Odborné výhrady k tomuto návrhu som obšírnejšie popísal v tomto samostatnom blogu.
Tu by som sa rád povenoval babráctvu a diletantizmu pána profesora, ktoré sa pri navrhovaní tohto zákona ukázali v plnej kráse.
Pred niekoľkými dňami sa zjavila na svete spoločná správa výboru NR SR pre pôdohospodárstvo k tomuto návrhu a v nej uznesenie, podľa ktorého by :
a) organizovanie a vykonávanie aktivít za účelom zisku na lesných pozemkoch bolo možné len so súhlasom majiteľa alebo správcu lesného pozemku,
b) pričom za aktivity za účelom zisku by sa nepovažoval sporadický zber húb a lesných plodov pre vlastnú spotrebu návštevníka lesa.
Ľubomír Jahnátek, keď to zistil, zahorel spravodlivým hnevom ku svojim smeráckym kolegom a vyhlásil, že buzerovať ľudí nenechá a bude žiadať vyňať danú časť uznesenia na samostatné hlasovanie a bude trvať na tom, aby ho poslanci neschválili. Ešte o tom dokonca informoval aj premiéra a ten ho údajne podporil.
Poviete si - sympatické gesto.
Až pokiaľ sa neukázalo, že prvú časť uznesenia navrhol do zákonu sám Ľubomír Jahnátek a jeho úradníci (!!!) a druhou časťou uznesenia o hubách sa snažil situáciu jeho parlamentný smerácky kolega Lebocký len zachrániť (inak, tiež mimoriadne nešikovne).
Osobne, keby som mal rozhodnúť, čo je väčší nezmysel, či prvá veta (Jahnátek) alebo druhá veta (Lebocký), váhal by som.
Jahnátkova formulácia by napríklad zabezpečila, že ak by nejaký redaktor šiel do prírody a odfotil by nejaké prírodnú scenériu a tú použil v časopise, musel by dopredu žiadať o súhlas majiteľa alebo správcu pozemku. Lebo by to bola činnosť za účelom dosiahnutia zisku.
Ale napríklad aj lesná vychádzka škôlkarov, ktorí navštevujú súkromnú škôlku,, je predsa organizovanie a vykonávanie aktivity na lesných pozemkoch zo strany ich učiteľky resp. prevádzkovateľa škôlky. Aj tá súkromná škôlka chce dosiahnuť zisk a tomu podriaďuje svoje aktivity. Takže by si pani vychovávateľka alebo učiteľka musela dávať dopredu odsúhlasovať každú vychádzku.
Lebockého formulácia bola tiež impozantná. Mohli by sme očakávať, že na kraji lesa by stál nejaký ministerský pajác a ten by nám kontroloval košíky a rozhodoval o tom, či dokážeme „pre vlastnú spotrebu" skonzumovať celý košík alebo len pol košíka húb.
Alebo by robil čiarky, či chodíme šípky zbierať do lesa len každý týždeň a teda „sporadicky" alebo len raz za mesiac a teda „nesporadicky", prípadne by nám kontroloval aj špajzu, či si ich konzumujeme sami alebo sa s niekým , nedajbože, delíme.
Ak bolo cieľom smerákov zakázať predaj húb alebo lesných plodov, robí sa to úplne inak.
Každopádne - Ľubomír Jahnátek aspoň pobavil.
Rozbehnúť sa do boja proti svojmu vlastnému návrhu a ešte do toho zatiahnuť aj premiéra a aj média a naštvanú verejnosť, a potom odísť s dlhým nosom na základe toho, že ma premiér utopí - to sa len tak hocikomu nepodarí. Ale ukazuje sa, že možnosti Ľubomíra Jahnátka sú naozaj neobmedzené.
Nekompetentnosť ministra pôdohospodárstva je donebavolajúca a nie je to po prvýkrát, keď bolo treba hasiť požiar, ktorý on a jeho smerácki kolegovia v parlamente zapálili. Tentokrát to premiér Fico stihol, v iks prípadoch to však nespravil a ani nespraví.
Čo len s krajinou bude, keď Robert Fico zdrhne pred svojimi jahniatkami do prezidentského paláca?
