Ujec Silvester sedel na brvnách, uložených na priedomí rodinného domu. Na jeho kolenách bol učupený sivý kocúr. Volali ho Billy. Billyho priniesol bratranec ujcovej ženy na ich prianie. Veľmi chceli mať nejaké mačiatko. Chovali síce ešte aj psa Bruna, ale Bruno bol veľký čuvač a na maznanie sa nehodil. Odvtedy, ako deti dospeli, čoraz viac pociťovali prázdnotu z „opusteného hniezda“.
Spolu s manželkou dovŕšili šesťdesiatku, ale vnúčence zatiaľ nemali. A hoci ich myseľ bola stále svieža, nemohla nevidieť čoraz početnejšiu pribúdajúcu omladinu. Táto omladina bola všade. Prekvapovala aj na úradoch, kam čas od času musí každý ísť niečo vybaviť. Až tak, že sa raz ujec na takom úrade vyplašil. Nemohol uveriť, že také mláďa, ako ho on doma nazval, môže na úrade o niečom rozhodovať.
Tuším sú to tie momenty, keď pocítime, ako nenápadne starneme. Nebojíme sa svojho obrazu v zrkadle. Bojíme sa okolia, že mu začneme byť na ťarchu. A vtedy oveľa viac, ako inokedy, zatúžime po osobnom kontakte s týmto novým svetom. Po kontakte s mladosťou. Byť ešte užitočný. Zbaviť sa viny, že starneme.
Ujec vlastne v kresle odpočíval. Od včasného rána mal už za sebou nejaké práce v záhrade. Bola hlásená spara, a tak od rána polieval zeleninu. Slnko začalo pripekať. Ujec Silvester sa preto uchýlil na lavičku do tieňa. Len čo si sadol, kocúr Billy mu vyskočil na kolená. Teraz si s prižmúrenými očami vychutnáva hladkanie.
Je okolo desiatej, teda do obeda ešte ďaleko.
„Ale ti je!“ - prihovára sa ujec kocúrovi. „Keby tu tak boli vnúčence, aj ony by tu sedeli s nami. A možno by ťa naháňali. Potvorky.“ – kývne hlavou a zasmeje sa. Kocúr sa zahniezdil.
„Čo sa hmýriš?“- kára ho ujec. „Vieš, kam by som zobral vnuka? Nevieš? No predsa k priehrade,“ – víťazoslávne sa pozrel zhora na kocúra. Billymu to bolo srdečne jedno. Len očami bedlivo sledoval ujca Silvestra, či nedá niečo pod zub. Ale ujec sa tváril, akoby kocúr so záujmom počúval, bez postranných úmyslov, a preto pokračoval.
„Priehrada je veľká. Steny priepuste mohutné. Voda sa z nich rýchlo valí a hučí a hučí. To bude zážitok pre môjho vnuka,“ - poučuje ujec Silvester. „Lebo môj vnuk sa nebojí! Pch!“- a zagáni na kocúra. Billy sa naježí, ale polohu neopustí.
„Aj mňa otec zobral k vode, k splavu. Aj sa mi páčilo, aj som sa bál. Ale tu, na priehrade, je vody oveľa viac“, - rozhodil rukou, akoby chcel naznačiť množstvo. Billy zabalancoval a primkol sa bližšie.
Vtom buchli dvere na verande, ako keď ich prudko otvoríš a ozval sa ženský hlas. „Obed bude až okolo jednej“. Ujec kývol hlavou na znak toho, že počul. Vstal. Bola to jeho žena, Rózka. Nemala rada, keď ho videla dlho postávať podaromnici. Preto sa chytil metly a začal zametať chlpy po psovi, čo lietali po dvore.
Keď ujec vstal, kocúr Billy sa prehupol na drevené klady tiahnúce sa od lavičky popod podstenie. Tam sa usadil a sledoval metlu. Ujec dostal asi slinu sa rozprávať, a tak pokračoval v monológu.
„To bola moja manželka Rózka. Pozorná žena. Pozri sa na tamtie ruže, záhony kvetov a kríky. To všetko ona nasadila. Rok čo rok to piple, opatruje. Susedia jej to chvália. Ale mne chýba, že to je to také neporušené. Chýbajú vnuci, čo by sa v tých kríkoch hrali. Polámali by to. A ja by som ich naháňal s remeňom. Vraj sa to teraz nesmie. Nuž - tak by som ich nechytil. Hehe“, - a ujec namieril metlu na Billyho. Billy mal však momentálne nervy niekde zahrabané. Ani nežmurkol. Možno aj preto ho ujec Silvester mal tak rád.
„Len sa nerob, že nevieš o čom hovorím“,- vyrútil sa na kocúra ujec. „Zahrabávaš bobky kade-tade. V drevárni do pilín, do hriadok a pod ruže v záhrade. Čo takto na hnoj. Há?“- dodal. Ale Billy len zívol. Hľadajúc si novú polohu skrčil hlavu a s vystrčeným zadkom sa krútil okolo svojej osi, „odfotiac“ tak gazdu.
Ujec dozametal. Psie chlpy so smeťami opatrne nabral na lopatu a odniesol do popolnice. Vrátil sa späť a odložil náradie k verande, kde bývalo. Potom si našiel nové miesto. Bolo síce schované od pohľadov z verandy, ale slnko mu svietilo rovno do tváre. Napriek tomu žmúriac oči sa posadil na osamelú staršiu stoličku. Spokojný so svojou polohou vypäl hruď a zahľadel sa na kocúra.
Prv než mohol niečo povedať, Billy mu už sedel na kolenách.
„Žien sa nesmieš báť“, začal ujec. „Musíš im ukázať, že ich máš rád. Toto všetko musím vnuka naučiť. V škole sa to nedozvie. Život je škola“, poučuje Billyho a pokračuje. „To musíš robiť tak. Dohodneš sa so ženou na práci. Poctivo ju urobíš, ako najlepšie vieš. Drieš od rána. A potom príde tá odmena. Tvoja polovička sa na teba pozrie a povie:
„Hneď ti poviem, prečo si to urobil zle. Prečo nepremýšľaš? Všetko je len na mne“, – opakuje ujec Silvester známu repliku a dodáva - „a vtedy pochopíš, ako ťa má rada. Stará sa. Premýšľa. Každý chlap to hrdo prijme“, - ale potom sa ujec zháči. „Ba, čo to tebe vykladám. Toto je reč pre môjho vnuka, maturanta. Lebo on určite zmaturuje. My nie sme leniví, moje deti nie sú lenivé, tak ani on nebude!“
Ujec zodvihol zrak od kocúra a pozrel sa na hodinky. Ešte majú chvíľu čas. Ako dobre sa mu rozpráva. Akosi ľahučko sa cíti. Takmer necíti únavu. Znovu sa napriami.
„Ani kradnúť môj vnuk nesmie. To sa nepatrí. Billy, Ty nevieš, čo je kradnúť, však. No, nie je to správne. Keď berieš, čo nie je tvoje“, - rozohňuje sa ujec.
„Keď som bol decko, išli sme s kamošmi kradnúť kukuricu. Na varenie. Nechcel som. Prehovorili ma.“ Mávol rukou. „A koho chytili? Mňa! Lebo som neušiel. Slabo som bežal“, – banuje ujec.
„Vnuk nebude kradnúť. Ale aj tak musí vedieť bežať. Bude športovať. Áno, takto mu to zdôvodním. Bude šprintovať. Aby ho nechytili. Bo čo keď jeho frajerka dostane chuť na kukuricu“, - vykladá zápalisto ujec kocúrovi, ktorý medzitým na jeho kolenách zaspal.
Ujec, pozrúc na kocúra, sa opatrne oprel o verandu, aby ho nezobudil. Slnko mu zasvietilo prudko do očí.
Zrazu sa mu v jeho lúčoch akoby zjavila postava dieťaťa. Prudko bežalo k nemu doširoka roztvárajúc ruky. Kdesi z velikánskej diaľky akoby počul hlas: „Starký, starký...“ . Silvester sa ho veľmi chcel dotknúť, objať ho. V akomsi kŕči stisol ruky. Kocúr zamraučal, mykol sa a so zaťatými pazúrmi sa vyslobodil. Na ruke Silvestra sa objavili malé kvapôčky krvi.
Manželka ho našla v strnulej polohe krátko po jednej, keď neodpovedal ani na druhé zavolanie. Slnko mu svietilo priamo do široko otvorených očí. Usmieval sa.
Pohreb bol skromný, bez okázalostí. Taký, ako bol jeho život.
Billy sa niekam stratil. Nik ho odvtedy nevidel. Len raz suseda spomenula, že odohnala akéhosi sivého kocúra z ujcovho hrobu. Vraj v momente, keď zahrabával po sebe jamku.
Ale Billy za to naozaj nemôže.
