Haló, taxi! Thajsko
Deň, aký si mnohí predstavujú, že takto má vyzerať dovolenka v Thajsku. Ráno o šiestej otváram oči, slniečko na takmer bezoblačnej oblohe. Raňajky, Janka verzus thajské vajcia na hniličku sa nekonajú, dáva si omeletu, nasleduje prechádzka po pláži,
reflektujeme na jednu z mnohých ďalších ponúk masáže. Po hodine „humplovania“ našich tiel konštatujeme, že to bolo zas niečo iné, jednoducho iná škola thajskej masáže (no najmä strašne fajn), okolo desiatej ležadlá, pláž, krásne vlny na mori, taká malá rozprávka (priznávam bez mučenia, že toto neznamená pre mňa akurát ideál dovolenky. Niečo však vydržím, aby som nerozbíjal partiu:-) ) Zvyšní traja to tam vydržali asi do piatej, ja som si zapauzoval v tieni, dal si pivko ,počítal knižku a tak. Keď už som pri tom pive, tak dve najznámejšie značky Singha a Chang majú všade a predávajú ich v 0,7 a 0,33 l fľaškách. Zásadne si dávam malé, nestihne totiž oteplieť. Ďalšou ich špecialitkou , práve proti rýchlemu otepleniu, sú penové valčeky, do ktorých sa zasúva fľaša, aby udržala chlad. Po sedemnástej sa vyberáme do metropoly („metropolky“?) ostrova Koh Lanta pod názvom Saladan. Vymeniť zopár bathíkov a možno niečo nakúpiť. Len čo vyjdeme von, ocitáme sa na scéne, ktorá je tu celkom bežná. Okamžite stojí pri nás jeden z možných dopravných prostriedkov: buď tuk-tuk, čo je motorka s vozíkom zhruba pre 5 Thajčanov alebo 2 Európanov, či malý nákladiačik s dvomi radmi lavíc proti sebe pre 8 až 10 ľudí, prípadne, ako sa domáci vystatujú, auto s klímou, vpredu pre 5 osôb, pričom to má aj malú korbu vzadu, takže ťa pokojne naloží aj na náklad a – nikomu to neprekáža. Existuje ešte aj motorkový taxík, to je normálny moped, človiečik zastaví pri tebe, naloží si ťa za seba a odvezie ťa, kam chceš. Toľko k opisu možných dopravných prostriedkov, okrem klasických taxíkov , aké máme aj doma. Na motorke nosia prilbu iba Európania, domáci väčšinou nenosia nič, iba miestne ženy (práve v tejto časti je aj moslimské zastúpenie) majú na hlave šatku. No a keď som pri motorkách, pre nás je priam neuveriteľné, čo všetko dokážu prevážať. Bežné je, keď sa na mopede vezie trojčlenná rodina, ale už som videl aj štvorčlennú, pričom plná 20-litrová nádoba alebo 5-metrová vodovodná rúra nie je ničím mimoriadnym.
Odbočil som od taxíka, ale iba slovne, my sme doň aj nastúpili. To znamená, že šofér sa so širokým úsmevom spýta „kam?“, my vysvetlíme, súčasne sa ako správni obchodníci pýtame, za koľko. On začína úvahou „Štyria, 50 bahtov za osobu.“ Samozrejme, hneď sa otáčam a šofér okamžite znižuje na 40, ja za výmeny úsmevov hovorím „drahé, nanajvýš stovku za všetkých“, šofér kontruje na 120, opäť naznačujem odchod, šofér s nešťastným výrazom tváre vyhlasuje, že dnes asi bude bez večere celá jeho rodina, ale čo má, chudák, robiť – otvára zadné čelo nákladiačika, skladá umelohmotné schodíky a vyrážame. Na mieste určenia sa nás hneď so širokým úsmevom spytuje, či nás nemá počkať (zarobil na nás najmenej 20 bahtov: domorodcovi by za tú istú cestu účtoval asi tak tretinu). Ináč v ten deň sme ho stretli asi štyrikrát, vždy nás vítal takmer ako najbližšiu rodinu a vždy s otázkou, či sme už nakúpili, že by nás odviezol.
Piatok pokračoval ďalším typickým zážitkom. Keďže si moja žena, ako už vieme, zabudla aj okuliare a aj Nasťa povedala, že by sa jej zišli nové, začali chodiť po optikách. Na dvesto metroch ich bolo tuším sedem. Všade ochotní okamžite zmerať, vyrezať sklá, osadiť ich na počkanie. Všetky možné značky. Navštívili asi štyri, dve vynechali, až v poslednej to bolo ono. My s Jarom sme zatiaľ pozorovali cvrkot v prístave a keď už asi štvrť hodiny nechodili, išiel som ich skontrolovať. Zo štyroch predavačov mi jeden usmiaty ukazuje, že ženám merajú oči, a vyslal kolegyňu aj so stoličkami pred obchod, aby sme si sadli. Mohli sme my tušiť, že tam strávia poldruha hodiny, vyskúšajú asi 60 exemplárov, až nakoniec im donesú asi 5 aj od susedov a že práve tie budú pravé? Napokon z pôvodných asi 100 EURO skončili na necelých 40, no dôležité je, že okuliare sú dobré a pekné. Keď sme sa konečne rozhodli pre návrat, náš pôvodný taxikár akurát niekde zmizol, takže scéna sa opakovala s iným: začalo sa na 200 a skončilo na stovke. Všetci boli spokojní a my sme sa vybrali do našej obľúbenej reštaurácie, kde nás – ako už tušíte – čakali a z diaľky vítali.
Dali sme si ohromné ryby, Nasťa a Jaro barakudy, my s Jankou sépie. Možno si predstaviť lepší záver dňa? A teraz spať, lebo ráno nás čaká celodenný výlet a potápanie okolo štyroch ostrovov.
Má varan rád ľudí?
Deň ostrovný a taký akýsi pomotaný. Ráno sa budíme, lejak ako za potopy sveta. Máme zaplatený výlet na 4 ostrovy, čo s ním: preložiť? zrušiť? ísť? V takejto pochmúrnej nálade vyrieknem ponuku pre mňa nezvyklú: „Kočky, zajtra sa choďte ráno masírovať“ (našli si nejakú špecialistku na hlavu, mali by ich masírovať v zmesi banánov, avokáda, palmového oleja..., ja by som zatiaľ zabehol do cestovky vzdialenej asi tri km a dohodol na pondelok našu prepravu loďou na ostrov Phuket s prestupom na Phi-Phi, ). Vyhol som sa referendu, či ísť, či ne ísť na výlet, no nakoniec sme vyrazili. Dážď trošíčku povolil, prišlo po nás auto, na vzdialenejšej pláži nás nalodili tuším na 5 lodí, my štyria v skupinke troch mladých (chlapec a dievča z Nemecka a Američanka sa pochválili, že sú na svojich posledných prázdninách pred nástupom do zamestnania. Len tak mimochodom boli mesiac v NY, potom mesiac v Južnej Afrike a teraz si za mesiac pobehajú Thajsko, Vietnam a Kambodžu – :presne ako naši mladí!-)))). Tak sme sa nalodili a loď sa rozbehla proti vlnám pomerne veľkou rýchlosťou, okolo 60 km/h . Po asi polhodine zastavujeme, pokúšame sa spolu s ešte jednou loďou zacúvať k brehu a nalodiť ďalších troch pasažierov, pričom do nás strašne doráža dym z dvoch našich a troch susedných 200-koňových motorov.
Žalúdky sa pri tom smrade a neustálom hojdaní pekne (totiž nepekne) dvíhajú. Nasťa sa stáva plničkou jedného igelitové vrecka, ktorého obsahom kŕmi rybičky. Tak na tretí pokus sme sa nalodili, ale v tom prestupuje z vedľajšej lode sprievodca a mám dojem, že akosi tajuplne (alebo hrozivo? neviem) vysvetľuje, že podľa správy, ktorú dostal, pri štyroch ostrovoch, kde sme mali šnorchlovať, sú vysoké vlny, ďalej spomína akési medúzy a zároveň naše možnosti. Tie sú veľmi jednoduché: buď sa vrátime a pôjdeme neskôr, no to sa s tými vlnami a všetkým, čo k tomu patrí, zdá tak na tri dni, pričom my pozajtra odchádzame, alebo prestúpiť na inú loď a tá nás zoberie na ostrov Koh Rok. Po všelijakom handrkovaní a handlovaní i rozčuľovaní sme nakoniec začali prestupovať. Takmer ako v akčnom filme: na otvorenom mori, za veľkých vĺn, ale dopadlo to dobre, takže novým Titanicom sa pochváliť nemôžeme. Akonáhle som sa usadil, prišla na mňa odrazu črevná vlna, vletel som do miestneho WC a chvíľku sa venoval prikrmovaniu miestnych rýb. To sa mi stalo prvý raz v živote, asi vinou kombinácie rozčúlenia, tlaku na srdci a hojdania, o daždi ani nehovoriac. Nadával som v tom maličkom záchode, kde by normálne nemohol stáť ani podpriemerný Thajčan. Po desiatich minútach som vyšiel vyprázdnený (vlastne: nasr...) von a vtedy sa udial malý zázrak.
Obloha široko-ďaleko modrá, smerovali sme k ostrovu, kde bola asi najbelšia a najkrajšia pláž, akú som kedy videl, postáli sme na štyroch miestach, kde sme šnorchlovali , tú neuveriteľnú farebnosť rýb a iných morských živočíchov neviem ani opísať! No jednoducho nádhera, nádhera: zhruba 5 hodín pastvy pre oči.
Potom sme na Koh Roku zbadali asi 2 m dlhého varana, Jaro ho trpezlivo nakrúcal, jašter pomaličky otáčal hlavou, z úst mu šľahal dlhočizný jazyk, my tak na 10 metrov od neho, keď odrazu začal varan, smerovať k nám, zrýchľoval, ja som začal premýšľať kade ľahšie a Jaro vypustil do sveta vetu: „Nevieš ako rýchlo behá varan?“ Našťastie sme to nemuseli zisťovať, asi po 5 metroch vyhodil inú smerovku.
Zabudli sme na ráno, zabudli sme na sťažnosti, bol to prosto super deň a keď nám s Jarom vyšiel aj typ na večeru, totiž grilované kačacie prsia na pomarančovej omáčke a k tomu navyše omáčka z modrého syra (Thajčania trošku nedôverčivo krútili hlavou) a ešte grilovaná zeleninka a pečené zemiaky na grile, čo viac povedať? Skrátka, z môjho hľadiska asi jednotkový deň. Páčil sa asi mnohým, lebo reštaurácie na pláži boli dosť plné, každú chvíľku k oblohe stúpal horiaci lampión šťastia – tieto lampióny tu majú v priemere aj meter a takmer poldruha metra na výšku a lietajú „takto vysokóóó...“ Podľa počtu ľudí hmýriacich sa po pláži, na masážach a reštauráciách možno tušiť, že sa blíži hlavná sezóna, ktorá tu trvá od 15. 12. do 31. 1. Čím ďalej stretávame čoraz viac Čechov, Slovákov, Rusov, Slovincov. Ale najviac je typicky Nemcov, no veľa je (odkiaľ sa tí všetci len berú?!) Švédov, Nórov a Dánov, Austrálčanov, Američanov, ale aj Japoncov, Kórejčanov a Číňanov, ale z Taiwanu.
Zajtra je nedeľa a posledný celý deň na novo objavovanom ostrove pre turistov Koh Lanta.
Čo vy na to? alebo: Úvaha na nedeľu
Opäť taký normálny thajský deň: otravný?, perfektný? Ráno vstaneš, modrá obloha , usmiaty Thajčan niečo montuje, usmiata Thajčanka trhá orchidey, aby ti ich mohla o chvíľku naaranžovať na posteľ, do nápoja, prípadne len tak na stôl. Raňajky s mnohými úsmevmi, Janka, Jaro a Nasťa si objednali vajcia na hniličku a tie vajcia len tak spievali. Ja dnes zdravo: mlieko, müsli, jogurt. A potom pláž, more, masáže (splnil som aj svoj sľub, bol som v cestovke a zariadil zajtrajšiu prepravu trajektom na ostrov Phuket, kde strávime ďalší týždeň). A potom sme s Jankou minimálne dve hodinky pracovali, lebo aj prácou je normálny človek živý. Objednávky kvetín na prvý a druhý týždeň možno vybaviť aj cez internet. A potom prichádzajú Jaro a Nasťa a my sa dozvedáme, že tentoraz im zmizli nejaké prachy z pláže a zrazu je všetko „tým žltým navrch“. A nálada na bode mrazu. Niečo človek nepozná, ešte o tom nepočul a zrazu to dvakrát zažije na vlastnej koži.
…
Prečo???
…
Nádherný deň pokračuje, všetko, čo je, muselo tu byť prvý raz.
Ale niektoré veci druhý raz už byť nemusia! V našej obľúbenej krčmičke-„reštike“, kde boli baby na rannej špéci-hlavovej masáži, mi zaistili pivo Leo, čo je tretie najznámejšie pivo v Thajsku po Singha a Chang. Barman nám venoval svoju špecialitu ako pozornosť podniku a s čašníčkami sme absolvovali obojstranný rýchlokurz thajčiny a slovenčiny. Nespočetne ráz sme sa uklonili, zakývali, my sme na zakončenie kurzu pred našou chatkou vypili dve ploskáčky Hong Tongu, čo je miestny koňak, a išli spať. Neviem, prečo som si dal na večeru rybu, ktorú ináč veľmi nemusím, ale zalizoval som sa tentoraz aj ja .
