"Plný autobus!“ vykríknem nahlas až sa môj pes Bruno, pobehujúci okolo zarazí a chvíľu na mňa hľadí čo to bol za povel.
„Aký autobus?“ prekvapene reaguje aj sused čo ide práve okolo. Ani som si ho nevšimol.
„Nič, len som sa tak zamyslel.“ zamrmlem si skôr popod nos, červenajúc sa.
Sused ma míňa s prekvapením v tvári.
Prejdem ešte pár krokov, keď vtom čosi predo mnou plesne o zem. Je to ryba.
Úplne som zmeravel. Je celá žltá, veľká asi ako priemerný vianočný kapor a trblieta sa. Zlatá rybka!
A v tom počujem hlas.
„Hoď ma do vody.!
Podlamujú sa mi kolená. Zlatá rybka prehovorila. V hlave mi rýchlo víria myšlienky.
„Teraz mi splní mi tri želania, budem bohatý!“
Opatrene beriem rybu do rúk a nesiem k vode. Sklonil som sa aby som mohol ponoriť ruky pod hladinu. Cítil som ako odplávala.
Zrazu sa voda rozčerila a z vody počujem opäť ten istý hlas.
„Splnia sa ti tri želania, na ktoré čo i len pomyslíš.“
Keď hlas doznel, hladina sa upokojila.
Odchádzam od jazera ako v tranze. Nesmelo sa obzerám či naokolo nie sú nejakí svedkovia. Chvalabohu nikto tu nie je.
„Takže si môžem priať všetko čo len chcem.“ hútam si v duchu. „Nech som autobus ak mi toto doma uveria.“
Zbehlo sa to veľmi rýchlo. Zrazu cítim ako sa mením a o chvíľu už stojím na ceste na štyroch kolesách.
Okolo mňa sa pohybujú ľudia. Otvárajú mi dvere a sadajú si na sedačky.
„Vidíš, vravel som ti, že som tu zbadal autobus.“ hovorí jeden mladík.
„A kde sa tu vzal? “
Akési chlapčisko začne pichať špendlíkom do sedačky.
„Ale som dopadol, nariekam v duchu. Nože nech je všetko ako predtým!“
Opäť stojím pri jazere sám. Sadol som si dom trávy aby som sa z toho fiaska spamätal. Tak ja tu riešim euroval, politikov a sám nie som schopný si usporiadať svoje myšlienky. Zaujímalo by ma aké percento hlúpostí sa mi premelie v mojej hlave.
„Deväťdesiat osem! A toto by malo byť tvoje posledné prianie. Ale vzhľadom na to, človeče, že si veľa rozumu nepobral, to mením. Tretie želanie sa ti splní, keď ho vyslovíš nahlas trikrát za sebou. Dúfam, že ti to pomôže.“
Zostal som ohúrený. Tá mi dala! Odchádzam zahanbený domov.
Ležím v spacáku pred budovou parlamentu a začína mi byť zima. Moji priatelia sú tak zakutraní, že im nevidím ani tvár. Teda neviem ako oni, ale ja do rána v tejto zime nevydržím.
Stanovanie nám ako protest zrušili, hoci právo na štrajk máme zakotvené v ústave.
„Fico, hanbi sa!“ kričím z plného hrdla.
„Ticho Miro, bol to len sen!“ cítim ako so mnou manželka drme.
Bol to len sen? Pomaly precitám.
„Preboha čo ty máš s Ficom? Trikrát za sebou si zakričal, Fico hanbi sa!“
„Prišiel ku nám, do tej zimy s úsmevom na perách.“
„Hanbím sa chlapci že tu ležíte v tej zime. Už som aj uvažoval že sa vari vzdám funkcie. Poďte ku mne nalejem vám tej našej domácej, pohovoríme si o tom!“
Poslušne sme nastúpili do jeho vyhriateho Bavoráku. Ale len čo sme za sebou zavreli dvere ,si ma prebudila. Škoda, že to bol len sen!
Ale už viem koho budem voliť.
„Ty? Tak to ma zaujíma.“
„ Predsa zlatú rybku! Tá jediná vie plniť želania.“
