Tento týždeň som mal dve skúšky. Jedna z nich bola hneď v pondelok ráno, tak som si povedal, že pôjdem na internát už v nedeľu, aby som nemal zbytočné stresy z cestovania na poslednú chvíľu, hlavne teraz keď meškáva vlak. Z domu som vyrazil niečo po siedmej večer. Vedel som že ma čaká nudná cesta, lebo som cestoval bez spolužiakov, tak som si nabil batériu v laptope rozhodnutý, že sa budem ešte učiť cestou autobusom. Ten prišiel ako zázrakom načas, kúpil som si lístok, posadil sa vzadu, vytiahol počítač a vtedy som ho zbadal.
Nastupoval medzi poslednými, rýchlo som zapol počítač a dúfal že si ma nevšimne. Neskoro, zbadal ma a hnal sa ku mne. „Nazdar Lubo, jak sa maš.“ (čítaj tvrdo). Bol to jeden otravný spolužiak, voláme ho „Galaťasarai“, raz na prednáške to niekto vymyslel a odvtedy ho tak voláme (dosť to naňho sedí). Je to ten typ „Móžeš mi požičat protokol“, „Nemáš náhodu tie testy ...“.
Ani tento raz nebol výnimkou, už mi nabehol Windows a pýta sa: „Nemáš náhodou prepísané to projektovanie na počítači“. Povedal som, že sa pozriem, zatiaľ zapol svoj počítač a ja som tajne dúfal že to tam už nemám. Mýlil som sa, súbor bol hneď na pracovnej ploche. Svedomie mi nedalo tak som povedal, že to mám, ale nemám USB kľúč. On mal ten svoj pokazený, tak som sa stal svedkom zábavného divadla a toho čo sú niektorý ľudia schopný urobiť pre pár riadkov textu.
V autobuse bolo asi osem ľudí, dvaja chalani úplne vzadu, dve baby čo sa očividne stretli po dlhšej dobe, jeden chalan, šofér a my. Postavil sa a spustil na chalanov vzadu: „Hej chalany, nemáte náhodou USBečko?“, po zápornej odpovedi sa presunul dopredu k dievčatám: „Baby nemáte USBéčko?“. Dievčina aj mala a decentne ho odbila s tým , že je zavírené. Už som myslel že nič nezoženie, ale predsa, ten posledný chalan mu ho požičal. Ja som mal po zábave a tak som mu to nahral. Dúfam, že sa to nedozvie kamarátka, ktorá mi tieto vypracované otázky dala, lebo mi už viac nič nepožičia. Galaťasaraia som potom stretol v utorok ráno pred skúškou na katedre, myslím že spravil, vždy má neskutočné šťastie.
Pamätám si, ako ma našiel v druhom ročníku na praxi. Bol som zašitý v botanickej záhrade aj tak ma našiel. Začal: „Čau Lubo, móžeš mi požičat ten protokol ...“, už si nepamätám z akého predmetu bol. Povedal som mu, že som ho požičal Katke, lebo ho potrebovala. Tá oberala kivi asi sto metrov odo mňa. Hneď sa za ňou rozbehol. Dúfal som že to pochopí a povie mu, že ho momentálne potrebuje..., ale Katka je dobrá duša a k tomu ešte blondínka (nieže by som mal niečo proti nim), tak znovu dosiahol čo chcel.
Takto žobroní, zneužíva iných a šplhá sa po chrbtoch ostatných. Mnohí mu dokážu povedať nie, ale on si cestu vždy nájde. Tak skončí aj túto školu a úspešne. I keď si to nezaslúži. Koľko je takých ako on a kam sa až dostanú? Ak nikde vysoko, ako to bude vyzerať s touto krajinou? A kde je spravodlivosť?
