Koľko ľudí, toľko rozličných osudov a pováh. Trend vo vývoji sociálnych služieb smeruje k deinštitucionalizácii a následne k poskytovaniu komunitných sociálnych služieb. Pre nezainteresovaného človeka ide o odčlenenie služby bývania z inštitúcie do obce a menších komunít, pričom ostatné služby (poradenstvo vo finančných záležitostiach, možnostiach nájsť pracovnú príležitosť, zmysluplné napĺňanie voľného času, otázkach partnerského života a pod.) budú poskytované ambulantne, odborne spôsobilými sociálnymi pracovníkmi. Ide skutočne o veľkú výzvu pre existujúce kapacity a zároveň náročný proces smerujúci k humanizácii života ľudí, ktorí sú „máličko odlišní“.
Spoznal som veľa klientov sociálnych zariadení, rozprával som sa s nimi o ich túžbach, spokojnosti, o ich bežnom živote. Väčšina z nich si nevie samostatný život mimo zariadenia ani predstaviť. Zabudli už na bežný život? Myslím, že nie, len tento život je pre nich pohodlnejší. Zabezpečené životné podmienky v nich nevyvolávajú až takú potrebu sebarealizácie.
V meste často stretávam určité dvoj až trojčlenné skupinky práve takýchto klientov sociálnych zariadení. Na prvý pohľad nie sú ničím nápadní. Sú slušní, čistí, neotravujú iných ľudí. Neprechádzajú sa len tak bezcieľne. Vždy majú svoj program, kam chcú ísť – krajská knižnica, akčný film s ich obľúbeným hercom, návšteva kamaráta v nemocnici a pod. Sú hrdí na to, že si za svoje vlastné peniaze môžu čo to dovoliť kúpiť, sadnúť si len tak do kaviarne alebo reštaurácie. Vedia si nájsť správny autobus na presun, zakúpiť cestovný lístok. Je to výsledok dlhodobej práce sociálneho pracovníka, ktorý tieto zručnosti s nimi plánoval a na začiatku osobne aj precvičoval. Je to správny smer v práci s občanom, ktorý si nevie zabezpečiť niektoré životné potreby sám.
Ak dôjde k účelnej spolupráci medzi orgánmi samospráv, rodinami, sociálnymi zariadeniami, cesta k postupnej deinštitucionalizácii je pre týchto občanov voľná. Základnou životnou potrebou človeka je okrem jedla bývanie. A práve možnosti poskytnutia nájomných bytov sú v rukách samospráv, prípadne aj rodiny.
K dispozícii však musia byť skutočne fundovaní sociálni pracovníci, aby občan vedel, kde v krízovej situácii nájde pomoc. Na druhej strane komunita musí byť pripravená absorbovať budúce poradenské centrá ako svoju prirodzenú súčasť, pretože vo vyspelej spoločnosti ide o ľudskosť v každom z nás...
