Dušanov pohreb

Dušan zomrel. Poviete si „Čo už len je na tom zvláštne?“. Každý raz zomrie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Smrť je nedočkavá partnerka, ktorá je vždy poruke. Potiaľto sú všetky príbehy rovnaké.

Dušan Bol a už Nie je. Bodka.

Môj príbeh o priateľovi sa vlastne odohral až potom, keď nešťastnou náhodou počas večernej jazdy na bicykli spadol do Šúrskeho kanála a zomrel. Bol pri tom sám, len s priateľkou Smrť. Tá bola k nemu milostivá a nedovolila telu, aby trpelo. Sú všelijaké vysvetlenia, čo sa deje po smrti. Mnohí smrteľníci veria na to, že duša každého ide do očistca a odtiaľ podľa zásluh putuje do Neba alebo do Pekla. Aj tu sa nájdu optimisti, že Peklo je fajn, pretože sa až príliš podobá pozemskému živou. Až nato, že sa nebožtíkovia varia v kotloch. Naopak Nebo ponúka slastný odpočinok, žiaľ bez nerestí pozemského života. Ťažko si vybrať. Našťastie o tom nerozhodujú ľudia. Ani tí, ktorí si zatiaľ naživo užívajú slastné neresti pozemského života. Takí sme a asi aj zostaneme.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Smrť má však jednu zvláštnu výsadu. Vie zabezpečiť, že aj po smrti človeka sa jeho duch, nie dušička, začne správať neočakávane. Smrť nie je konečným riešením akejkoľvek živej bytosti. To sa nepodarilo ani počas dejín ľudstva. Hitler nevyriešil konečnú otázku „Čo so Židmi“, komunisti nevyriešili otázku „Čo s kapitalistami“ a kapitalisti nevyriešili otázku „Čo s robotníkmi a roľníkmi“. A otázku „Čo s pandémiou Corona vírusu“ nevedia v súčasnosti, v dobe rozkvetu vedy a technológií, vyriešiť ani žiadni lekári, imunológovia, a to nehovorím o politikoch, ktorí sľubujú nesplniteľné a hrozia ukameňovaním všetkých kritikov protipandemických opatrení. Sme úplne bezmocní? Nevieme v sebe vygumovať nenávisť, čiernobiele videnie sveta, neustále vytváranie vnútorných a vonkajších nepriateľov? V konečnom dôsledku ani nenávisť voči samému sebe?

Skryť Vypnúť reklamu

Zrazu zomrie človek, priateľ, vlastník malej auto opravárne, o ktorom poniektorí machri hovorili, že mal neustále ruky od oleja a motorovej nafty. Športovec, ktorý nikomu nevedel povedať nie a vždy bol pripravený pomôcť. Neriešil konečné otázky ľudstva, bytia a nebytia. Len žil život naplno. V práci, ktorú mal rád, v športe, ktorému odovzdal syna, elitného futbalistu, a medzi priateľmi, ktorým rozdával všetko, čo mohol. Bol plný optimizmu a elánu do života.  Hľadel do budúcnosti s rukami otvorenými pre nové výzvy. Ale čo smrť? Jedna osudná cesta na bicykli a všetkému je koniec? Nebola táto smrť zbytočná?

Skryť Vypnúť reklamu

Pohreb.

Ivanka pri Dunaji.

Zlepené domčeky s úzkou rovnou cestou, ktorá vedie priamo k obecnému cintorínu. Sobota predpoludním. Napriek jeseni sa slnko vyhrieva na predných sklách áut, ktoré pomaly zapĺňajú uličku. Vystupujú z nich ľudia v čiernych plášťoch, dámy v klobúkoch, všade plno kvetov v náručiach pokojného sprievodu na cintorín. Ako v spomalenom filme sa odvíja príbeh rozlúčky. Mám ťažký krok. Je to odkaz desiatok rokov na nohách. Konečná. Kaplnka v areáli cintorína pripomína skromný stánok, akúsi zastávku na ceste... Sadám si na lavičku , ktorú mi poskytla náhoda.

A vtedy to začalo.

Hudba napĺňa priestor pokojom, pokorou a láskou. Tí ktorí obsadili priestranstvo pred kaplnkou zrazu stíchli a akoby znehybneli. Stojí tam aj kamarát Vlado. V prežiarenom vzduchu počuť tlkot sŕdc a dýchanie smútiaceho davu. Postupne som začal chápať Dušana, ktorý ležal len pár metrov odo mňa v hnedej rakve. To nebol pohreb, to len Dušan svojim nebytím ovládol prírodu, slnko, hroby a smútiaci dav. Akoby to, čo vládne každodenne na uliciach, pri rozhovoroch, na pracovisku, v televízii a novinách sa zrazu vyparilo. Prestalo existovať. Bolo len jedno, súzvuk toho, ktorý už nemohol nič povedať a ostatných, ktorí zabudli, že sa ešte včera hádali na ulici, či nosiť rúška, alebo sa dať zaočkovať proti vírusu. V Ivanke pri Dunaji začal pôsobiť len jeden vírus. Covid porozumenia, úcty a pokory. To sa Dušan klaňal všetkým, ktorí sa prišli rozlúčiť s tichým odkazom, aby sa svet spamätal. Aby sa vrátil tam, kam bol určený. Do lona súzvuku prírody a človeka, harmónie rodiny, úžasu pri vzniku čohokoľvek krásneho a potrebného, čo človek urobil, povedal, alebo napísal. Tento zázračný okamih jednoduchej ľudskosti sa vznášal nad hlavami všetkých. Bez nálepiek a transparentov. Sedím na lavičke, hľadím na smútiaci dav a usmievam sa. Vznášam sa spolu s Dušanom a je mi dobre. Jeho smrť stála za tento okamžik  vytriezvenia. Do očistca vstúpil nielen on, ale spolu s ním aj my ostatní. Spolu s Dušanom, ktorého smrť nebola zbytočná.

Skryť Vypnúť reklamu

 

Ľubo Belák a tí, ktorým nie je všetko jedno.

V Bratislave, dňa 13.11.2021

Ľubomír Belák

Ľubomír Belák

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  91x

hudobník, textár, televízny producent, publicista a občiansky aktivista (výzvy Sme tu ešte my a Otvorený list politickým stranám) Zoznam autorových rubrík:  politikakultúramédiáNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

5 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu