Bližšie sa o tejto problematike dá dočítať tu alebo aj tu.
Konkrétne ale ku mne:
Moje výsledky z magnetickej rezonancie predminulý rok: roztrhnutý predný krížny väz ACL + poškodený zadný roh menisku, ostatné časti (chrupavka, LCP...) v poriadku.
Uraz sa mi stal pri sálovom futbale, tzv. futsale (natiahol som sa za loptou, koleno vyskočilo a hneď skočilo naspäť) ešte koncom októbra 2007. K tomu úrazu: zaujímavé je, že som si par minút oddýchol a zápas normálne dohral, ale koleno potom opuchlo a na druhý deň už pomerne dosť bolelo. Čakal som cca 3 dni, bolesť ustupovala ale zdalo sa mi, že veľmi pomaly, tak som šiel k ortopédovi, ktorý skonštatoval , že je zrejme pretrhnutý ACL ale "pre istotu" ma nechal dva týždne koleno mastiť a oddychovať, že uvidíme čo bude. Po dvoch týždňoch sa mi stav dosť zlepšil, tak skorigoval svoju pôvodnú diagnózu s tým, že asi je to len poškodené puzdro, vytiahol mi z kolena 35 ml žltého svinstva - výpotku, odporučil postupne zaťažovať posilovaním a o ďalšie dva týždne aj vyklusávaním s tým, že ak bude ďalej problém, mám prísť. Postupne sa to lepšilo, tak som posiloval o dušu, samozrejme po desiatich dňoch už začal znovu hrať (s ortézou), no koleno sa dostalo do stavu, keď už "bolelo len trochu", ale ďalej sa to nezlepšovalo, čo znamená, že som mohol hrať len "na pol plynu". Koleno síce držalo, tá ortéza jednoducho nepustila, ale poriadne nevyšprintuješ alebo nezmeníš smer pohybu. Navyše aj po malej záťaži to vždy trochu opuchlo, musel som ho baliť do mokrého uteráku, chladiť a pod.
Bol som aj u rehabilitačnej lekárky, ktorá ma učila ako mam cvičiť, tiež tvrdila, že všetko je OK, koleno je len oslabene z toho úrazu a zrejme puchne kvôli preťažovaniu a z mojej prehnanej aktivity pri posilovaní. Nezdalo sa mi to, tak som si individuálne vybavil magnetickú rezonanciu, v čom ma podporila aj ona, povedala, že potom si budeme aspoň viac istejší. Závery vyšetrenia som hore popísal. Šiel som s tým (pre istotu ale už za iným) ortopédom, ktorý mi všetko podrobne popísal. Zaujímavé je, že sa správal údajne ako v takýchto prípadoch väčšina lekárov. Mal som dve možnosti. Ísť na artroskopiu, kde mi vraj bez problémov mali opraviť ten meniskus + ošetriť, t.j. odstrániť (či očistiť) zvyšky toho ACL, alebo tu bola možnosť rovno plastiky ACL. Mal som ale pocit, že ma moc do tej plastiky "nechcel tlačiť", nebol do toho moc hŕŕ... Môj vek v tom čase bez nejakých pár mesiacov bol "už" totiž 40 rokov (..."no veď v podstate ešte nie ste až taký starý, možno by sa to ešte oplatilo dať urobiť..."), ba skôr som mal pocit ako keby ma od toho nepriamo odhováral, mal som sa rozhodnúť sám (podotýkam, že to bol veľmi dobrý ortopéd s výbornými referenciami).
Lenže nie je 40 rokov ako 40 rokov, pretože ja "som žil" športom, do tridsiatky som športoval aktívne a až do tohto úrazu som v zime jedenkrát do týždňa hrával futbal v telocvični, jedenkrát futsal, jedenkrát volejbal + jedenkrát hokejbal, v lete zasa trikrát v týždni plážový volejbal a jedenkrát futbal vonku, čiže pomaly viac ako niektorí aktívni športovci, len nie v plnom "vrcholovom" zaťažení. Moja výška bola 180 cm a váha 68 kg (ktorú si udržujem s len s miernymi 2-3 kg výkyvmi od 18 rokov...) a hrával som s partiami, kde bola aj kopa hráčov čo mali o 15-20 rokov menej. Každý zimu som lyžoval v súčte dní niekoľko týždňov... Takže som bol vo veľkom váhaní. Práve v ten rok ako prvý som začal hrať tú sálovku - "ligu 40 - Old Boys" a takáto galiba. Zaujímavé bolo, že v mužstve máme hráča, ktorý tvrdí, že už cca 6-7 rokov hra s roztrhnutým predným krížnym väzom, nechal si urobiť tiež len artroskopiu, menisky atd. s tým, že už futbal nebude hrať vôbec ani rekreačne ale keďže ho to po tej artroskopii nebolelo, postupne ho zaťažoval a začal hrávať najprv s ortézou a potom už aj bez nej, ten tvrdil, že v takomto veku by si už "vŕtať" do kolena v žiadnom prípade nedal...
40-tka je 40-tka, môžem tu machrovať so svojou kondíciou koľko chcem, biológiu neoklamem a preto som tiež uvažoval, či to má v mojom prípade ešte zmysel, rok sa po operácii trápiť, nedajbože pre nejaké komplikácie sa to ešte pretiahne a potom dostanem v 42-och so zdravým resp. "opraveným" kolenom infarkt myokardu, čo pri súčasnom štýle života nemusí byť vôbec prekvapením... Samozrejme ten volejbal, futsal... všetko som to robil rekreačne, pre zábavu, nie profesionálne ani vrcholovo (aj keď hlavne pri tom futsale sa idú niektorí "starci" doslova "zabiť"...), vedel som však, že chcem takto žiť aj naďalej, možno som bol ochotný ten šport čiastočne obmedziť, zväčšiť intervaly ale určite nie zmeniť druh športu (napr. na šach alebo kolky), či prestať ho robiť úplne... Zaujímavé bolo, že koleno mi ani po úraze vôbec nevyskakovalo ani pri chôdzi ani inak, no a pri športe som používal ortézu s bočnými výstuhami, takže tie ho nepustili. Dokonca rehabilitačná lekárka mi povedala (keď ešte nevedela, že je väz roztrhnutý), ..."vy máte také silne nohy, že vám to koleno musí udržať aj quadriceps, aj keby ste mali hneď väzy potrhané..." alebo tak nejako...
Mal som sa rozhodnúť cez Vianoce 2007 a aj som tak urobil - zatiaľ pre artroskopiu a to jednodňovou chirurgickou metódou, v januári ma jeden deň o 9,30 operovali a o 10,30 som údajne už kurizoval (!) sestričke, čo som si teda vôbec nepamätal...:-) O 12,00 som už volal domov nech pre mňa prídu a o 16,00 som zaľahol na zadne sedadlo do auta a viezli ma domov.
Noha ma ale večer bolela „ako koňa", poskakoval som len na barlách, stúpiť na ňu som nevedel, doktor chcel aby som už na druhý deň posiloval quadriceps a aj som to skúšal ale bez šance... Čo bol pre mňa šok, magnetická rezonancia ako som už uviedol vyššie, „odhalila" roztrhnutý ACL, avšak zároveň bolo v správe aj ťažké poškodenie menisku - grade III - "tenká ale dobre viditeľná" trhlina naprieč celým meniskom, preto mi vlastne aj ortopéd navrhol na začiatok urobiť minimálne artroskopiu aby "opravil" alebo vybral ten meniskus a odstránil tým príčiny Bakerovej cysty (vačok "vody" zo zadnej strany kolena, ktorý sa podľa neho tvoril zrejme práve pre ten meniskus) + aby skontroloval všetko ostatné, pre plastiku som sa mal rozhodnúť až potom, podľa toho čo všetko tam nájdeme. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď zistil, že všetky menisky mám v absolútnom poriadku, takisto chrupavku atď... Ten ACL bol roztrhnutý a údajne tam "nejak plápolal", čo mohlo byť príčinou zápalu - množenia vody a toho menšieho opuchu... Takže akurát odstránil jeho zvyšky a bolo na mne, či na plastiku alebo nie... Takže to bol klasický prípad, keď MR ukázala niečo, čo tam vôbec nebolo a tým aj to že nie je 100% spoľahlivá.... Keby som nemal roztrhnutý ten väz a operovali by ma len kvôli menisku a nič by tam nebolo asi by som sa nepotešil. Ale to by som zasa vlastne na MR asi nešiel, nebolo by prečo...
No ale potom sa začali „diať" veci, ktoré by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi.
To, že môj spolupacient - vrcholový futbalista, ktorý absolvoval rovnakú operáciu ako ja o tej 16-tej skočil na obe nohy a fujazdil domov a ja som tam pôsobil ako mrzák o barlách, by som ešte prijal. Hlavne keď on tvrdil, že je to preto, že má už 7-mu (!) operáciu kolena (3 x plastika a 4 x artroskopia) a že to preto lepšie znáša. Mňa ale vnútorná strana kolena strašne bolela a postupne mi začala brnieť už celá noha. Na štvrtý deň večer som to už nevydržal a zavolal môjmu doktorovi, že či je normálne, že mám po tej artroskopii koleno ako loptu a boli ma stále „ako sviňa" a tri noci som sa už poriadne nevyspal....
Tak ma zavolal na ráno a vytiahol mi z neho cca 80 ml (skoro deci!!!) krvi, že vraj sa to stáva, vraj tam musel "hodne" brúsiť tu cystu, tak asi preto... Výrazne sa mi vtedy uľavilo, dokonca som už aj zľahka mohol opatrne šliapnuť na celú nohu. Že keby niečo cez víkend, nech zavolám, vybaví, pomôže... Asi vedel, čo hovorí, lebo napriek tomu, že sa nepokladám za hypochondra, večer som mal pocit, že to koleno mám zasa naliate skoro tak ako ráno. Samozrejme, ráno som tam bol znova, vytiahol mi "už len" 70ml krvi a už to bolo pomiešane aj s vodou, ale viac krvi ako vody...
Doktor povedal, že pri "rozbíjaní či brúsení" tej cysty trafil nejakú cievku a tá robila paseku, rehabilitácia bola zatiaľ v nedohľadne, len „ľadovať a ľadovať", malo to údajne prestať. Povedal, že to budeme zatiaľ ešte chvíľu sledovať, pokiaľ mi nenapúcha lýtko, či stehno, malo by to byť potvrdenie toho, čo predpokladal, ta cievka. Mal som ležať a minimalizovať pohyb, počkať ešte pár dní až po vybratie stehov (ale pre istotu mi povedal, že ak sa to znova naplní, mám cez víkend zavolať, pošle ma za kolegom, ten mi to vyberie alebo v pondelok potom už on). Problém bol aj v tom, že na jednej strane chcel aby som si sám pichal injekcie proti zrážanlivosti krvi lebo sa bál aby nevznikol nejaký cievny problém ale na druhej strane tie injekcie mohli podporovať tú tvorbu krvi v kolene... Ale asi urobil dobre, keď mi tie injekcie predpísal lebo hlavne v sobotu ale aj v pondelok to bolo nejaké hustejšie (áno opäť musel ťahať ako aj kopu predošlých dní...), v sobotu dokonca vytiahol nejaký chuchvalec, dvakrát mu to ucpalo ihlu a v pondelok viackrát tiež v určitý moment pri punkcii prestala krv tiecť a musel ju "krvopotne hľadať" znova...
Takže osem dni po artroskopii - diagnostickej operácii, ktorú sme robili hlavne kvôli "ťažkému poškodeniu menisku", ktorému nakoniec nič nebolo...sa mi koleno stále plnilo krvou, bolelo ma jak fras, cvičiť som nemohol a chodiť už vonkoncom nie (bolo to také korčuľovanie), za PC som vydržal sedieť v kuse max. 20 minút, potom som si musel minimálne na 1 hodinu ľahnúť. Na deviaty deň vytiahol zasa kopu krvi, rozdiel bol akurát taký, že mu z kolena doslova "fičala", nič nebolo zhustnuté. Povedal, že to môže byť lepší prípad ale aj horši prípad... Ale už sa to nepáčilo ani jemu, poslal ma na ultrazvuk, ten vylúčil cievne problémy a dokonca doktorka povedala, že operatér odviedol kvalitnú robotu, po cyste ani chýru - ani kúsok...(doslova: "škoda, že ste neprišli skôr, taká veľká, ako rada by som si ju pred jej odstránením pozrela...!!). Čo bola však bomba, že pokiaľ som sa vrátil z ultrazvuku (cca do hodiny od punkcie), koleno som mal naliate zasa! To už doktor psychicky nevydržal a vybavil mi okamžite CT a dokonca nenapadne pripustil možnosť opakovanej operácie...
Podľa CT - žiaden vážny problém - čiže neukázalo sa prakticky nič. Na ďalší deň to vyzeralo na posledný pokus, bol som "odoslaný" na srdcovo cievny ústav za špičkovým odborníkom na "konzultáciu". Lebo citujem "ak to navonok vyzerá zo všetkých strán bez problémov ale problém tam je A MÁME NIEKDE ZNOVA VLIEZŤ, musíme vedieť presne kam...", aké povzbudivé...
Najväčšia sranda je, že ja som bol vždy odporcom liekov a návštev u lekárov. Ich prácu si veľmi vážim ale vyhýbal som sa im na sto honov. Chrípku som vždy liečil čajom a medom, horúčku zábalmi, udretú nohu mokrým uterákom, boľavú hlavu obkladom... Dostať do mňa paralen bol nadľudský problém, antibiotika som neužíval v živote ani raz. Keď sa ma pýtajú na alergiu na lieky, hovorím, že neviem - asi nemám, keďže som žiadne poriadne ani nevyskúšal... Bolo mi jasné, že nech už to dopadne hocijak, na moje "vyexpedovanie" k lekárovi alebo k užitiu liekov v budúcnosti nebude stačiť pár volov ale celé stádo...
Našťastie postupne to vyzeralo, že som z najhoršieho vonku. Barly šli chvalabohu fuč a začal som aj šoférovať. Koleno sa pomaly hojilo, začal som pomaly rehabilitovať... Čo bola smola, odstránená Bakerova cysta bola naspäť(!) aj keď už podstatne menšia. Na srdcovo cievnom ústave mi to všetko vysvetlili, takúto cystu je artroskopiou veľmi ťažké, ba priam nemožné dokonale odstrániť, robí sa to odzadu 12 cm rezom a klasickou operáciou... A operuje sa to len vtedy ak "tam cysta vyslovene vadí", pretože ona vzniká po úraze a zvykne: narásť, zmenšiť sa , zväčšiť sa, objaviť sa, stratiť sa, obnoviť sa po odstránení atď. Takže počkáme, či mi bude "vadiť"... Nemohol som sa však na môjho operatéra hnevať, pretože to mi povedal v podstate už pred artroskopiou. Otvárame to kvôli meniskom, zároveň zdiagnostikujeme čo tam vlastne vnútri je a popritom skúsime odstrániť aj tú cystu, uvidíme, či sa to podarí..., takže tak.
Záver tých desaťdňovych problémov po všetkých možných vyšetreniach a peripetiach bol ten, čo bol povedaný na začiatku: asi sme trafili nejakú cievku...
Aby bol horor dokonaný, ďalšie dni sa mi zapálila žila na ruke na ktorej mi zavádzali ihlu pri CT (komentár obvodnej lekárky - infekcia, asi bola špinavá ihla, to sa stáva...!!!) a trápil som sa ďalší mesiac s niečím úplne iným.
Každopádne cca 2 mesiace po operácii som sa opätovne pomaly zapojil do mojich športových aktivít bez toho aby som na nejakú plastiku vôbec pomyslel, tie skúsenosti boli moc a moc zlé. Popritom som stále posiloval quadriceps aby bolo to koleno čo najmenej zaťažované. Najprv som každý šport robil s ortézou (postupne som prešiel od veľmi pevnej, ktorá dovoľovala len určitý pohyb kolena k športovejšej - obe ale s bočnými kovovými výstužami) až po stav, keď som ortézu používal len na futsal a lyže, inak nie.
Tak je to (s dvoma avantúrami, ktoré ešte spomeniem) až dodnes.
Súčasný stav: v zime jedenkrát za dva týždne hrávam floorball, jedenkrát za týždeň futsal, dvakrát v týždni volejbal, v lete dvakrát v týždni plážový volejbal, celý rok cca raz za dva týždne bedminton alebo tenis. Keď sa dá tak cez víkend bicyklujem. Lyžujem rovnako ako predtým, trochu menej agresívne resp. trochu opatrnejšie. Váhu nepustím nad 69 kg. Všetky športy s výnimkou futsalu a lyžovania robím bez ortézy a ani raz som pri tychto mojich "bezortézových športoch" nemal s kolenom problém.
Problémy (spomínané avantúry) boli dva, oba pri futbale:
Prvý v júli roku 2008, keď som sa na dovolenke v Tunise zúčastnil tzv. Olympijských hier - kopa športových disciplín počas celého dňa, ktorá bola zavŕšená nakoniec futbalom na antukovom ihrisku, keď už značne unavené koleno chcelo vyskočiť len ortéza ho nepustila, napriek tomu to znamenalo čiastočné naliate vody, ktorý mi lekár po návrate vytiahol - stop na cca dva týždne a opäť nové intenzívnejšie posilovanie quadricepsu za účelom jeho opätovného spevnenia.
Druhý - vážnejší sa stal cca pred 1,5 mesiacom - v decembri 2008, keď som sa premotivovaný na turnaji vo futsale úplne sprosto naťahoval za loptou, ktorú som v žiadnom prípade nemohol dočiahnuť a koleno opäť malo snahu vyskočiť. A ten pohyb bol tak prudký, že sa mu to čiastočne aj podarilo ale ortéza ho vrátila späť. Tu už to bolo horšie, lekár mi na druhý deň vytiahol z kolena krv pomiešanú s vodou. Na tretí deň som ale už lyžoval (znova s tou silnejšou ortézou), k futsalu a ostatným športom som sa vrátil za tri týždne. Teraz znova hrám všetko v tých istých intenciách ako predtým.
Po tejto druhej avantúre môj doktor opätovne otvoril tému plastiky ACL (už aj v mojom veku, údajne sa až do päťdesiatky odporúča), ale opäť je rozhodnutie na mne. Na druhý deň v tom spomínanom decembri som bol taký naštvaný, že by som si rovno ľahol na operačný stôl ale teraz, keď to zasa drží, znova hrám a nedarí sa mi až tak zle...:-), znova váham, čo je a čo nie je lepšie...
Prvý problém (nepreťažovať koleno štvorhodinovým športom v kuse...) si trúfam vyriešiť, predchádzať problému druhému je potrebné dostať skôr do hlavy ako do nôh (typický príklad, hráč ide sám na brankára, obchádza ho ale lopta mu pred prázdnou bránou uteká za postrannú čiaru, hráč sa za ňou krúživým spôsobom natiahne a ...praaask). Treba totiž dostať do hlavy a nepúšťať to z nej, že tie ultra prudké krúživé naťahovaćky pri futsale nerobiť, tých situácii nebýva zasa až tak veľa.
Záverom: Nemám ambíciu nikomu radiť či plastika áno alebo nie, každý sa musí rozhodnúť sám. Niekto sa tej plastike ani nevyhne, pretože mu koleno vyskakuje po úraze aj pri bežnej chôdzi. Naopak, niekto sa športu zriekne úplne alebo ani predtým nešportoval (úraz sa mu stal inak - napr. pri šmyknutí sa pri poľadovici) a plastiku nevyhnutne nepotrebuje. Chcel som len poukázať na mojom konkrétnom prípade, čo všetko sa môže pri a po takomto úraze stať. Každopádne ak by sa niekto podujal športovať rekreačne (vrcholový šport je podľa mňa vylúčený) aj bez ACL (čo môže byť pravdepodobné hlavne u starších ročníkov), z vlastnej skúsenosti odporúčam:
- čim menšia vlastná váha, tým lepšie (netreba byť ale anorektikom...)
- čím silnejší quadriceps, tým lepšie, po úraze posilňovať prakticky už po celý život
- športovať radšej viackrát v týždni ako jeden alebo dva dni a dlhý čas v kuse
- pri športoch, kde vystavujeme koleno krúživým pohybom (futbal, lyžovanie, basketbal,...) používať radšej ortézu (niekto možno aj pri iných, kde je napr. prudká zmena pohybu, squash, tenis,...)
- kto sa dokáže zriecť kontaktných športov (futbal, ...) a presedlá napr. len na bicykel, vychádzky v prírode, jazdu na koňoch, plávanie a pod., môže mať vyhraté
- kombinovať viac športov (bicykel je veľmi odporúčaný)
- pred športovaním sa dostatočne rozcvičiť (platí aj pre zdravých...)
- nezabudnúť na pravidelnú rehabilitáciu
Takže toľko. Milý čitateľ, ak si môj dlhý článok dočítal až sem, pravdepodobne ťa daná problematika zaujíma a možno máš k nej aj nejaký postreh alebo názor, šup s ním do diskusie.
DOPLNENÉ : 30.01.2019
Keďže sa mi začínajú ozývať ľudia, ktorí objavili niekde tento môj starší článok na blogu a dnes sa rozhodujú, či si majú dať spraviť plastiku alebo nie a chcú sa so mnou poradiť, pokladám si za povinnosť tento článok doplniť.
Žiaľ, po čase môjho futsalovania a iného športu bez ACL ma koleno po čase začalo zrádzať a niekoľkokrát mi vyskočilo, dokonca raz alebo dvakrát napriek tomu, že som mal ortézu. Preto som si plastiku ACL nakoniec po necelých troch rokoch - v roku 2010 spraviť dal. Je pravda, že som mal po operácii opäť podobné, ba snáď ešte väčšie problémy s krvácaním a výrazne dlhšiu rekonvalescenciu ako iní pacienti. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo však preto, lebo mám nejaký problém so zrážanlivosťou krvi, ktorý nevie dnešná medicína odhaliť. Každopádne, nakoniec som sa po operácii a rekonvalescencii zotavil a zocelil a všetko bolo ok. Dnes mám 51 rokov, futbal hrám dvakrát do týždňa, neobmedzujem sa v žiadnom inom športe a ani na žiadny šport nepoužívam ortézu. Moje vtedajšie rozhodnutie nakoniec si tú plastiku ACL dať spraviť hodnotím ako správne.
