máme svoje miesto na slnku. Každý sme svojím spôsobom jedineční. Ale nie o každom vie celý svet. Možno to tí ľudia ani nepotrebujú. Ale myslím si, že to my, my ostatní ich potrebujeme. Môj milovaný mi dal prezývku HUPKA a ak dovolíte, tak ju budem používať. HUPKA