Ako som objavil petangové Švajčiarsko.
Napísal: Lubomír Šedivý
Mať 49 rokov , mať po dvoch infarktoch a mať možnosť, prvýkrát v živote štartovať ako reprezentant za Slovensko na MS. To je zvláštna kombinácia. Už samozrejme počujem tie poznámky (hra pre dôchodcov....) Ale kto to nevidel , kto to neskúsil , ten nech si rozpráva čo chce. Po cestovaní po Francúzsku dorážame k olympijskej hale v Ženeve
, kde nás čaká zvyšok výpravy , ale hlavne svetová absolútna špička, ktorá sa stretáva začiatkom júla 2003 na 46. Majstrovstvách sveta a prihlásených je 69 krajín. Čítate dobre hokejoví fanúšikovia. Človek sa nestíha obzerať a zrazu vedľa nás Philip Quintanais ( vy čo neviete, to isté čo Pelé vo futbale) .Kývne , bez problémov sa pristavý , odfotí sa rozdá autogramy ....Prvý krát prežívame ten ošiaľ . Registrácia , zoznamovanie sa , pozdravy starých kamarátov z Česka, Poľska, Rakúska, Maďarska. Prvé komunikácie z budúcimi veľkými priateľmi zo Slovinska. Prezident Janez Bizjak, môj asi najobľúbenejší hráč strednej Európy Joze Skrbinek. A stále také poznámky , „videl si....“ a to sú hviezdy z našich videí. Potom sa ide na audienciu k starostovi Ženevy a tu sa stretávame v električke z výpravou z Mauretánie a ich prezident na nás skúša habaďúru a pýta od nás peniaze za lístky , že on to vybaví. Nepochodil. V sídle starostu na nás dosť škaredo zazerajú Íri. A potom to z nich vyliezlo . Prekonali ste nás, doteraz sme boli vždy najťažší tím šampionátu. Ičko , Milan a ja sme ozaj budili rešpekt , iba Miro nám to „kazil“
Po príjemnom kultúrnom programe , recepcii , opäť návrat na štadión a slávnostný nástup . A zrazu vedľa našej výpravy stojí absolútna legenda . Momo Ferriani. Vo svojich 64 rokoch štartoval 27x za svoju krajinu na MS a potom hral až do 71. Hneď som poprosil Bruna aby nás zoznámil a chcel som si dohodnúť výmenu dresov, ale zbadal som Ičkove vyvalené oči.(obaja ho obdivujeme , je to hráč ktorý hral neuveriteľne zápästím). Tak žiadam tú výmenu pre Iča. Momo sľúbi a napriek tomu , že ochorel , prišiel v teplote na záverečný gala večer a dres priniesol . Najmladší účastník a najstarší účastník majstrovstiev si teda vymenili dresy. Pri nástupe ďalší neuveriteľný pohľad na pétanque. V hľadisku 3.500 divákov v olympijskej hale a to nebolo všetko , na finálové zápasy tam bolo skoro 6 tisíc.V rohu sa rozcvičovali Francúzi a nahadzovali si gule tak na 14 metrov a neomylne ich vyrážali jednu po druhej. Všetci ich sledovali a iba mňa to stále ťahalo na druhú stranu a vyvaľoval som oči na Thajcov. To čo tam predvádzal Phusa at to vždy bol a je pre mňa vrchol petangu. Jeho zápästie vytočilo guľu do 7-9 metrovej výšky a tá po desiatich metroch letu neomylne pristávala po dvoch – troch pretočeniach 20-40 cm pred košónom. A potom sa to rozbehlo. Prvý si to vyskúšal Ičko v individuálnej streľbe
a potom sme sa dali do boja všetci. Zápas proti novozélandským aborigéncom objavil naše slabosti a neskúsenosti. V jednom momente som sa pozrel po našom družstve a....... ja som sa bavil s našimi fanúšikmi v hľadisku, Milan sledoval zápas na vedľajšom ihrisku. Ičko popíjal kofolu a pozeral sa po hale a Miro si dával na lavičke plechovkové pivko . No a ostatní všetci sústredení na svoje zápasy. Večer sme to rozobrali pri koňačiku a ďalší deň sme sa už správali lepšie.
A ešte som zabudol pri slávnostnom nástupe pod našou zástavou , pri našej hymne a keď nás predstavovali , priznám sa mal som slzy v očiach.
Bol som na seba hrdý , toto je to reprezentovať svoju krajinu. Podarilo sa mi to ako hráčovi ešte 2x a sú to moje najkrajšie spomienky. Tohto roku idem v kategórii 55+ reprezentovať na ME do Monaca. Bude to opäť „doják“
No a opäť výsledky si prečítate niekde , ale túto príhodu si neodpustím. V základe sme prehrali všetko a čakali nás v pohári národov Rakúšania , ktorí hneď viedli 4:1, Ivo strelec sedel na lavičke , nastala situácia guľa za guľou , tá zadná bola rakúska a zrazu Milan , prvý krát v živote sa rozmachuje tú súperovu guľu vystreľuje na tzv.carreau. Rakúsky strelec Helmut dva razy míňa , zápas sa otáča a my dosahujeme prvé historické víťazstvo na MS. Preskočím , na konci šampionátu býva vždy galavečer a Bruno náš coach , keď zistil , že máme sedieť pri stole so Švédmi a pri vedľajšom stole Česi s Mauretániou , vymenil lístky a dal nás s Čechmi spolu. Keď sme to povedali našim budúcim spolusediacim , obrovsky nás prekvapila ich reakcia . „My sme chceli radšej sedieť s Mauretániou, oni sú moslimi a dali by nám svoje 4 litre vína“. Strašne sa mi ľúbila Milanova a Brunova odpoveď . Nezávisle od seba sa zdvyhli a doniesli po 5 fliaš vína , ktoré za vlastné peniaze kúpili . Potom asi dvom našim ešte niekto zjedol zákusky , ale záver tejto príhody stál za to.Kde sa vzali tu sa vzali Rakúšania v zložení Wofi , dvaja Helmutovia a Erwin a v ruke styri fľaše vínka z Ilmitzu a že si chcú pripiť zo svojimi premožiteľmi . Okamžite sa natiahlo 6 rúk z českej strany stola a vtedy som počul krásnu vetu. Nie my sme si prišli vypiť s našimi priateľmi zo Slovenska a tak sme sa skamarátili a partia s Rossenhugelu je nám vždy veľmi srdcom blízko. Mohol by som spomenúť aj Mirovo ochorenie a trápenie , ale možno inokedy. Stala sa tam ešte jedna drobnosť , kúpil som si tam druhú sadu gúľ od firmy MS nádherné „korytnačky“. Tieto ma potom sprevádzali 10 rokov., kým som ich nevymenil za „slniečka „ od KTK
