Nechcem takto žiť

NECHCEM TAKTO ŽIŤ Nie, nechcem takto žiť! Hovorím si, keď vidím iných. Už z diaľky počujem vlkov vyť od hladu a besnoty. Skazené mravy, ľudské bravy zatlačili krásu do kúta. V kuchyni obarili kohúta. Do polievky variť ho dajú, sliepky sa už hádajú. v kuríne hrady stavajú. Nie, nechcem sa pozerať na zlých psov a otrávených ľudí, čo malé deti nemajú radi. Ale čo narobím, keď ich denne na ulici stretávam? Svoj smútok schovávam väčšiu mincu do zvončeka dávam. Chcem sa smiať a nie báť. Môj úsmev sotva stačí. Slza bôľu von sa derie, kto zlých ľudí odoženie? Veď ani smrti sa neboja! Zlaté teľa v domoch býva, chudoba vo svete ožíva. Nie, nechcem takto žiť! Vo dne, v noci smradľavo hniť. To radšej budem domom, alebo iným neživým tvorom. Voňavým stromom, čo do neba rastie. Vtáky budú vo mne bývať, vietor pesničku húsť. Anjeli pred hriechom skrývať. Nie, nechcem žiť ako ostatní! Nečlovekom byť, v pekle do suda od bolesti ryť. Nie, nechcem byť ako ovca, čo sa v stáde od strachu skrýva. Nie som predsa rusalka divá, som človek. Žena živá. Chcela by som nebo na zemi, aby boli ľudia blažení. Ako ich presvedčím? Láskou. Snáď.