Dnes je streda, ideálny deň na ideálnu večeru slovenskéhopôvodu. V malom obchodíku hrdo hádžem do nákupného košíka, okrem iného,bryndzu a múku. V mojom prípade veľmi netradičný obsah. Národná hrdosť masprevádza ešte niekoľko hodín. Po príchode domov na internete zháňam folklórnepiesne, uvažujem odkiaľ si požičať kroj a pozývam aj priateľov naochutnávku tradičných podtatranských bryndzových halušiek. Všetci pozvaní sazbehli o dohodnutej hodine, fľašky na stole sa množili ako huby po daždia aj napriek prvotnému odporu, bolo dobre, že väčšine osadenstva sapodarilo opiť ešte predtým než bolo hlavné jedlo večera hotové. Ale poďme peknepo poriadku.
Oškrabanie a nastrúhanie zemiakov som zvládol akošéfkuchár bez čapice. Prvý úspech. Ale čo teraz? Nedám sa predsa zahanbiť predhosťami listovaním v kuchárskej knihe. Preto som zdvorilo odišiel dovedľajšej miestnosti so zámienkou telefonátu. Ten však nesmeroval mne, alesmeroval som ho ja číslu „S.O.S. mama“. Rýchle inštrukcie som rýchlo zužitkovalnasypaním kila múky do hrnca s nastrúhanými zemiakmi. Zalievaním vodou somz tejto zmesi vytvoril hmotu, ktorá sa ponášala na cesto, preto misebavedomie opäť stúplo. Keďže som veľmi rozhodný typ, nevedel som sa rozhodnúťaká konzistencia cesta je tá správna. Preto sa do hrnca raz liala múka, razsypala voda. Nadišiel čas, keď voda v zdanlivo najväčšom hrnci, ktorý somnašiel začala vrieť a cesto sa malo vydať na svoju poslednú cestu.Samozrejme, bez ďalších úvah som na poslednú cestu poslal všetko cestoz hrnca. Voda nie a nie zovrieť, žeby to bolo nadmorskou výškou? Nokeď som sa snažil „halušky“ pomiešať,hrdlo mi zovrelo. „S.O.S. mama“!
Kapacita hrnca bola omnoho menšia ako počet „halušiek“v ňom. Na dne sa vytvárala bezvaječná omeleta a zlepence. Poniekoľkých minútach som prišiel na to, čím opravím opadanú omietku na balkóne,ale kdesi v hĺbke duše som bol stále optimistom. Hladní hostia si časkrátili plnením pohárikov a pohárov, takže možno by si ani nevšimli, kebysa namiesto halušiek podávala len bryndza. Po približne hodine som sa rozhodolrozdeliť proces prípravy na dve etapy a polovicu hrnca som presunul dohrnca č. 2. Keď som však videl čo sa stalo na dne hrnca č. 1, halušky somposlal na ich poslednú cestu kanalizáciou až do Baltského mora. Síce somstratil asi 8 porcii, ale stále tu bol plný hrniec č. 2. Keďže v danomhrnci sa časom vytvorila jedna veľká haluška musel som konať a procesurýchliť. Vo varnej kanvici som pripravil „vriacu“ vodu, ktorá na sporákuplynule pokračovala vo vare a, vďakabohu, haluška sa v nej rozmnožila naviacero halušiek. Zrazu ma v kuchyni vyrušila parta mojich hostí v značnepokročilom štádiu de - evolúcie, ktorá sa so mnou rozlúčila a odišla.Zaujímavé. Síce halušiek veľa nezjedli, ale pár prázdnych fliaš na stoleprezradilo veľa. Na to, že som začal variť o piatej, odchádzajúo ôsmej dosť opití. Možno by som sa mohol pokúsiť o zápis do Guinessovejknihy rekordov za najdlhšie varené halušky. Tie z hrnca č. 2 chutili asiako nastrúhané zemiaky zamiešané s múkou a vodou, ale na rozdiel odhrnca č. 1 mali aj chuť. Skvelý vynález, tá soľ. Voda vrela sťa sopkaa halušky nie a nie stuhnúť. Odovzdanosť svojmu osudu (a pudsebazáchovy) ma donútila vypnúť sporák a zajesť si. Keďže v hrnciostala skôr detská porcia a na stole bryndza, z ktorej by sa nasýtilozo dvadsať chlapov pracujúcich na panskom, pomer bol hneď jasný: 1:1. Čo by somvšak s toľkou bryndzou robil, navyše je veľmi dobrá a k haluškámsa hodí. Hlad je dobrý sluha, ale zlý pán. Počas večere mi napadlo, že bryndzaje skvelá, až na tie hrudky. Vlastne, tie hrudky boli halušky, ktoré boli sem –tam badateľné v hrnci plnom bryndze. Národná hrdosť bola nahradenásebakritikou. V konečnom dôsledku, cieľ bol splnený. Halušky, teda týchzopár „hrudiek“ boli skvelé, bryndza taktiež a keby mali v obchode ajžinčicu, som si istý, že by bola tiež skvelá.
Na záversom to zapil pohárom skvelého akostného domáceho pasterizovaného mliekaa so zmiešanými pocitmi som vstával od stola. Pohľad na kuchyňu, ktorávyzerala ako v reklamách na prostriedky na umývanie riadov mi uštedrilpoctivú ranu. Neveril som, že niečo podobné existuje, až kým som sanepresvedčil na vlastné oči. Našťastie umývanie riadov milujem asi ako návštevyzubára, alebo pavúky. Kto iný by to však spravil? Služobníctvo zatiaľ nemám,takže sám sebe som otrokom. Skončil som v neskorých nočných hodinách,celkom úspešne (keď sa mi podarí niečím odstrániť pripálené zlepence z dnahrnca dám vám vedieť). Unavený a nasýtený som si ľahol do postelea pustil si na dobrú noc slovenskú folklórnu hudbu z Terchovej. Mámpocit, že zajtra si neuvarím ani čaj.
