Na začiatok by som sa mal ospravedlniť. Posledné dva týždne boli dosť náročné, samé vybavovačky, cestovania z jedného mesta do druhého za diplomovou prácou, no najmä posledný týždeň, ktorý som strávil učením sa na poslednú skúšku. A tá mi pohltila všetok čas a chuť písať.
Poznáte to, čítate knihu, v mojom prípade skriptá. Po pár riadkoch si uvedomíte, že neviete o čom ste práve čítali. Tak ich čítate znova a znova, pritom rozmýšľate nad iným. Večný to problém každého študenta. Tak sa aj z môjho posledného učenia v tomto semestri stala nočná mora. Štyri dni osemhodinového učenia mi úplne zožrali nervy. Kniha bola koncipovaná tak, že by dalo problém pochopiť niektoré state aj ozajstnému odborníkovi cez danú problematiku. Čítanie sa zmenilo na bifľovanie a nervozita stúpala keď som večer pred skúškou zistil, že mám s toho guláš.
Ako tak ležím na internáte. Chvíľami si to čítam pozerám na strop dvojposchodovej postele, počúvam hudbu a očami behám po drobných odkazoch popísaných na posteli. Čítam ich ako toľkokrát predtým a uvedomujem si, že to nie sú len odkazy. Sú to túžby, očakávania, prosby a želania, jednoducho kúsky ľudských osudov. Tých, ktorí tu bývali a študovali. Je to celá história, tisíc študentov tisíc postelí a cez štyridsať rokov existencie. Tisíce, možno desaťtisíce odkazov. Úplná biblia osudov. Zajtra ma čaká posledná ťažká skúška, potom pár ľahších predmetov, štátnice, promócie a je koniec. Zostanú tu po nás len tie odkazy.
V noci som naspal minimum (ako obvykle pred skúškou). Ráno rýchla príprava, oholiť sa, oblek a ide sa na to. Termín skúšky vyšiel dosť hlúpo, pomyslel som si, že tam budem asi z mojich spolužiakov jediný. Našťastie som cestou stretol spolužiačku Veroniku a nálada sa mi zlepšila. Nádherná a inteligentná ako vždy, tá najnebezpečnejšia kombinácia. Ako vchádzame do učebne vidím známe tváre a moja nálada znova trošku stúpne. Sadáme si do prvej lavice. Po chvíli vchádza profesorka, rozdáva papiere a diktuje otázky. Sláva osvietilo ma. Necháva 50 minút času, tak mi nezostane nič iné ako to rýchlo naškrabať a dúfať, že to prečíta. Po skúške čakáme na výsledky, rozprávame sa o plese a vlastne o všetkom. A ja si znovu uvedomujem, že mnohých týchto ľudí už možno nestretnem. Dúfam že to tak nebude. Do piateho ročníka sme to dobojovali asi šesťdesiati z pôvodných 144. Ako vchádzame a vychádzame pre výsledky, vidím radostné aj smutné tváre. Vchádzam medzi poslednými a po tom čo docentka zbadá index, rozhodne sa ma doskúšať :-). Podarilo sa. Posledná ťažká skúška je zdolaná. Odchádzam domov, ale s trochu zvláštnym pocitom (dal by sa opísať asi takto). Čaká ma už len niekoľko úžasných mesiacov štúdia, a čo potom?
