Ceny za splav na pltiach sú „slovenské“ : 10 € dospelí, 8,30 € študenti, invalidi a osoby nad 65 rokov, 5 € deti 0-12 rokov, pričom hromadné zájazdy majú zľava 10-15% podľa počtu osôb. Keďže predpokladám ešte väčší počet osôb ako na doterajších výletoch, určite dohodnemu zľavu 15 %. Samozrejme, ako je na Slovensku zatiaľ zvykom, treba počítať aj s peniazmi na parkovné (hoci už by sme pre rozvoj turizmu mohli konečne od neho ustúpiť na celom Slovensku).
Splav začína z prístaviska pltí v Červenom Kláštore, alebo z prístaviska „Pod lipami“ pri múzeu Červený Kláštor. Trasa je dlhá 10 km a vedie skalnatým kaňonom rieky Dunajec. Plavba trvá 1,5 hod. a končí v Lesnici, pri turistickom hraničnom prechode s Poľskom. Po splave sa turisti môžu vrátiť do Červeného Kláštora pešo, na bicykli náučným chodníkom popri rieke Dunajec, alebo turistickým mikrobusom a autobusom z parkoviska chaty Pieniny v Lesnici.
A teraz k popisu miesta a trocha histórie:
Červený kláštor, oficiálne Lechnický kláštor, začali budovať pravdepodobne po roku 1320 v katastri obce Lechnica.. Svoje pomenovanie dostal podľa červenej farby striech kláštorných objektov. Jeho história je úzko spätá s pôsobením príslušníkov dvoch reholí – kartuziánov (v rokoch 1320 - 1567) a kamakldulov (v rokoch 1711 - 1782). Obe spoločenstvá patrili k najprísnejším pustovníckym reholiam. Mnísi - pustovníci - lauzúre, t. j. v uzavretej časti kláštora . Obývali samostatné domčeky -cely, pri ktorých boli záhradky. Pre príslušníkov oboch spoločenstiev platila zásada mlčanlivosti, nosili biely habit a striedmo sa stravovali.
Založenie kláštora potvrdila roku 1319 spišská kapitula a roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I.Róbert z Anjou.
Vznik kláštora sa podľa starej povesti viaže na násilnú smrť prepošta križovníkov v Chmeľove.. Zabil ho istý magister Kokoš, význačný člen rodiny Brezovických. Za trest a súčasne i vykúpenie tohto ťažkého zločinu mal založiť šesť kláštorov. Podarilo sa mu ich založiť však iba dva - prvý na Skale útočiska nad Letanovcami a druhý v údolí sv. Antona v blízkosti obce Lechnica.
V rokoch 1754 až 1772 pri kláštore existovalo vzdelávacie zariadenie - vysoká teologická škola pre mladých mníchov.
Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi - kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Toskánsku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora.
Po príchode kláštor pomenovali „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Celý objekt dali zrenovovať pre svoje potreby v duchu súdobého slohu – baroka. Na miestach starších pustovní si postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov – laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.
Z tunajších mníchov sa do našich kultúrnych dejín významne zapísali dvaja členovia rehole – mních Cyprián, zberateľ liečivých rastlín, svojím herbárom (na prvom poschodí konventu mal zriadenú lekáreň, preslávenú v širokom okolí) a Romuald Hadbavný latinsko-slovenským slovníkom.
V lekárstve a prírodných vedách vynikal legendárny fráter Cyprián - vlastným menom Franz Ignatz Jäschke. Narodil sa v rodine krajčíra 28. júla 1724 v Polkoviciach v nemeckom Sliezsku (dnes časť Poľska). Študoval vo Wroclawi. Na svoju dobu bol všestranne vzdelaný muž. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou. Žil vo viacerých kláštoroch a s veľkou pravdepodobnosťou aj v Taliansku, kde získal botanické, floristické a bylinárske vedomosti. Pravdepodobne v súvislosti s pobytom v Taliansku si začal uvádzať za svojim menom prívlastok Italus. Do Červeného kláštora prišiel ako skúsený liečiteľ-lekár, lekárnik a botanik v roku 1756, kde žil až do konca svojho života, do roku 1775.
Kamalduli zriadili na prvom poschodí konventu lekáreň. Jej správcom bol v rokoch 1756-1775 chýrny ránhojič Cyprián - liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel výborne naprávať zlomeniny a púšťať žilou. Jeho zásluhou sa kláštorná lekáreň stala známou v širokom okolí. Dodnes sa o nej hovorí, že patrila k najstarším v strednej Európe (i keď za najstaršiu sa vo všeobecnosti považuje v Bratislave LEKÁREŇ U ČERVENÉHO RAKA pod Michalskou bránou - (dnes farmaceutické múzeum).
Do rozvoja kláštora nepriaznivo zasiahlo nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1782 o zrušení niektorých reholí, medzi nimi i kamaldulov. Rehoľníci boli nútení opustiť kláštor, ktorý začal následne pustnúť.
Až v roku 1820 František I. Habsburský daroval lechnický kláštor i s jeho majetkami gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove. Napriek tomu kláštor kvôli nedostatku prostriedkov na jeho obnovu naďalej upadal. Dielo skazy zavŕšil zničujúci požiar v roku 1907. Až zásluhou nadšencov z Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Prešove sa podarilo po roku 1918 opraviť niektoré časti areálu. Napriek tomu bol kláštor do roku 1945 už na ceste k zrúcanine.
Komplexná rekonštrukcia Červeného kláštora sa začala v roku 1956. I keď sa jeho opravné práce dlho preťahovali, dostal napokon po oprave v júni roku 1966 kultúrne využitie umiestnením muzeálnej expozície Východoslovenského múzea v Košiciach, reštaurácie a ubytovne. V rokoch 1999 - 2007 v kláštore prezentovalo svoju expozíciu Ľubovnianske múzeum zo Starej Ľubovne. Od roku 2008 je návštevníkom sprístupnená múzejná expozícia, ktorú zriadil Pamiatkový úrad SR.
Pieniny:
Prielom Dunajca je v rozsahu 360 hektárov chránenou prírodnou rezerváciou. Dunajec odvodňuje zo slovenského územia 361 km2 a v dĺžke necelých 20 km tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu.
Prielomom Dunajca vedie turistický chodník na ktorom je inštalovaných 10 náučných zastávok. Veľmi zaujímavý je splav Dunajca na pltiach, ktorý je miestnou turistickou atrakciou.
Pieniny patria do oblasti Východných Beskýd, a nachádzajú sa na rozhraní vonkajších a vnútorných Karpát, kde tvoria tzv. pieninské bradlové pásmo, ktoré obopína celé Karpaty v dĺžke cca 600 km od Malých Karpát až po Marmoš v Rumunsku.
Územie Pienin bolo vyhlásené za národný park v roku 1967, ale už v roku 1932 prielomová dolina rieky Dunajec s priľahlými lesmi bola vyhlásená za Slovenskú prírodnú rezerváciu v Pieninách. Spolu s poľským Pieninským národným parkom bola súčasťou prvého medzinárodného parku v Európe.Centrálna časť Pienin sa nachádza po obidvoch stranách Dunajca. Z poľskej strany je ich časťou známy masív Troch korún a Sokolice. Na slovenskej strane ich tvorí hrebeň Kláštornej hory, Holice a Haligovských skál.
Toľko k popisu a osobne určite sa dozviete viac a hlavne : Raz vidieť, je lepšie ako 10 x počuť ! Teším sa na stretnutie.
