Pri pozornejšom pohľade na túto logiku zistíme, že by sme sa potom mali rovnako vyhýbať TA3 alebo RTVS. Tam totiž už roky dostáva priestor celá plejáda zlodejov, korupčníkov a obskúrnych postavičiek od Roberta Fica po trebárs Mariána Kočnera.
Nemáme tam chodiť? Áno, zbytočná otázka. Veď tam nás ani nikto nepozýva. Páni Fico a Kmotrík to majú „v merku“.
Ale otázka je namieste: Čo je horšie – konšpirátori či mazaní zlodeji so štátnymi opratami v rukách?
S blížiacimi sa voľbami do Európskeho parlamentu a vrcholiacou kampaňou sledujem dva javy.
Po prvé, „štandardné“ médiá kopú do SaS a špeciálne do Richarda Sulíka stále viac a viac. Pamätná zostrihaná tlačová beseda na Markíze bol jeden z takých prípadov. Novinárska obec na tlačovkách spravidla mlčí. Ale redaktorka grilovala predstaviteľov SaS a špeciálne Luciu Nicholsonovú toľko, až ju dohnala ku kapitulácii. Presne tento úsek však odvysielala. Viem to, lebo som tam bol osobne. Ten záznam, čo nakrútila, mal dohromady dobrých 40 minút.
Po druhé, sme svedkami postupného, plazivého zasvinenia všetkých politikov bez rozdielu: Všetci sú rovnakí - podsúva verejnosti časť slovenskej žurnalistiky. Tento prístup k veci vyhovuje stranám so širokou členskou základňou a najmä klientelou. Títo ľudia voliť pôjdu, lebo ich životná úroveň sa priamo odvíja od úspechu strany, ktorej drukujú. Všakže, dámy a páni zo Smeru?
Ja osobne Slobodný vysielač nepočúvam, túto konkrétnu diskusiu som si vypočul z archívu. Bola absolútne v pohode. Richard Sulík hovoril to, čo chcel, prezentoval slobodne svoje názory. Redaktor a poslucháči sa pýtali, Richard odpovedal. Na všetky, aj príjemné aj nepríjemné otázky.
Je smutným paradoxom, že pomyselným kameňom hádže po Sulíkovi denník SME, ktorý ho kedysi lynčoval za Sasanku, ale toť nedávno v ankete k prezidentským voľbám zaradil Mariana Kočnera medzi 30 osobností a poskytol mu svoj mediálny priestor.
To máte tak. Keď im ukážete programovú vec ako nový Zákonník práce, takmer o vás ani nezakopnú. Zároveň nemajú žiadne zábrany označovať vás za nudných a neschopných. Keď vaše aktivity programovo ignorujú, ako len vládzu, pohŕdavo začnú na vás ukazovať prstom, keď bojujete o každý centimeter mediálneho priestoru a prijmete ponuku konkurencie. Takí sú dnes mnohí žurnalisti v „štandardných“ médiách. Voláme ich ľudoví platformisti.
