Dnes som sa konečne rozhodol začať s diplomovkou (už bolo na čase). Po minulom týždni, kedy sa mi nič nedarilo som sa konečne rozhodol. Mam požičaných zopár kníh, tak som sa rozhodol, že časť si zoskenujem, aby som si ich znovu nemusel požičiavať. Začal som s jednou z tenších. Robil som to asi dve hodiny (len jednu knižku s päťdesiatimi stranami a nakoniec to vyhlási, že „internal error“ (vnútorná chyba) a cele to spadlo. Tak som si povedal že takto nie, chvála Bohu za 6 megapixlový foťák, a zvyšné knižky som si nafotil (ešte neviem ako sa to bude čítať, ale všetko je raz po prvý krát :-).
Ako tak skenujem a počúvam hudbu, znova premýšľam nad tým, že dnes je posledný deň kedy môžem vyplatiť poplatok za program do USA. Problém je v tom, že vďaka mojej „podarenej“ škole máme štátnice až koncom júna (asi posledný na Slovensku), a tak sa to vôbec nevyplatí. Prosto nezarobil by som možno ani na náklady a nieto ešte na cestovanie. Ako tak rozmýšľam, spomínam si na všetky tie krásne veci čo som tam prežil a strašne by som chcel ísť znovu. Začal som zbierať štvrť doláre. Každý rok vytlačí časť štátov únie mince s znakom svojho štátu. Už mi chýba len 13 štátov. Myslím, že tento rok vyrazia práve tieto, ale už sa mi ich nepodarí zozbierať. Okrem nekompletnej zbierky už nebudú žiadne úžasné párty, ani jazda na Harley Davidsone. Nebude žiadne slovenské hudobné ráno na 10000 wattovej aparatúre (pri raňajšom upratovaní), žiaden chevrolet Suburban ani polnočná jazda na kolotočoch. Už nie viac opekačky, karaoke bary, golf a jazdy na terénnych štvorkolkách a všetko ostatné. Žiadne veľké cestovanie ani nové zážitky.
Asi pred týždňom som dostal e-mail od jednej zo zamestnávateliek. Poslala mi fotky svojej malej dcérky, ktorá sa narodila pred mesiacom, možno ju už neuvidím. Ako tak rozmýšľam, sedím za počítačom a spomínam, najviac ma mrzí, že už možno nikdy nestretnem tých úžasných ľudí. Dúfam že sa tam ešte raz dostanem, veď nádej predsa zomiera posledná.
