Východní imperialisti mali rubeľ a u nás ešte aj československú korunu a....bony. Nakupovali sme za ne tovar dovážaný z vtedajšieho Západu. Napríklad populárne texasky. Bolo to možné len v Tuzexe za bony. Vexláci, ako sa im vtedy hovorilo, robili dobrú službu občanom, ktorí zarábali len koruny, ale chceli nakupovať v Tuzexe za bony. Práve vexláci im vymieňali koruny za bony. Odkiaľ mali bony? Jednoducho ich dostali v banke za cudzie, západné peniaze. A tie dostali od zahraničných turistov, ktorým zase za doláre a marky výhodne vymieňali československé koruny. Mali aj cenový rebríček. Vlastne v čase socializmu vykonávali záslužnú činnosť s rizikom, že ich za to zatvoria do väzenia.
Táto malá historická explikácia bola potrebná, aby sme si ozrejmili, kedy a ako začali príbehy dnes už vážených podnikateľov, obchodníkov, mediálnych magnátov a po novembri 1989 politikov, a ich potomkov.
Po tohtoročných voľbách sa na politickej scéne objavil človek s módnym šálom cez krk, ktorý podľa mnohých pamätníkov prichádzal práve z takýchto mútnych vôd, aj keď mu niečo konkrétne dokázať dnes už nie je možné. Ešteže máme šikovných zberateľov starších fotografií a fotografov, ktorí zachytili krátke okamžiky života smotánkovej celebrity spoločne s dnes už odsúdenými páchateľmi organizovaného zločinu. Veď fotiť sa nie je trestné, len v prípade politika je to čudné.
Reč však nebude len o lídrovi strany Sme rodina. Slovenská politika sa ocitla na námestí plnom vexlákov. Vzájomne si začínajú vymieňať percentá za stoličky a stoličky za peniaze. Že to tak nie je?
Tu je jeden príklad zo strany Sme rodina. Pán v elegantnom šále vošiel do slovenskej politiky ako SME RODINA s.r.o. Nepotreboval k tomu ani výpis z obchodného registra a tisícovú členskú základňu. Jeho obchodný duch, ktorý ho priviedol do parlamentu mal všetko zrátané. Podľa vlastného vyjadrenia predsedu strany vlastne mu nešlo ani tak o program, ktorý sa dá prepísať na formát jedného účtu z Terna. Jeho biznis plán mal vopred jasné parametre. Použiť politiku ako vexlovanie. Tam zoberie, tu dá, výmena niečoho za niečo. Nemôžem povedať, že jeho plán je zlý. Je dokonca vynikajúci...pre neho. Najdôležitejšie je nemať žiadnu zodpovednosť. To sa mu podarilo vyhlásením, že ako slušný človek nezápasí o žiadne ministerské kreslo. Aj napriek tomu však chce byť pri tom. To znamená byť pri zdroji informácií a pri tom, keď sa rozhoduje o peniazoch a parlamentných hlasoch. O peniazoch sa bude dozvedať v koaličnej rade a o poslancoch mu už teraz je všetko jasné. Najmä jeho tichučkému kolegovi v pozadí, Ignácovi Milanovi Krajniakovi, ktorého heslom je „Vráťme úctu Bohu, ľudom a hodnotám“, ktorý sa zdá byť kvalitným ideológom mikrooligarchu, človekom, ktorého možno pokojne nazvať cestovateľom po politickom nebi. Od KDH, cez ambície v NOVA, OĽANO až po Kollára – jeho cestovný poriadok bol spestrený neúnavným zápasom s Pentou. Príbeh Ignáca Milana Krajniaka je plný úsilia o miesto na slnku. Žiaľ aj dnes, či včera sa mu dostalo len jedno privilegované umiestnenie pred novinármi. Práve on vyhlásil, že boli „niekomu“ od „niekoho“ ponúknuté 2 000 000 (dva milióny) za poslanca. Táto správička bola po pravde reklamným vyhlásením strany Sme rodina o cene ich poslancov. Nemuseli si vycapiť billboardy , stačilo pár televíznych reportáží a ostatné strany už vedeli, koľko bije. Sme rodina (skôr rodinka), strana pozostávajúca z pár členov vstúpila do politiky nie pre to, že by jej členovia mali ucelenú víziu o dobre fungujúcej spoločnosti, ale ako obchodní partneri, ktorí sú pripravení vždy sa s niekým dohodnúť „ČO a ZA KOĽKO“. Samozrejme bez prevzatia politickej zodpovednosti. Aj tak sa varí vexlácka slovenská politika. Stačí, keď viem, kam sa mám na ulici, teraz už v parlamente postaviť. Najlepšie pri vstupe do Tuzexu. A Tuzex? Ten je v štátnej pokladnici, ktorá to všetko zaplatí. A čo vexláci? Tí na rozdiel od tých socialistických sa nemusia báť, že ich niekto zatvorí. Veď máme právny štát.
Ľubo Belák
11.3.2016
