Verím, že pre spravovanie majetku a ochranu sociálne odkázaného občana, ktorý je ťažko mentálne postihnutý, je to zatiaľ jediný a účinný inštitút. Avšak aj poslanie opatrovníka ustanoveného súdom je vykonávané rôzne...
Väčšinou je do funkcie opatrovníka vymenovaný rodinný príslušník. Potiaľ je to v poriadku. Problém nastane, keď je občan umiestnený na celoročný pobyt do sociálneho zariadenia.
Uvediem prípad: Opatrovníčkou je babka, ktorá už zdravotne tiež potrebuje pomoc. Babka nie je schopná usmerniť svojho vnuka (asociálny typ, túla sa, zdravotne ťažko postihnutý). Ak treba vnuka vyšetriť, lekár vyžaduje podpísanie informovaného súhlasu. A kto ho má podpísať, keď babka býva 150 km od sociálneho zariadenia a telesne nevládze? To znamená, že ho ani nesprevádza do zdravotníckeho zariadenia. Jediná funkcia na výkon opatrovníckych práv je obmedzená na poberanie dôchodku a z neho vydeľovanie financií sociálnemu zariadeniu na poskytnuté sociálne služby.
Je správne, aby bol opatrovníkom ten, kto neopatruje?
Rodinní príslušníci sa bránia, súdy rozhodujú v ich prospech. Sociálni pracovníci z pobytových zariadení sa sťažujú na nedostatočnú komunikáciu, neskoré poukazovanie dôchodku, neochotu asistovať pri lekárskych vyšetreniach a zákrokoch a hlavne o celkový nezáujem rodinných príslušníkov o svojho príbuzného.
Ako chce teda spoločnosť garantovať práva osôb nespôsobilých na právne úkony? Má inštitút pozbavenia spôsobilosti na právne úkony ešte opodstatnenie?
