Podčiarkujem vlastnej, pretože smrť iného, či už v rodine, medzi priateľmi, ale aj vo filme, či televíznom seriáli vyvoláva skôr ľútosť zo strany blízkeho, možno aj zo straty obľúbenej postavy z románu. Ani samovrah sa neraduje, keď si podrezáva žily.
Nezdá sa vám tento úvod? Máte inú skúsenosť? Možno, ale vlastná smrť je niečo osobné a konečné, čo sa nedá zažiť, prežiť, preveriť, alebo vychutnať. Sám som mal vlastnú skúsenosť z umierania. Ako šesťročný som bol obeťou autohavárie, kde okolostojaci dav zvedavcov skonštatoval moju smrť. Zázrakom som sa vrátil späť. Neznamená to však, že môžem podať správu o vlastnej smrti. Správu o smrti, presnejšie o príčinách vraždy podáva nová inscenácia divadelnej hry PUNK ROCK v bratislavskej Novej scéne.
Možno práve strach motivoval anglického autora Simona Stephensa k napísaniu divadelnej hry PUNK ROCK. Sám na túto tému hovorí “ Predstava, že adolescenti už neinklinujú len k samovražde, ale aj k vraždeniu iných, ma desí. A práve tento strach ma inšpiroval„ Jeho krátka skúsenosť učiteľa na strednej škole a pôsobenie v škótskej art punkovej skupine Country Teasers ho priviedla k napísaniu odvážneho a expresívneho textu hry, ktorá sa mala uvádzať najmä na umeleckých školách, kde študenti hrali študentom. Možno aj sám sa chcel vysporiadať s vlastnou mladosťou a pocitmi dospievajúceho mladého človeka, ktorý už nevníma svet ako dieťa, ale ako rodiaci sa dospelý bez akejkoľvek skúsenosti, zážitkov a overených postojov voči všetkému, čo sa zrazu na neho valí. Po premiére v roku 2009 v manchesterskej Royal Exchange, historickej budove Kráľovskej buzy, sa ozývali kritické hlasy, že téma hry je málo originálna, no napriek tomu bola hra nominovaná v roku 2010 TMA ako najlepšia súčasná dráma. O jej kvalitách svedčí aj uvedenie na Novom Zélande, Austrálii, Španielsku, USA a Kanade.
Na Novej scéne sa magicky stretol autor hry s režisérom Svetozárom Sprušanským. Určite ich na diaľku spájal dráždivý autentický príbeh maturantov, ktorí sa pripravujú na maturitu. Navyše ich viedlo poznanie o duši dospievajúcich študentov z prvej ruky. Aj keď názov hry nie je o hudobnom štýle sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, jeho obsah sa stal kľúčom k pochopeniu smrtiacej agresivity, krutosti, ale aj spaľujúcej vášne, ktorá vo veku sedemnásťročných tínedžerov je akýmsi štítom, drsnou ochranou ich doteraz nenaplnenej duše. Nepopísaná tabuľa je ako prázdny hard disk, ktorý môže byť napĺňaný láskou, porozumením, ľudskosťou, ale zároveň aj vírusom zlosti, netolerantnosti, ale najmä vzbury. Vzbury proti všetkému a všetkým. Určitou pomôckou pri tvorbe oboch, anglického autora a slovenského režiséra, bola určite znalosť psychologického obrazu protocharakterov jednotlivých postáv, ktorý sa podaril zachytiť nielen v texte, ale aj pri práci s hercom a priestorom. Punkový minimalizmus a neofreudovská psychoanalýza Erika Eriksona zohrali významnú úlohu pri vzniku tejto súčasnej drámy. Eriksonov epigenetický diagram akoby poskytol materiál na vybudovanie psychologických obrazov jednotlivých postáv hry PUNK ROCK. Kto som a čím môžem byť? Hľadanie vlastnej identity je základným konfliktom dospievajúcich tínedžerov. Navyše punkový pocit vyjadrený slovami „nech spravíš čokoľvek, všetko sa napokon skončí zle. Všetko, čo človek vybuduje, je postavené na niečom obludnom. A nič nepretrvá. My rozhodne nie...“, je mottom maturantov v divadelnej hre.
V podmienkach a histórii Novej scény, je prekvapujúce, že sa kolektív divadla pustil na nevyskúšanú a určite neoverenú cestu ponúknuť drámu, ktorá nie je len efektným thrillerom. Po úspešných muzikáloch, komédiách, a pár ich má na konte aj Svetozár Sprušanský, sa zrazu na scéne objavil autentický, psychologický príbeh s plnou vážnosťou témy, ktorá nielenže zaujme diváka, ale ho aj v poriadnej miere vystraší. Ak sa v teórii drámy hovorí o katarzii, tak určite to platí na PUNK ROCK. Divák strhnutý najmä jednotlivými postavami, ich charaktermi, správaním, sa nechá vtiahnuť do deja a stáva sa účastníkom tragédie s katastrofálnym koncom, kde sa neponúka šťastný koniec, ale poznanie o stave duše mladých dospievajúcich ľudí. Nie je to ekonomická kríza, sociálne pomery, ktoré sú príčinou ich nespokojnosti. Je to kritické obdobie otvárania dospievajúcej duše. Hra dospelákom odkazuje, aby sa spamätali. Nepoučuje, ale pripomína, že sú to ich deti s vlastnými problémami, ktoré v nich ožívajú.
Režisér Svetozár Sprušanský, jeden z najvšestrannejších slovenských režisérov, mal šťastnú ruku na výber svojich najbližších spolupracovníkov. Určite to bola prekladateľka Alexandra Ruppeldtová, ktorej sa podarilo preložiť text patriaci do úst mladých ľudí aj so všetkými pejoratívmi a argotom generácie dvadsiateho prvého storočia. Ostatní spolutvorcovia tvoria kolektív ambicióznych mladých ľudí. Dramaturg Adam Gold, kostýmová výtvarníčka Dorota Cigánková a scénická výtvarníčka Diana Strauszová. Novinkou sú ďalší dvaja spolupracovníci. Mária Vargová a Peter Kusý. Vstúpili do projektu Novej scény ako psychológovia. Zámerom divadla, jej vedenia na čele s Ingrid Fašiangovou, je vytvoriť programovú líniu Mladá Nová scéna, pravidelného uvádzania projektov určených a pripravovaných špeciálne pre mladého a detského diváka. Práve PUNK ROCK je prvým pokusom nielen pritiahnuť mladých ľudí, ale zároveň s ním viesť dialóg, ktorý by mal byť práve v rukách psychológov, sociológov a pedagógov.
Premiérové postavy v hre PUNK ROCK obsadili opäť mladí, ale už skúsení herci. Aj keď všetkých sedem postáv tvorí rovnocennú študentskú skupinu, medzi ktorými sa na schodisku školy celý dej odohráva, postava Williama Carlisleho je dominantná. Vladislav Plevčík ju zvládol bravúrne. Sám som sa prichytil pri tom, že ho nevnímam ako herca, ale ako Williama. Plevčík nehral, on bol William Carlisle. Veľký priestor dostal aj Dávid Hartl v úlohe Chaldwicka Maedea, školského premianta, v ktorom sa láme láska k fyzike a nenávisť k fyzickej existencii spoločnosti na okraji skazy. Negatívnu úlohu Bennetta Francisa presvedčivo zvládol Lukáš Pišta v alternácii Petra Makranského. Medzi skúsených, ale ešte stále mladých hercov patria aj obaja predstavitelia postavy Nicholasa Chatmana, študenta, ktorý má „všetko v paži“. Ľahko a elegantne sa jej ujal známy muzikálový herec Patrik Vyskočil. V alternácii sa objaví rovnako skúsený Dárius Kočí. Šarmantné boli aj predstaviteľky dievčenských rolí Miroslava Drínová v úlohe Cissy Franksovej a neuveriteľne milo pôsobiaca Romana Dang Van v úlohe Tanyi Gleasonovej. Ak by sme vychádzali z typológie postáv, tak určite šťastným výberom režiséra bolo obsadenie Lenky Feckovej v úlohe Lilly Cahillovej. Jej prirodzený talent ale aj miera hereckej štylizácie je predpokladom, že nám vyrastá nová herecká hviezdička. Alternuje ju Petra Dubayová. Jediná postava dospelého psychiatra Dr. Richarda Harveya patrila osvedčenej stálici Novej scény Martinovi Kaprálikovi. Alternuje ho Pavol Plevčík.
Dôležitú úlohu v celej inscenácii zohráva hudba. Aj keď pôvodné stvárnenie ráta s originálnou punkovou hudbou britskej scény, dramaturg a režisér sa rozhodli zveriť jej prípravu práve Vladovi Plevčíkovi, ktorý aj ako herec rámcuje celý dej. Postpunkový sound a agresívna gitara dominovala v predeloch jednotlivých výstupov. Objavila sa aj pieseň v anglickom jazyku, ktorú podľa mojich informácií zvládol tiež Vlado Plevčík. Tvorila integrálnu súčasť minimalistických scénických prostriedkov, ktoré dávali vyniknúť textom,. hereckej akcii, ale najmä psycho-senzitívnej atmosfére celého príbehu.
Tak ako v antickej dráme, aj v PUNK ROCKU sa tragédia končí katastrofou. Krutosť nie je ničím nahradená ani ospravedlnená. Divák odchádza v šoku, ale najmä s pocitom, že sa zúčastnil niečoho, čo sa mu navždy vryje do pamäti. Na rozdiel od plytkých a hlúpych televíznych seriálov v PUNK ROCKU na Novej Scéne prenikne k podstate tínedžerskej duše. Preto aj keď je hra venovaná mládeži, mali by ju vidieť najmä rodičia svojich dorastajúcich detí. Zistia, že v ľahko zraniteľných dušiach bývalých detí sa dramaticky začína rodiť nový dospelý človek, tak ako to bolo od nepamäti. A vtedy je smrť iba chyba v programe.
17.9.2017
