A práve doterajšia forma podpory EÚ akoby na jednu nohu zabúdala. Nekonečné nalievanie peňazí do bezodnej prázdnej studne, síce sústavne a čoraz nákladnejšie odďaľuje definitívny kolaps, ale nerieši zásadný problém - naštartovanie obnovy výkonnosti gréckej ekonomiky, potrebnej na trvalé zabezpečenie vlastných príjmov pre štátnu kasu, v miere dostatočnej na krytie základných potrieb štátu, vrátane splatenia dlhov a pôžičiek iným spôsobom ako je tomu doteraz, keď sa staré dlhy splácajú novými.
Po drastických opatreniach, ktoré doteraz grécke vlády uskutočnili, a o ktorých sa hlavne medzi neúprosnými odporcami akejkoľvek pomoci Grécku cudne mlčí, je krajina v katastrofálnom stave, pocit beznádeje a zúfalstva je evidentný u väčšiny populácie a predstava, že sa krajina naštartuje na cestu obnovenia hospodárskeho rastu a následnej prosperity v dohľadnom čase vlastnými silami je viac než iluzórna.
Napriek spomínanej skutočnosti, Gréci v opakovaných voľbách vyslali jasný a čitateľný signál túžby po návrate do normálu a očakávania našej pomoci na strastiplnej ceste k cieľu. Myslím si, že by sme nemali zostať ľahostajní- aj vo vlastnom záujme.
História nám ponúka osvedčený postup. Náčelník generálneho štábu George Marshall zažil po ukončení hrôz druhej svetovej vojny na vlastné oči situáciu v Európe zdevastovanej nielen materiálne, ale ochromenej najmä mravne, poznačenej do veľkej miery zúfalstvom a beznádejou, ktoré zavládlo nielen v porazenom Nemecku. Zrejme si uvedomoval, aké nebezpečenstvo do budúcnosti takáto situácia v sebe skrýva.
Už ako minister zahraničných vecí USA, predniesol 5. Júna 1947 na Harvardskej univerzite návrh projektu organizovanej premyslenej pomoci USA vojnou zničenej Európe. Na základe jeho podnetu, schválil v roku 1948 Kongres plán štruktúrovanej nenávratnej pomoci vo výške 18 mld USD, rozrátaný na roky 1948 - 1951. Bola to na tie časy obrovská suma z peňazí daňových poplatníkov. Samozrejme, pre USA to neboli celkom vyhodené peniaze. Pomoc bola štruktúrovaná. Časť tvorili priame dodávky potravín, strojov a zariadení „Made in USA". Ďalej išlo o nenávratné úvery najmä na investície do obnovy vojnou zničeného priemyslu. Túto pomoc napokon využilo 16 krajín západnej Európy, a aj vďaka nej vrástol ich HDP v rokoch 1948 - 1951 o 33,5%. Pôvodne sa o pomoc uchádzalo aj Československo, ale na priamy Stalinov zákrok ju napokon odmietlo. Vybralo si tak „dobrovoľne" cestu v ústrety inej budúcnosti. Výstižne to charakterizoval po návrate vládnej delegácie z Moskvy vtedajší minister zahraničných vecí Ján Masaryk slovami: „ do Moskvy som išiel ako československý minister, ale vrátil som sa ako Stalinov paholok".
Táto pomoc nemala iba materiálny rozmer. Bola výrečným gestom, prejavenej skutočnej solidarity a pomohla občanom západnej Európy prinavrátiť stratenú sebadôveru a naštartovať odhodlanie vybudovať nový lepší kontinent. Navyše potreba kontroly distribúcie americkej pomoci si vyžiadala nevyhnutnosť koordinovaného spoločného postupu jej prijímateľov. A tak vznikli orgány, ktoré neskôr tvorili základ budovania inštitucionálneho rámca integrujúcej sa časti slobodnej demokratickej Európy.
Myslím si, že nastal čas, aby EÚ s plným vedomím jedného zo svojich základných poslaní, a inšpirovaná týmto 65 rokov starým príkladom, pripravila premyslený komplexný projekt asistovanej pomoci Grécku na jeho ceste k návratu medzi úspešne a prosperujúce krajiny Únie.
