Úvaha nielen o vajciach
Taký normálny thajský deň, aký má byť. Ráno pomalé lenivé vstávanie, raňajky, pri ktorých si vyberáš vajcia, totiž: vyberáš si medzi vajcami na všetky spôsoby, k tomu müsli a mlieko (to ja len v Thajsku), jogurt, kávu, alebo čaj, džús, hrianky a ovocný tanier a buď slaninka, šunka či párky (všetko zaručene light) a takto každé ráno. Ofrflané, ale vždy dobré. Naša obľúbená disciplína boja s domácimi kuchármi (minulý rok sa skončila 0:9 pre domácich). Moja žena Janka má rada, pravda, okrem mňa, vajcia na „hniličku“ a pokúša sa nastaviť miestny čas na presne také vajcia. No nikdy neboli také, aké má rada . Prvý tohtoročný pokus a domáci bodujú, pretože zostali takmer surové. O desiatej, hodinu pred nami, idú Jaro a Nataša na aromatickú thajskú masáž. To nebudem rozoberať do detailov, bolo to božské. Ináč, včera bolo dobre, dnes lepšie a v tomto trende sa už teším na zajtra. A cena? Zaokrúhlene 300 THB (to je thajský bath, pričom 40 bathov je cca 1 EURO, takže ani nie osem EURO za hodinu). Nataša a Jaro sa vyberajú na druhú stranu zátoky a my si po masáži začíname čosi čítať, číta, čít, čí...
O pol štvrtej sa budíme a ideme po pláži na prieskum. Asi po pol hodine narážame na tržnicu, zisťujeme, že Thajčanky sú aj objemnejšie, takže plavky sú na šírku dobré, len tá výška... Za plavky sme teda ušetrili, ale zato objavujeme cestovku, ktorá nám výlet po štyroch ostrovoch ponúka o 20 percent lacnejšie, ako v rezorte, tak si ho dohadujeme na sobotu a výhodnú ponuku dostávame aj na pondelok na prevoz na ostrov Phuket, kde by sme mali stráviť 6 dní. Uspokojení vyrážame na hlavnú cestu hľadať zmenáreň, optiku, nejaký sprej proti moskytom na zajtrajší výlet na slonoch v džungli. Najskôr vpadneme do príjemného miestneho podniku na domáce pivo, väčšina si dáva najpopulárnejšie Singha a ja, budvarista, siaham po sladšom Changu. Po prvej runde sa k nám obracia skupinka turistov (ako ináč!) z Česka, mladší manželia ,tí sú tam už desiaty raz v rade, matka jedného z nich s priateľkou prvý raz, a bedákajú, že také daždivé počasie tam ešte nikdy v živote nezažili. Nie sme xenofóbny, tak im veríme. Po chvíľke sa lúčime, meníme peniaze, ideme nakúpiť, čo potrebujeme, a vraciame sa asi 8 km klimatizovanou limuzínou za 150 THB. Aby som mal posledné slovo, tvrdím, že sa zabudli handlovať.
Vyberáme sa do našej pôvodnej reštaurácie, už nás vítajú z diaľky (iste sme dobrí hostia!), gril je rozžeravený. Nasťa, Jaro a ja špízujeme, totiž vyberáme si špízy s rôznymi druhmi mäsa, všetko preložené paprikami, cibuľou a ananásmi. Je to zaujímavé, mäso perfektne grilované, zelenina a ovocie surové, ale so špeciálnou chuťou po grile. Janka, ktorá sa vraj celé roky chystá na grilovaného homára ,si ho aj dala a zalizovala sa až za ušami, ešte aj na druhý deň. Pokiaľ ide o moju klasiku ,tak tentoraz to bola ryžová polievka s kuracím tak, ako to vedia len Thajčania. A ako je to v našich krajoch zvykom, zastavili sme sa pred naším bungalovom na kapurkové a kapotové (do jednej, aj do druhej nohy) a... skončili sme o jednej po polnoci. Prekvapujúco sa prejavila moja žena, ktorú som naposledy videl piť asi na konci druhej svetovej vojny:-) :-) :-)) Aspoň vidíte, ako ten čas letí!
A zajtra ráno na slony:-))
Slony sa už trasú (na nás!)
Elefant day, teda deň slonov (ktovie, či to tie slony vedia?). Pretože na premýšľanie mám v hlave voľnej kapacity až-až, tak sa mi v nej spokojne môžu preháňať úvahy na tému, či na tento deň budeme spomínať my, alebo tie slony. Včera sme zaspávali za nádhernej hviezdnej oblohy. Zajtra musí byť pekne, tipujeme všetci. Ráno sa budím o pol šiestej, zachádzam do kombinácie kúpeľňa - WC (na streche bungalovov je síce krytina z palmových listov, no nad sprchou, ako už viete, je iba voľná obloha, čo je vlastne taká exotická úspornosť, pretože za dažďa ušetríte sprchové kohútiky, ktorým sa tak predlžuje amortizácia). Ale neodbiehajme, ako povedal jeden maratónsky bežec: opäť leje, nasr... (prepášte, naondený) zaliezam do postele. O pol hodiny sa presne ako doma budím a pretieram si oči –obloha už nie ako doma je modrá, slnko páli. Vstávame, opäť vajcový debakel Janky, o 9,30 nás čaká vyčačkané Mitsubishi, o ktorom som sa dodnes nedozvedel, prečo má na podlahe porozprestierané noviny.. Po polhodine jazdy cestami – ne cestami (v poradí: najprv cestami, potom ne cestami) dorážame k sloním perónom. Práve sa vracia početná skupinka Japoncov asi na desiatich slonoch, všetci ovešaní ako u nás na prehliadke Bratislavy fotoaparátmi (tu navyše aj deťmi), doštípaní komármi (ešteže sme sa nastriekali, dali si dlhé gate a pevné topánky). Moje bystré oko zisťuje, že priemerná trojčlenná japonská rodina váži asi toľko, čo ja sám. Takže nás zrejme dajú každého na jedného slona... som si myslel asi tak päť minút ,ale nasadáme na mohutný chrbát po dvoch + pohonič na hlavu (slona).
Slon môže mať tak tri metre do výšky, váhu neodhadujem. Len čo sa usadíme, na modrej oblohe sa objaví jeden malý čierny mráčik, ten nás počas hodinovej cesty vytrvalo asi 50 min. ani nejaký zle maskovaný policajt prenasleduje a púšťa na nás svoje zásoby vody. Stúpania a klesania sú dosť prudké a veľmi - veľmi blatisté, no náš Jumbo kráča neohrozene ako nejaký bojovník. Pravda, až na dva momenty, keď nám veľmi živo pripomenul našu sučku Vikinku. Prvý raz už na začiatku, keď sme stretli skupinku, čo sa vracala do tábora, náš milý sloník sa otočil a veľmi túžil aj on sa vrátiť, druhý raz to bolo ešte dramatickejšie. Na neďalekej ceste totiž zavrčalo auto, Jumbo sa bezhlavo rozbehol do džungle a dosť dlho trvalo, kým poslúchol svojho pohoniča. Ešte sme sa trochu (myslím dokonca, že veľmi) báli, keď sme schádzali asi 60 m svahom, kde sme sa na jednom mieste mali asi na troch metroch otočiť vo svahu o 180 stupňov. Báli sme sa zbytočne, zvládol to (povedali by sme, že hravo, ale ktovie, či to bolo „hravo“ aj preňho). Potom nás už čakala cesta k vodopádom a jaskyni, ale ja vyhlasujem, že už ani na krok…! Stačí mi totiž pohľad na vracajúcich sa zablatených turistov. Janka súhlasí, takže smerom nahor pokračujú Nataša a Jaro a austrálski manželia, čo nás pri zoznámení, keď sme im povedali, že sme zo Slovenska, šokovali svojou odpoveďou, že stretávajú veľa Slovákov. Ako hovorí jeden môj priateľ: „Svet nie je malý, len Slovákov je veľa!“ Jaro a Nataša sa asi po hodine a pol vracajú, plní zážitkov z vodopádov, jaskyne s netopiermi a hlavne zo stretnutia s dvomi hadmi (verte - neverte, „jedna bola zelená mamba“).
My s Jankou sme medzitým perfektne poúčali osamelých turistov, bez sprievodcov, ako sa dostanú hore (čo by malo osobitne oceniť thajské ministerstvo turistiky). Slnko páli, vraciame sa domov, tešíme sa na pláž, objednávame si na podvečer ďalšiu olejovú masáž, ideme si dať preventívne zdravotné proti hnačkové poldeci, ale... Nevôľa bohov pokračuje, počas minúty celá obloha spúšťa lejak a prší 5 hodín v jednom kuse (samozrejme, v jednom kuse, čo by to bol ináč za lejak?). Vylepšuje to opäť perfektná masáž, večera v našej obľúbenej reštaurácii a prísľub cestovky, že v sobotu na ten výlet príde po nás rýchlo loď až do dverí (preháňam, mala dôjsť iba na našu pláž). Večer zavŕšime nemilosrdným hádzaním kocky „Človeče…“ a večerným drinkom. Finále: opäť dážď do paroma (zasa som povedal iné „do…“). Ešteže je tých 29 stupňov. Zapínam klímu, Janka sa spokojná ukladá spať, ja sa vrhám ku compu a spájam sa so svetom.
Práve som si spomenul na maličkosť, no na maličkosť, ktorá nás ohromne potešila a pre ktorú aj radi do Thajska chodíme. Ako sme tak sedeli na konečnej zastávke slonov a čakali na Jara a Natašu, zamarilo sa mi, že vo vedľajšom domčeku predávajú aj nápoje. Janka šla k okienku, spytuje sa, či majú kolu, mladý muž jej odvetil, že tam predávajú iba doma vyrábané suveníry, ale nijaký problém, zobral 40 bathov, sadol na motorku, po štvrťhodinke sa vrátil, postavil s úsmevom na stôl kolu a vedľa ešte 20 bathov, len tam mimochodom – 0,5 EURO. Ako vidíte, s veľkým potešením som skončil zmienkou o peniazoch. Nuž čo, svet je všade rovnaký (vlastne: my sme všade vo svete rovnakí…).
