Nedeľa 27.11. Smotana na mori (alebo miestny cmar?)
Nevedel som, pochopiteľne, že v sobotu a v nedeľu sa rezort zapĺňa zrejme miestnymi movitejšími. Ich deti okamžite obsadzujú bazén, kde samozrejme porušujú všetky zákazy, o chvíľu ich je plná pláž a podaktorí konštatujú, že more hneď oteplelo i stmavlo.
Pre mňa to neznamená nijakú zmenu programu: ranný kúpeľ v mori , poobede máme naplánovanú večeru niekde v centre a kočky si idú po okuliare. Opäť už obľúbený autobus, tentoraz preplnený, okuliare našťastie rýchlo vydané, rýchlo našťastie preto, lebo naša krčma u „Rusa“ je v nedeľu zavretá a my sa musíme vydať hľadať, kam na večeru. Prichádzame až na nábrežie, kde ponúkajú čerstvé ryby
a iné morské potvory,
ktoré pred človekom aj upravia
, takže si vyberáme:
krásne langusty
, ja zopár kreviet,
Číkovci mix kreviet, lastúr a pečenú rybku
, ešte sa takých zopár pridá
a potom sa už iba zalizujeme
a všetci
sú spokojní...
Pondelok 28.11. Iba Putin chýba…
Všetci Vietnamci preč, opäť pokoj a pohodička, ráno sám na pláži, ale predpoludním som prišiel o zážitok: ruská občianka z vedľajšieho rezortu sa ožrala ako...no jednoducho ako Rus, zvalila sa na pláž, príliv ňou pohadzoval ako bábikou, potom ju na šťastie uložili na ležadlo a tam prespala celý deň (bežne sme tu videli, ako štyri ženy - Rusky, bývalé buď bachárky, alebo guliarky, sadnú si v reštaurácii, vytiahnu fľašu vodky, strčia ju do chladničky a po chvíľke si vypýtajú poháriky a vypijú). No, Rusov je tu veľa, určite najviac, každý rezort má ruské nápisy, ruské jedálne lístky, náš je našťastie výnimka.
Zdenka s Marošom si predpoludním požičiavajú motorku a vyrážajú na miestnu raritu – červené duny – pojazdia si, nafilmujú aj okolie, vrátia sa zdraví a spokojní
. My sme medzitým objednali na stredu prepravu do Saigonu, pričom Jane majiteľ radí, aby sme navštívili najväčší miestny trh a keď sa pozrie na meno a adresu nášho hotela, vyhlasuje „bývate priamo tam“. Na obed sme boli v reštaurácii Areca a keďže nám tam chutilo, tak sme tam išli aj večer a trošku sme si zašantili. Na stole sa objavili: krokodílie mäso, žabie stehienka, pštros, rybie špízy s yakitori , no suuupppeeeerrr...v utorok sme tam opäť, prvýkrát, čo dva dni po sebe jeme v tej istej reštike:-))
Utorok 29.11. „Povedz cheese!“
Posledný celý deň pri vietnamskom mori, hneď to na nás vidieť, každý je viac vo vode, fotky sa množia, či s miestnym strážnikom,
alebo čašníčkou,
zbierajú sa mušle, vybrali sme si opratú bielizeň a pomaličky máme prvý týždeň za sebou... Zajtra už napíšem z Ho Chi Minh City… Každý špekuluje, čo dnes na večeru.
Streda 30.11. Odvážnemu cesta praje
Ráno sa vstáva už o pol siedmej, nič vážne nie je ne programe, no zrazu si chce každý užiť ešte mora, . Potom raňajky a ešte rýchlo do bazéna a už iba balenie, obed v Arece a o jednej nás už čaká mikrobus, ktorý vzdialenosť 220 km vraj určite prekoná za 4 hodiny... ha ,ha , ha – neprekonal. Kto nešiel po Saigone v špičke, neveril by tomu, čo by som napísal, takže to radšej nenapíšem, ale záujemcom rád ukážem na videu. (No predsa taký malý pokus o popis: veľa križovatiek, čo je taká kombinácia kruhového objazdu a križovatky, pričom sa tam vchádza naraz zo všetkých smerov, prechádza sa cez ňu podľa odvážnosti, ale v konečnom dôsledku všetci prejdú , bez hromženia, rozčuľovania a kolízií, pritom je celkom jedno, či križovatka je neriadená, riadená svetlom, alebo policajtom. Jediná svetlá výnimka je, keď zaznie policajná húkačka, idú obrovské motorky a za nimi zopár mercedesov so súdruhmi. Vtedy všetko zastane a ulice na pár sekúnd stíchnu. Zaujímavý je ešte spôsob jazdy na hlavných ťahoch, čo sú dva pruhy: jeden pre autá, druhý pre motorky s maximálnou povolenou rýchlosťou 80 km/h. Náš vodič sa ponáhľal, čo sa robí tak, že zabliká na protiidúce autá, autobusy alebo mikrobusy a gestikuláciou sa ich spytuje, či sú pred nami policajti, po troch záporných odpovediach kladie ruku na klaksón, nohu na plyn a podľa situácie buď sprava vytlačí tak zo dvadsať - tridsať motoriek, alebo zľava cez dvojitú plnú čiaru vyháňa autá a motorky idúce v protismere na krajnicu, a to zúrivým trúbením. Pochopiteľne, takú istú informačnú službu poskytuje proti jazdcom. Ako náhle sa však na ceste objaví signál „policajti“, doprava sa vráti „do predpisov“.
Dosť o cestovaní, zastavujeme pred hotelom Thien Xuan,
v absolútnom centre Saigonu. Hotel je veľmi pekný, je širší ako väčšina na okolí (tie majú šírku jednej izby ako takmer všetky domy v centre – čo má na svedomí pravdepodobne cena pozemkov). Keďže sme iba 50 m od najznámejšieho trhu Bahn Thiet, vybiehame sa tam, ale je žiaľ otvorený od 7. do19., takže až zajtra. Ale okolie žije, sadáme na námestí za stôl , ktorý pre nás bleskovo pripravili a dávame si večeru... no, opäť výborná.
