Dni minulé mi priniesli zaujímavú, hoci dá sa povedať nie úplne nečakanú skúsenosť. Zúčastnil som sa na podujatí jedného nemenovaného ekonomického týždenníka, ktoré sa malo venovať súvislostiam novej európskej smernice o verejnom obstarávaní. Vyznávam, že mojou pôvodnou motiváciou na účasť, bolo ušetrenie peňazí za obed, keďže organizátori sľubovali stravu.
Téma „Bruselský liek na choré tendre“ znie na prvý počuť tak mimoriadne nezáživne a sucho (už len slovo Brusel navodzuje obsedantný pocit zžieravej nudy), že by ju dokázala dole hrdlom spriechodniť len poriadna porcia mastnej bravčoviny (bohužiaľ sa nepodávala). Napriek udanej téme, sme o novej európskej smernici nepočuli skoro nič, ale zato sa to zvrhlo na všeobecné vyplakávanie nad stavom verejného obstarávania a čerpania eurofondov zvlášť. V názve témy vyjadrený názor organizátora na stav verejných tendrov, nebol počas podujatia nijako osvetlený, teda nie je zrejmé, či sa zhoduje s názormi zúčastnených diskutujúcich alebo má iné príčiny.
Ako to už v diskusiách plných súzvuku názorov býva, hľadal sa vinník, samozrejme osobne neprítomný. Názorov bolo prezentovaných viacero, ale najväčšiu podporu, ako som zaznamenal mali dvaja. Jedným z nich je samozrejme EÚ a jej kontroly a audity a druhým sú dodávatelia (uchádzači), ktorí obťažujú verejných obstarávateľov neobvykle nízkymi ponukami. EÚ je téma dostatočne verejne známa, ako sa ukázalo aj pri posledných voľbách, preto sa povenujem druhému previnilcovi. Aby rozumel aj nezainteresovaný čitateľ – neobvykle nízka ponuka je zákonný inštitút, ktorý umožňuje verejnému obstarávateľovi vylúčiť uchádzača z obstarávania, ak tento neobvykle nízku ponuku (v 100% prípadov ide o cenu) nedokáže pre obstarávateľa uspokojivým spôsobom vysvetliť. Posúdenie či určitá ponuka je alebo nie je neobvykle nízka, vyplýva (okrem jednej špecifickej výnimky uvedenej priamo v zákone) iba z výsledku tvorivej duševnej činnosti verejného obstarávateľa, rovnako ako aj posúdenie dostatočnosti uchádzačom dodaného vysvetlenia tejto ponuky.
Napriek určitým životným skúsenostiam som tento problém nedokázal nikdy pochopiť. Preložme si to: niekto mi núka čosi predať za cenu prekonávajúcu konkurenciu v takej miere, že je to až neobvyklé a ja namiesto toho, aby som si od radosti poskočil, pošlem toho somára do... kadeľahšie a nakúpim to isté od niekoho drahšie. Prečo? Prečo mi vadí, že som nakúpil lacnejšie a ostali mi nazvyš peniaze? Nemal by som mať naopak neobvykle veľkú radosť? Keby som išiel nakúpiť tehly na svoj dom, tak by som neobvykle nízku cenu s potešením prijal, ba vyzýval predávajúceho nech sa nehanbí byť ešte neobvyklejší a cenu znižuje ďalej. Ja by som takto neobvykle najradšej nakupoval stále. Čo môže byť problémom pre štátnu inštitúciu v takomto prípade? Neviem, nedozvedel som sa. Viem len, že neobvykle nízke ceny sú tajomné zlo, diabolský prejav transcendentálnej temnej strany všehomíra, ktorý je treba bez milosti vyhubiť.
Pozrime sa na tento čertovský úklad z opačnej strany: verejný obstarávateľ nakupuje, v konkurenčnom boji verejnej súťaže je vygenerovaná víťazná cena, ktorá by mohla byť verejným obstarávateľom vyhodnotená ako neobvykle nízka, ak by chcel. Verejný obstarávateľ sa na to vykašle nič vyhodnocovať nebude a nakúpi za víťaznú (najlepšiu) cenu. V čom by mohol byť problém? Ostali mu peniaze, s ktorými nerátal a preto sa ho zmocní smútok, lebo v skutočnosti peniaze nenávidí a chce od nich očistiť svet? Zavadzajú mu peniaze na výpise z bankového účtu, tým že má zostatok príliš veľa núl? Jediný problém, ktorý ma v súvislosti s tým napadá je to, že neobvykle nízka cena generuje aj neobvykle nízku, respektíve žiadnu províziu... Ale na to diskutujúci z onoho podujatia určite nemysleli. Dúfam.
