Ako som objavil petangové MAĎARSKO.
Napísal : Lubomír Šedivý
Chvíľku mi to trvalo , kým som sa rozhodol , ako začnem opisovať svoje nahováračky s Maďarskom a maďarskými petangovými priateľmi. Musím zdôrazniť , že sem chodím často a rád. Ale prvotiny sú sústredené na Komárom a blízke okolie. V prvom rade sa zameriam na Almasfuzitto, kde Dodo Pancsics začal organizovať dvojdňové turnaje a myslím , že aj tri ročníky CC Maďarska. Na miestnom štadióne bolo celkom príjemné ubytovanie a slávne boli hlavne piatkové privítania miestneho starostu , ktorý vždy prichystal aj parádne občerstvenie. Ale boli tu aj dva také zaujímavé zádrhely. Jeden bol , že keď trošku zapršalo a to sa stalo veľmi často , okolie ihrísk zostalo pod vodou a vyrojilo sa obrovské množstvo komárov . No a potom Centrope Cup Maďarska malo takú trpkejšiu príchuť , lebo o poradí a postupe rozhodovali také zvláštne kritériá. Zaujímavé , že tento neduh pokračuje aj ďalej a preto sa medzi petangistami hovorí , že tu o postupe rozhoduje tzv.“ maďarský bucholz“. No ale aby som len nekritizoval , poďme ďalej. Jedného dňa nás Dodó zobral do jednej nevyužívanej reštaurácie na okraji Komároma a oznámil , nám ,že tu sa bude v zime hrať halový petang. No a naozaj odvtedy sa 6x za zimu maďarskí a slovenskí petangisti stretávali na šiestich ihriskách(neskôr pribudli aj Česi). Poriadal sa tu Mikulášsky , Vianočný aj fašiangový turnaj v maskách. A spolu s Dodóm sme vymysleli tzv. Baratság kupa. Pri vtedajšej napätej situácii , medzi našimi politikmi sme predviedli aj za záujmu televízií z oboch strán hranice , ako to skutočne medzi ľuďmi funguje. Pripomeniem , ešte jednu spomienku. S Peťom Šúrym sme sa chceli domácim revanšovať (pripravili pekné darčekové predmety a výborné občerstvenie, na čo bola špecialistka Dodova žena Ildikó) a preto sme vymysleli našu formu“ priateľského turnaja“ , ktorý sa mal konať na turnaji v Šali , na brehu Váhu. Bolo to myslené tak , že spárujeme družstvá jeden Maďar, jeden Slovák. No vyšlo to , ale Maďari prišli iba štyria. Práve Doda som dostal ja a vtedy sa to stalo . V tom čase som vedel asi tak 4 maďarské slová , Dodó asi toľko po slovensky a okrem toho každý niečo z nemčiny , angličtiny a ruštiny. Poobede sa však pri nás zastavovali domáci a neveriaco krútili hlavami , my sme sa totiž výborne bavili a rozprávali si vtipy. Ako........no to už si nepamätám , ale v tom momente sme sa rozumeli. No a to na čo si strašne rád spomeniem je to keď naša veľmi obľúbená parťáčka Hanka Botková , zvaná „Botka“ vymyslela , že na jeden turnaj pôjdeme všetci spolu – autobusom. Celá partia sa nalodila pri športovej hale a Botka chytila mikrofón a už sme sa bavili .Po ceste sme pribalili už iba Zola a veselo bolo až do Komáromu. Ťažké chvíľky sme nevedomky spôsobili domácim, lebo na všetky predchádzajúce turnaje už prví naši prichádzali okolo deviatej ráno . A v ten deň o päť minút desať , ceny pripravené , koláče napečené , guľáš navarený a Slováci nikde. 36 Maďarov nervózne prešľapuje pred halou a.......spoza rohu prichádza autobus a z neho sa vysype 36 Slovákov. No v ten deň bábgulyás(fazuľový guláš) chutil lepšie a vypilo sa oveľa viac piva, koňaku ,cseresnye aj baracsk pálinky. Vždy však býva všetkým dobrým dňom koniec. Akýsi maďarský strelec niekde zastrieľal a tak mu „našu“ halu pridelili , ako tréningovú na olympiádu . A to bolo na dlho koniec halovému petangu aj keď sa už začínalo kombinovať hala v Brne a v Komárome . No našťastie sme pred štyrmi rokmi objavili a spojazdnili halu v Rusovciach . Náš „Rusodome“ J. Ostatné spomienky na Maďarsko a aj iné krajiny sa sa objavia v ďalších poviedkach.
