Tí, ktorí si život v bolševickej klietke pamätajú z vlastnej skúsenosti asi teraz prežívajú, podobne ako ja, silné deja vu. Ich postup bol vždy priamočiary a efektívny. Len čo vo svojom okolí zbadali schopného človeka , ktorý nepatril do ich košiara, postupovali cieľavedome. Nasľubovali mu hory doly, že bude vedúcim(riaditeľom, čímkoľvek/ plat sa mu zdvojnásobý, deti budú môcť študovať kde chcú.Čo tam potom, že jeho otcovi, dedovi vzali živnosť, pole, čiže jeho ľudskú dôstojnosť. Čo tam po minulosti, žijeme len raz. Tisíce podľahli, lebo neverili, že nejaký November niekedy príde, desiatky vydržali a zostali na okraji. Uprednostnili morálku pred rozumom.
Dnes bolševik skúša niečo podobné, aby sa zbavil nepríjemného problému Mečiarových zločineckých amnestií. Poďme to spolu zrušiť, potom to dáme na Ústavný súd a on rozhodne. My sme svoju povinnosť splnili. A zase prichádza tá morálna dilema. Ak to nepodporím, amnestie neprejdú. Ak áno, možno to výjde a ja budem mať fajn pocit. Lenže takto to nefunguje. Oni nielen, že nepustia amnestie, oni chcú viac. Posunú hierarchiu moci od parlamentu, ktorý sa zodpovedá len a len občanovi, niekde do Košíc, k pár sudcom, ktorí sa zodpovedajú maximálne šéfovi partaje. To je veľmi nebezpečná a perfídna hra. Ak to má prejsť, tak len s hlasmi špinavej koalície a Kotlebu, ale nie demokratickej opozície. SaS,Oľano a ani Sme rodina sa nesmú pod tento paškvil podpísať.Inak túto špinu zo seba nikdy nezmijú a ocitnú sa na palube s tými, voči ktorým sa teraz vymedzujú.
Chcem veriť, že sa to nestane. Verím, že energia a étos Jána Budaja budú silnejšie ako pragmatizmus. Mečiarove amnestie sú pre nás tým čo pre Američanov 11/9. Takto k tomu treba pristupovať.
