Naozaj sa prominentný mystifikátor a guru ruskej histórie, rasPUTIN objavil na premiére nového slovenského muzikálu. Určite fanatikom do rébusov a krížoviek nemusím zdôrazňovať čo je to doplňovačka. Text je uvedený s chýbajúcimi znakmi, ktoré treba doplniť. Tak sa ...Putin s tromi bodkami zmenil na Rasputina, potulného kňaza a hlavnú postavu príbehu o morálnom rozklade jednej epochy cárskeho Ruska.
Prečo si Ján Ďurovčík pre svoje dielo, nový slovenský muzikál, vybral práve Rasputina? Určite má svoje vysvetlenie. Možno to bola práve zhoda v mene. Rasputin – Putin, jedna z kľúčových postáv dnešnej svetovej politiky, prezident Ruskej federácie Vladimír Vladimírovič Putin. Existuje nejaká paralela medzi Grigorijom Jefimovičom Rasputinom, mystikom zo začiatku dvadsiateho storočia a autokratom dvadsiateho prvého storočia? Sto rokov oddeľuje existenciu dvoch nevyspytateľných osobností, ktoré menili a menia kolobeh dejín. Možno práve to bola príčina vzniku Rasputina, baletného predstavenia v SND (2003) a muzikálu (2018) na Novej scéne. Spolu s autorom hudby, Henrichom Leškom a textárom Jánom Štrasserom, Ján Ďurovčík prispieva k rozprave o dobre a zle. Je jedno, či to bolo včera, alebo dnes. Čo dokáže vôľa jedného človeka, ktorý má v rukách moc, či už politickú, alebo duševnú? Čo, prípadne kto je inžinierom nezvratných udalostí, ktoré ovplyvňujú životy miliónov ľudí? Možno najbližšie k pravde bol Fridrich Nietzsche, nemecký filozof. Práve on umiestňuje osobnosť, vládcu, diktátora, nadčloveka, produkt ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci, do centra spoločenských pohybov. A o tom je súčasný Rasputin ako Putin a Putin ako legenda Rasputin. Slovná hračka, ktorá môže mať aj hlbší zmysel.
V histórii hudobnej dramaturgie má príbeh o Rasputinovi svoje miesto. Známa je aféra pri uvedení baletu Rasputin v divadle Opery a baletu petrohradského konzervatória v roku 2004. V hlavnej úlohe sa predstavil Farouk Ruzimatov a v roli cára Mikuláša II rozporuplný Valerij Lantratov. Bolo to v čase, keď ruská ortodoxná pravoslávna cirkev kanonizovala cára Mikuláša II a jeho postava sa začala objavovať na ikonách s Kristom. Rovnako v tom čase bol v Rusku rozšírený názor na postavu Rasputina, že za vznik zápornej legendy o Rasputinovi boli začiatkom dvadsiateho storočia zodpovední historici a nezakladá sa na pravde. Redaktor časopisu Imperial Courier, monarchista Viktor Antonov sa vyjadril, že: „Ani v ateistickej sovietskej ére sa takéto rúhanie nedovoľovalo, nikto sa neodvážil pripomenúť meno Nikolaja Alexandroviča (Mikuláša II) takým neúctivým spôsobom, ktorý je skôr darčekom pre tých, ktorí oslavujú Halloween, a nie je náhoda, že premiéra baletu pripadla práve na tento deň.“ Pre mnohých ruských pravoslávnych kresťanov romantický duet Rasputina a cárovnej Alexandry Fiodorovnej hraničil s rúhaním. Známa je aj rocková opera Michaela Rappa, Rasputin – Miracles Lie in the Eye of the Beholder, ktorú v uviedli v roku 1999 vo Wilmingtonskom Grand Opera House. Rasputina stvárnil slávny Ted Neeley známy ako Ježiš z filmu Jesus Christ Superstar.
A ako sa to podarilo v Bratislave? Bolo by jednoduché to odbiť jednou vetou „Bolo to celé ďurovčíkovské“. Projekt slovenského baletu Rasputin spolu s Henrichom Leškom obrazne na rukách preniesli do divadla Novej scény. Neviem, aké mali pri vzniku muzikálu ambície, ale o balete sa v roku 2003 Ďurovčík vyjadril slovami: „Spolu s autorom hudby, Leškom sme chceli vytvoriť niečo, po čom siahnu baletné súbory aj o sto rokov." Platí to aj pre muzikál v roku 2018? Určite prenos baletu na scénu hudobného divadla nebol jednoduchý a bezbolestný. Leškovou dilemou bolo pretransformovať orchestrálnu suitu do slov, spevu a tak trochu sa priblížiť muzikálovému divákovi. Ten je práve na Novej scéne odchovaný radom vydarených titulov, akými sú nesporne Mačky (The Cats), Rómeo a Júlia, Mamma Mia!, rad Bednárikovych medovo-romantických inscenácií, ale aj pamätný Vargov a Hammelov Cyráno z predmestia. Ďurovčíkov Rasputin sa však vybral náročnejšou cestou, upravou artificiálnej symfonickej hudby, príbehu a réžie do monumentálneho tvaru rockovej opery. Mnohí diváci boli, sú a určite budú prekvapení, čo im dramaturgia Novej scény pripravila. Až na pár krátkych slovných dialógov je celý príbeh prespievaný. Jednotlivé hudobné čísla majú síce navonok charakter muzikálových árií a zborov, ale hudobne ide o náročnú zloženú piesňovú formu, ktorá sa ani nesnaží vyzerať jednoducho a prehľadne. Navyše melódie, ktoré postavy drámy interpretujú, a dráma to určite je, neraz opúšťajú konvenčné vody diatonických popevkov a cez modulácie, Messiaenovské módy a jazzové chromatiky ponúka bohatú melodickú linku s náročnými intervalovými skokmi. Jednoducho poslucháč odchovaný na muzikálových hitoch stráca pôdu pod nohami. Je prinútený vnímať dielo ako Gesamtkunstwerk, akési moderné wágnerovské operné show. Ďurovčíkovi sa však aj napriek tomu podarilo tento hudobný kolos cez príbeh a réžino-dramaturgickú koncepciu pevne ukotviť vo vlnách romantického muzikálu. Najmä samotný príbeh je postavený na prerozprávaní historických udalostí, ktoré sprevádzali Rasputina a cársku rodinu pár rokov pred boľševickou revolúciou. Nesnaží sa vytvoriť vlastný obraz o manipulácii a krutosti, či zle. Neodbieha od deja. Naopak v réžii posilňuje čitateľnosť romantického príbehu a emócií jednotlivých obrazov. Podobne ako Bednárik, pracuje s viacerými scénickými plánmi a efektami. Vznikajú scénické kompozície, ktoré neznesú improvizáciu ani náhodu. Všetko do seba zapadá ako v pestrej stavebnici postáv, scény, kostýmov a svetla. A práve nezvyčajná, osobitá a určite originálna hudba Henricha Leška mu ponúkla pôdu na efektné obrazy. Bohaté scény nie sú obyčajným muzikálovým striedaním tanca a spevu. Tanec je skôr pohybovým doplnkom situácie, ktorá sa práve na scéne odohráva. Ďurovčík choreograf a Ďurovčík režisér, či autor námetu úzko spolupracujú. Táto trojjedinosť je očividná a do detailu prepracovaná. Výtvarné spracovanie príbehu o Rasputinovi bolo v rukách scénografa Mareka Hollého a kostýmovej výtvarníčky Lucie Šedivej. S vkusom a citom zbytočne nekonkurovali tomu najdôležitejšiemu, čo na scéne bolo, príbehu a dramatickým postavám. Efektné, na prvý pohľad nevýrazné plochy pokryté rôznymi ikonickými stvárneniami Pantokratora, zrazu v hre svetiel a videoprojekcií ožívajú a posilňujú prerozprávanie príbehu. Podobne štylizované ruské kostýmy dvoranov krištáľovo posúvali do popredia cársku rodinu oblečenú do bielych šiat. Zdanlivá šedivosť, farebná intimita je narúšaná tvrdým svetlom a nefalšovaným ohňom.
Na začiatku bolo slovo. V Rasputinovi sa o neho postaral Ján Štrasser. Zdatný textár, ktorého rukami prešiel nejeden muzikálový titul nielen na Novej scéne, sa podriadil požiadavke Ďurovčíka, prerozprávať a zdokumentovať udalosti okolo mystického pravoslávneho kňaza, fanaticky zmanipulovanej cárovnej a slabocha cára Mikuláša II s rodinou. Navyše texty pre spevákov písal na hotovú hudbu, takže sa musel podriadiť náročnosti speváckych partov. Určite dobrým nápadom bolo použitie originálnych liturgických pravoslávnych textov, ktoré pomohli ruskej črte postáv.
Biblické tvrdenie o slove treba v prípade inscenácie Rasputin rozšíriť o človeka, herca, speváka, zodpovedného za interpretáciu slova, spevu, gesta, či pohybu na scéne. Ďurovčíkovej jasnej režijnej predstave boli podriadení aj všetci účinkujúci. Všetci, sólisti v hlavných úlohách, či epizódach, alebo zbory, museli popri zvládnutiu náročného spevu bezchybne zapadať do masových koláží tiel tanečníkov a jednotlivých postáv. Orientácia v hudbe či priestore prebiehala bez viditeľnej neistoty. V porovnaní s nemotornosťou operných spevákov to boli výkony nadpriemernej koncentrovanosti ale aj prejavov emócií a vášní. Rasputin si tento prístup vyžadoval od prvej minúty až po veľkolepý záver. Na premiére 14. septembra sa v postave Rasputina predstavil Patrik Vyskočil (v alternácii Dárius Koči). Podobne ako Ted Neeley, aj on má už za sebou úlohu Ježiša v slovenskej verzii muzikálu Jesus Christ Superstar. Presvedčivo zvládol postavu zhýralého svätca, ale najmä spev, kde sa pohyboval od barytónových (až basbaritónových) polôh až po extrémne výšky. Rovnako to nemala ľahké ani Katka Hasprová. S neopakovateľnou istotou v intonácii a výraze zvládla postavu cárovnej Alexandry Fiodorovnej (v alternácii Mirka Partlová). Presvedčivo, nielen svojim hereckým výkonom, zvládnutým náročným spevom, ale aj celkovým výzorom a prejavom, zapôsobil Martin Hudec v úlohe cára Mikuláša II (v alternácii Lukáš Pišta). Určite treba vyzdvihnúť postavu malého cároviča Alexandra, ktorú neuveriteľne sympaticky zvládol osemročný Simon Müller (v alternácii Max Rosa). Na javisku bolo cítiť, že všetkým detským postavám ( mladučká Lima Prágerová a Karolína Tkáčová) výdatne pomáhala prítomnosť podpory ich dospelých kolegov. Bravúrny spevácky výkon podal aj Michal Candrák (v alternácii Peter Makranský) v úlohe princa Jusupova. Umelecký ansámbel sprevádzala tanečná skupina Ďurovčíkovho Slovenského divadla tanca. Špičkoví tanečníci potvrdili európsku kvalitu svojho umenia, ktoré je späté s prácou Jána Ďurovčíka.
V závere muzikálu, či rockovej opery neumiera len hlavná postava, cárska rodina ale aj jeden čas, ktorý ohraničuje existenciu pravoslávnej Rusi. Tak ako príbehy ľudí, ani osudy spoločenstiev, národov, ale aj etník, nie sú večné. Umierajú s časom, ktorý tvorili, ale aj sebavedome ničili. Preto spojnica Putin – Rasputin nie je len divadelnou, či literárnou metaforou. Je to realita, ktorej sme boli, stále sme a naďalej budeme svedkami. Ako sa k tomu postaviť? Nepodľahnúť demagógii, falošnému podsúvaniu patriotizmu, akejsi moci, ktorá za nás všetko vyrieši. Zlo zostane zlom, aj keď sa opiera o kríž mučeníka. Neresť zostane neresťou, aj keď si draho platíme za odpustenie. Liečba ľudstva nespočíva v rukách liečiteľov a tajomných prorokov. Lož zostane lžou aj keď si ju budeme každodenne prelepovať nálepkou PRAVDA. O tom nie je len Ďurovčíkov Rasputin na Novej scéne, ale aj Putinov svet, Európa a malý fliačik pod Tatrami, ktorému prisúdili meno Slovensko.
16.9.2018
