Streda, 3.12. deň devätnásty
Ráno som si spomenul na jednu dvojdňovú príhodu , tak ju dávam k dobru. Keď sme tu boli pred tromi rokmi tak Maroš so Zdenkou kúpili nápoj zvaný Nep Mói, okamžite sme ho prekrstili na Nepi môj – lebo ôsmi sme nemohli vypiť pollitrovku napriek riedeniu s kolou či džusom. Veľmi sme sa tešili ako tento nápoj podstrčíme nováčikom, ale čuduj sa svete Nep Mói nikde, až keď sme vošli do obchodíku a pýtame sa na cenu rumu , predavač vyskakuje nalieva jeden rum, druhý rum a na otázku či nepozná Nep Mói , jemu aj jeho žene zasvietia očička, uteká do skladu a prináša nekolkovanú fľašu tabuizovaného nápoja a nalieva. Stano aj ja na seba pozrieme , stŕpneme a vypijeme . Tabu padá ,Nep Mói je piteľné!!!!!!!!
A opäť kúpanie, nákupy, a okuliare a....večera z hudbou, dievčatám počas nej uštrikujú náramky
s menom a večer sa sedí a popíja a ja zaspávam ,................... únava a ...................nám sa to do kelu krátiiiiiiiiii
Štvrtok, 4.12., deň dvadsiaty
Zobúdza nás hukot mora a je neuveriteľne silné, je problém ho ustáť, vlna ťa váľa , piesok máš všade aj tam a dievčatá aj tam:-) .
Kiteri sa predvádzajú na svojich doskách a padákoch a opäť búri more a padne 285 kvapiek a vlny masírujú telá kúpajúcich , Vietnam je nááááádhernýýýýýýýý. Maroš s Magdou a Beatkou idú pozrieť biele a červené duny a západ slnka(hm poobede bolo pod mrakom) a my sme sa boli naobedovať v reštike , kde chodili Dana s Čirom, (mali ryžovú hovädziu, mňam , mňam ,mňaaaaaaam)) no a potom sme boli pozrieť minigolf – žiaľ maľovali ho a teraz sedíme a tešíme sa že ideme na krokodíla, krásne vyzeral, keď ho nasádzali na gril:-)
A aj tak chutil , ako aj úhore a ostatné dobrôtky čo nám naservíroval domáci, žijúci dvadsať rokov v Nemecku a v Bratislave tiež bol. Večer sme opäť všetci posedeli, až náš dobre rozbehnutý večierok rozohnala, pravdepodobne neukojená stará dievka. Mysliac si, že potrebuje spať sme sa rozliezli a ona následne zasadla pred svoju chatku a počúvala šum mora. „No to víte, když holku k....svrbí , to je horší nežli podberaná pata“ , ako hovorí vo svojej verzii Babičky , klasik Vrchlický.
Piatok 5.12. Oko berie, deň dvadsiaty prvý a my sme posledný deň pri mori
Ráno od pol piatej, sedím a píšem nový návrh slovenského petangového pohára, ktorý sme deň pred tým so Stanom skombinovali a keď o šiestej idem k moru ,tam skoro všetci moji spolucestujúci, akoby sa s ním chceli rozlúčiť. Mne sa zdá ako by sa na mňa hnevalo , búri, podráža nohy a podomiela piesok
podo mnou. Po chvíľke vzájomného pozorovania a oťukávania to vzdávam
ja a idem sa najesť . A už sa rozpráva viacej o tom čo bude v Saigone a na delte a žiaľ aj o robote a domove. Po dopoludňajšom dokupovaní, a zistenej potrebe opravy nových okuliarov(Janka na nich zaspala), sme sa opäť previezli k nášmu známemu(za dve hodinky taxík - PRIVIEZOL OPRAVENÉ) . No a ja som neodolal a kúpil si prilbu na môj elektro bicykel.
To bol podnet, večer na rybací večer, tu iba niekomu žiaľ padli do nôty. No a potom prilbový klan rozšírili Zdenka a Maroš. Veľmi milé prekvapenie, mikulášske pripravili Mici a Džuzi, venovali každému osobnú fotku, ktoré kúpili od fotografa v delfináriu v Jakarte:-)
