Čo sa zmení, keď pobyt nebude v pôvodne uvažovanom Gabčíkove, ale napríklad v Humennom?, pýtal sa novinár. „To by som nešpekuloval. Ani keby, ani ak,“ znela celá ministrova odpoveď. Ani na otázku, či je známy finančný rámec nákladov, neprišla jednoznačná odpoveď. „Nemáme. Lebo nevieme, či ich bude 20, či ich bude 100, či ich bude 500,či ich bude neustále toľkoto, alebo kedy sa to zmení,“ boli Kaliňákove slová. Pripomínam, že takto reagoval minister, ktorý pár dní predtým podpísal dohodu s rakúskou kolegyňou, v ktorej sa jasne hovorilo, že Slovensko prijme 500 utečencov zo susednej krajiny, ale zároveň už bol známy odmietavý výsledok gabčíkovského referenda k prítomnosti utečencov. O ústretovosti sa nedá hovoriť ani v prípade premiéra R. Fica. „Počkajte, ako vôbec dopadne táto prvá dohoda s Rakúskom. Ako bude realizovaná, či vôbec bude realizovaná, či vôbec to bude Gabčíkovo, či pôjdeme niekde inde,“ reagoval, keď už poznal postoj ľudí z Gabčíkova.
Aj Česká republika sa postavila proti kvótam utečencov, ale keď sledujete dianie u našich susedov od samitu lídrov krajín EÚ, vnímate úplne iný, aktívny prístup politikov. Príslušné rezorty sa denne zaoberajú problematikou, médiá denne prinášajú informácie o príprave ubytovacích kapacít, pričom číslo už prevyšuje to, ktoré pôvodne bolo určené v kvótach pre Česko. Tamojšia vláda vyčlenila ďalších 140 miliónov korún (cca 5,2 mil. €) do rozpočtu ministerstva vnútra, rezort počíta s prijatím 300 nových policajtov a niekoľko desiatok úradníkov. Áno, kvóty situáciu v utečeneckej kríze neriešili. (Je smiešne sa baviť o rozdeľovaní 40 až 60 tisíc ľudí, keď sa v rámci EÚ pohybuje už 10 x viac migrantov), ale ich radikálne odmietnutie bolo možno diplomatickým víťazstvom, ako to stále tvrdí premiér, ale určite nebolo víťazstvom ľudskej spolupatričnosti. Princíp ľudskosti zdôraznila pred pár dňami aj nemecká kancelárka A. Merkelová, ktorá navštívila utečenecké centrum v Heidenau. Samotné mesto bolo dejiskom búrlivých protestov proti migrantom. „Každý, kto uteká z vlasti pre politické prenasledovanie alebo pred občianskou vojnou, musí mať právo na to, aby sa k nemu pristupovalo ľudsky. Nemecko pomôže, kde je pomoc potrebná. To je súčasť našej identity. Nebudeme tolerovať tých, ktorí spochybňujú dôstojnosť iných ľudí,“ boli kancelárkine slová. Na Slovensku však premiér R. Fico skôr podporuje líniu obáv. „Netvárme sa, že nevidíme strach ľudí, lebo nás v to nútia médiá a mimovládne organizácie. Ale my cítime, že ľudia sa boja – a nielen na Slovensku, boja sa v celej Európe,“ konštatoval premiér z tribúny venovanej oslavám SNP. K tomu bombasticky emotívne oznamovať pred davom ľudí rokovanie mimoriadnej Bezpečnostnej rady je populizmus najhrubšieho zrna, nebezpečná hra s ľudským strachom.
Strach z neznámeho je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Psychológ D. Špok upozorňuje, že jednak ľudia nerozlišujú medzi moslimom a náboženským fundamentalistom a boja sa, že príde medzi nás niekto, kto začne páchať teroristické útoky. A druhá obava je všeobecne z kultúrnej zmeny, že už naša spoločnosť nebude homogénnou skupinou, že budeme musieť niekomu ustupovať a s niekým sa učiť spolunažívať. Namiesto odmietania kvót sa naše politické elity mali sústrediť na aktívny prístup v riešení situácie. Debata s občanmi Gabčíkova, či v ďalších obciach, kde sú zariadenia, umožňujúce ubytovanie utečencov, by bola oveľa prospešnejšia, ako vyslovovať slová, že „nič o týchto ľuďoch nebudeme vedieť a medzi nimi môže byť podobný blázon, ktorý vystrieľa na Zlatých pieskoch 40 ľudí", ako to urobil premiér v júnovej relácii RTVS Sobotné dialógy. Keby existoval aktívny prístup k riešeniu situácie, tak by ani prevádzači nemali toľko možností na zneužitie nešťastia ľudí, ktorí chcú iba žiť v slobodnom priestore. Zlyhanie väčšiny politikov, ale aj médií, priznáva šéf MOST-HÍD B. Bugár. „Od začiatku sa naša strana snažila vniesť do diskusie o migrantoch hlas rozumu. Médiá však radšej uprednostňovali populistické vyjadrenia vládnych a iných opozičných politikov, ktoré nadbiehali verejnej mienke a situáciu ešte zhoršovali.“ Média naozaj príliš neprinášali postoje pracovníkov, ktoré pracujú s migrantami, ani takých, ktorí sa zaoberajú touto problematikou.
Nuž ale latku vnímania ľudskoprávnych aktivistov nasadil znovu premiér, keď ich nazval svätuškármi, čím úplne zbagatelizoval tie postoje, ktoré utečencov prezentovali nie ako teroristov, ale ako ľudí zachraňujúcich nielen svoje životy, ale aj životy manželiek a detí.
R. Fica som nikdy nepočul vysloviť ústretové slová podobné tým, aké povedal B. Bugár v parlamentnej júnovej rozprave k téme migrácie: „Slovensko je totiž schopné pomôcť podľa mojej mienky aj viac ako 800 utečencom, lebo Slovensko je solidárne a relatívne v dobrej ekonomickej kondícii. Buďme otvorení a aktívni v tejto otázke. Musíme odmietnuť povrchné riešenia takých, dá sa povedať, návrhov, čo sme mohli počuť minulý týždeň, budem tu citovať pár citátov, ako: "všetci nech idú domov", "nech sem nikto nepríde", "zatvorme hranice", "postavme múry, ploty, všetko bude dobré" a "migrácia nech je problém niekoho iného". Také kvázi riešenia musíme odmietnuť, a to bez ohľadu na to, koľko občanov si myslí toto isté, je to úzkoprsý a krátkozraký názor. A ja si myslím, že toto si slovenská politika a Slovensko dovoliť nemôže.“ S Bugárovými postojmi z júna treba súhlasiť. Ak totiž nebudeme solidárni, tak ohrozíme základný atribút európskeho spoločenstva: voľný pohyb osôb známy pod termínom Schengen. Politici, aj keď majú mandát od občanov, musia v situáciách, ktoré sú kľúčové pre ďalší vývoj spoločnosti, vyslovovať postoje, ktoré nenadbiehajú väčšine. Pred pár dňami profesor J. Sokol v diskusii na ČT24 (v Čechách bola vo verejnoprávnom médiu diskusia k téme migrácie takmer denne, slovenské verejnoprávne médium RTVS malo sladké prázdniny) k tomu podotkol: „Môžeme tiež hovoriť, že nechceme povodeň. Ale je tu nejaká skutočnosť, ktorej sa nezbavíme – a tá je príliš vážna na to, aby sa to mohlo odstrániť iba emotívnymi prejavmi.“
Presne taký spôsob však zvolil R. Fico z tribúny osláv Povstania, chrlil slová, ktorými nadbiehal väčšinovej mienke spoločnosti. Do atmosféry obáv z neznámeho prilial ďalšiu ohnivú tekutinu, keď utečencov označil za hrozbu pre európsky spôsob života, tradície a hodnoty. Aký to rozdiel k slovám A. Merkelovej. Len pripomínam, že Nemecko je pripravené prijať až 800 tisíc migrantov. Premiér kritizoval Európu, že nezvláda riešenie utečeneckej krízy, ale čo je Európa? Súbor 28 krajín, kde jednotu postoja v rôznych oblastiach (Grécko, Ukrajina, utečenci atď.) narúša vždy postoj niektorého členského štátu, či skupiny krajín. Napokon na tento stav upozornil v jednej z diskusných relácii TA3 ešte v marci minister zahraničných vecí M. Lajčák: „Vždy sa nájde jeden-dvaja tvrdohlavci, ktorí tomu zabránia.“ Existujúci stav EÚ vystihujú slová českého ekonóma M. Zeleného, ktorý pôsobí na viacerých svetových univerzitách. „EÚ zrejme nie je úniou, ale zlepencom bez hraníc, stratégie, vedenia a pocitu spolupatričnosti.“
Všeobecnému názoru na Slovensku R. Fico nadbieha aj slovami, že problém s utečencami treba riešiť v krajinách, kde vznikol. Chce budovať zadržiavacie tábory v Sýrii, či Líbyi. Dobre však vie, že Európa nemá vlastnú armádu, že vojenskú kontrolu nad takými tábormi by musela schváliť Bezpečnostná rada OSN, kde sa dá určite čakať odmietavý postoj Ruska. Putinovskému Rusku totiž nejednota Európy pri riešení súčasných problémov vyhovuje. A Slovensko je pri téme utečenci cez ústa politických elít presne takým tvrdohlavcom, o akých hovoril minister M. Lajčák. Tvrdohlavé postoje nie sú diplomatickým víťazstvom, sú postupnými krokmi k tomu, že Európu bez hraníc znovu prestaneme žiť. Ploty sa už stavať začali.
