S blížiacim sa dátumom prezidentských volieb, kandidátov na najvyšší úrad pribúda. Niet sa čo čudovať. Súčasný obyvateľ Grasalkovičovho paláca stlačil latku náročnosti tak nízko, že podliezť ju by mala problém aj mierne rozpučená dážďovka.
A tak nečudo, že po počiatočnom rozpačitom vajataní prináša takmer každý týždeň nové meno ďalšieho odvážlivca túžiaceho zasadnúť do kresla hlavy štátu. Máme sa na čo tešiť. Osobnosti, osoby, osôbky a aj komické postavičky. Tak už to v živote chodí, prezidentské voľby nevynímajúc. Každý z nich niečo sľubuje a vie čo by robil inak ako všetci ostatní. Podaktorým by aj človek veril, pokiaľ by sa už vyše dvadsať rokov neponevierali a nemotali na politickej scéne, z ktorej sa im akosi nechce odísť. Iní zasa majú smelé plány len nedajbože, aby dostali príležitosť premeniť ich na skutočnosť. Človek, aby sa bez prestania škrabal za ušami, komuže to napokon dá svoj vzácny hlas.
A teraz sa odrazu zjaví nové meno. Vraj kandidát. Akurát, že sa mu do toho veľmi nechce. Na rozdiel od tých ostatných. Nič nesľubuje. Iba pripúšťa, že by do toho možno aj šiel, ak by bol záujem. Čudný kandidát. Ale len pre tých, ktorých pamäť siaha tak po lanské snehy.
Milan Kňažko. Kto si ho pamätá z dôb minulých? Jedného z najpopulárnejších a najobsadzovanejších hercov v bývalom Československu. Bol známy a populárny. V lete roku 1989 podpísal výzvu „Niekoľko viet". Vzápätí na protest proti uväzneniu Václava Havla vrátil titul „Zaslúžilý umelec". Potom sa stal nezabudnuteľnou postavou novembrových námestí a tiež jedným z poradcov prezidenta- dramatika. Odišiel, keď zistil, že apoštol pravdy a lásky si akosi prirýchlo potykal s reálnym svetom mámivej moci. Svojím patetickým televíznym vystúpením naštartoval hviezdny let Vladimíra Mečiara k výšinám moci. Ako prvý minister zahraničných vecí zastupoval 19. Januára 1993 Slovensko pri prijímaní za plnoprávneho člena OSN, aby vzápätí skončil nielen v úrade ministra, ale aj v Mečiarovom HZDS pre zásadný názorový stret s čoraz autoritatívnejším vodcom a predsedom vlády. Stal sa jednou z kľúčových postáv protimečiarovskej koalície, opäť sa vrátil do vrcholnej politiky, z ktorej na vrchole dobrovoľne a natrvalo odišiel. Je stále populárny, majetný, nezávislý a zrejme spokojný so svojím životom. Takže sa mu do politiky nechce.
Čo asi väčšina z nás od budúcej hlavy štátu očakáva? Predovšetkým, aby vrátila inštitúcii najvyššieho reprezentanta Slovenska vážnosť a úctu, ktorá tomuto postu prináleží. Aby budúci prezident nevyrábal problémy doma a trapasy v cudzine.
Možno si to Milan Kňažko predsa len rozmyslí.
