India 6.12.2018
Alebo sú strojené , obohatené o filtre špekulanstva a ide nám len o dopamín a pozitívne reakcie ľudí na ktorých nám aj tak nezáleží?
Pred pár dňami som mal možnosť vidieť ako vyzerá skutočný zámer. Skutočný a nahý zámer pred celým svetom.
Bolo to v Indii – Tirupati
Je tam jedno miesto kde prichádzaju denne tisícky ľuďí. V Indii to už tak býva zvykom, že keď si biely a nie si práve v Delhi alebo inom turisticky zaujímavom mieste pre bielych tak pútaš pozornosť. Ľudia sa zastavujú , kývu, chcú sa fotiť, žiadajú peniaze, prípadne ti chcú nejak pomôcť a potom pýtajú peniaze.
Vychádzal som odtiaľ a pristúpil ku mne indicķý chlapec okolo 20rokov. Spustil pekne po anglicky že odkiaľ som a čo tu robím.
Keďže na tom mieste musíte odložiť do úschovne mobil a topánky a ja som práve nevedel , ktorá to z tých 100 je tak mi chcel pomôcť nájsť moje veci.
Pár brán bolo zavretých , tak že má zoberie skratkou. Išli sme cez strašne podivné uličky kde posedávali dosť podivni ludia.
Siahol som do vrecka, že koľko pri sebe mám a o koľko má cirka ozbíjajú. Už som to bral ako hotovú vec a pripravení plán , že vyslali chlapca aby ma odlákal k nim. Tiež som si spomenul na vreckový nožík , ktorý som mal v ruke , keď som sa na Slovensku balil , ale nakoniec som ho nebral – lebo však nebudem priťahovať také energie.
O pár minút sme sa naozaj ocitli na mieste kde boli moje boty a mobil. Hneď mi bolo lepšie. A pustili sme sa do reči.
Madan bol z detského domova. Nikdy nepoznal svojich rodičov. Pár rokov mu finančné pomáhala na diaľku nejaká pani z Európy. Ktorá asi pár eurami predplatila nejaký program na pomoc opusteným deťom v Indii.
Povedal, že ona je jeho guru a raz keď zarobí , tak ju pôjde navštíviť a doniesť jej kvety. Tiež, že miluje ľudí z Európy kvôli spomínanej dáme.
Keď som sa ho opýtal , čo robí – odpovedal:
Každé ráno vstávam o tretej. Hodinu a pol idem peši aby som tu bol ešte pred návalom ľuďí. Potom sa modlím a tu zo stánku kupujem také sladké gule. Cca 5 každý deň podľa toho koľko mám peňazí. Potom ich predám ľuďom v susednej dedine zo ziskom 20rupies na jednej. 20x5= 100rupies, čo je cca 1.20Euro.
Býva v noclaharni /nechcite si predstaviť ako vyzerá indická noclaharen/ Normálnu prácu sa mu zatiaľ nepodarilo zohnat, keďže je v indii tak trochu viac ľudí ako je práce a tiež to závisí z akej rodiny ste.
Dosť ma mrazilo , ale ok – hovorím si môže to byť vymyslený príbeh a o chvíľu odomňa začne pýtať peniaze.
Na to on , či si dáme indický čaj. Jasné, že si dáme. Keď som chcel platiť, začal boj. Že on to platí , ja som jeho hosťom. Dal som predavačovi peniaze do ruky – na to mu ich on vytrhol a vrátil mi ich naspat. Zaplatil.
Predavač mi podal 2 čaje , išiel som ich položiť. Vylial som skrz-naskrz oba. Fuu , toto sa.mi už dlho nestalo, znamenie?
Pozrel som na Madana, so smútkom a vravím. Ok , tak ešte 2 , teraz platím ja.
On sa pousmial a hovorí , povedal som ti že ty si tu na návšteve ja musím zaplatiť.
Tento chlapec minul skoro celý svoj zárobok na 4 čaje.
Minul to na človeka , ktorého videl prvý a posledný krát v živote. Pochopil som že tie prvé 2 rozliate čaje bola skúška preňho a aj pre mňa , či ten zámer je naozaj skutočný, čistý a nahý. A že zámer prevyšil aj hodnotu peňazí. Naozaj bol. Videl som to v jeho očiach keď ma odprevadil až k taxíku.
Keď som nastupoval , skusil som to ešte raz a podával som mu peniaze. To za ten čaj.
Nevzal, Usmial sa a len mi zakýval.
Videl som, že pochopil o čo šlo. A že bol sám na seba hrdý,
Spomínam si ako som sa ho pri čaji pýtal , čo by chcel v živote robiť.
Odpoveď: "vôbec neviem, ale viem že chcem pomáhať".
Niekto múdry raz povedal:
„V okamžiku, ked som začal nasledovat svoj skutočný životni zámer, som se stal bohatým.“
Nech sa Ťi darí Madan. Duchovne bohatí už si. Ďakujem
