Rozprávková knižka od ruského spisovateľa Nikolaja Nosova opisuje príbehy kratuľkov z Kvetného mesta, drobčekov nie väčších ako uhorka a najmä jedného z nich, Nevedka. Prostáčika , mierne retardovaného truľka, sympatického popletka, ktorý sa vďaka nedostatku rozumu riadil najmä inštinktom, vďaka čomu zažíval rozmanité dobrodružstvá, do ktorých sa dostal ani nevedel ako. Nevedko bol naším obľúbencom a tak nečudo, že sme si jeho meno požičiavali ako prezývku, ktorou sme označovali podobne postihnutých vrstovníkov. Ich uletené kúsky neboli pre nás ničím iným, iba trochu bláznivými detskými vylomeninami.
Roky detstva sa dávno pominuli a s nimi sa z okruhu mojich vrstovníkov vytratili aj Nevedkovia. Neviem, čo sa s nimi stalo, kam sa podeli.
Vtedy som netušil, že Nikolaj Nosov v rozprávkovej metafore zobrazil archetyp, fenomén, ktorý sa vyskytuje v každej dobe a v každej generácii. Z malého Nevedka časom vyrastie veľký, dospelý, aspoň naoko. Väčšinou prežije svoj život nepoznaný v ústraní.
Sú však aj výnimky. Nevedkovia, ktorým sa od sudičiek tiež neušlo z misy vtipnej kaše, ale zato dostali do daru prebytok ctižiadosti, neskrotnej túžby vyniknúť, dostať sa na výslnie. A keď sa im zadarí, máme sa mi ostaní na čo tešiť.
Jeden taký sa vynoril z bezmenného davu po posledných parlamentných voľbách. Na pohľad sympatický štyridsiatnik, žiadny strapatý loptoš. Tvrdil o sebe, že je kompetentný a slušný. Mnohých presvedčil. Napokon to dotiahol v hierarchii ústavného systému štátu až do kresla druhého najvyššieho muža v krajine. Dostatočne vysoko na to, aby sa jeho ego dralo ďalej k nebeským výšinám.
S vytrvalým odhodlaním sa nám stará o nebývalé spestrenie spoločenského a politického diania. Hovorí rád, veľa a do všetkého. Čím menej sa v problematike vyzná, tým suverénnejšie rozpráva. Ako neriadená strela chrlí do éteru perly ducha, z ktorých mnohí prinajmenšom nevychádzajú z úžasu a iní, vrátane podaktorých koaličných partnerov usínajú večer v obavách, čo zas prinesie nasledujúce ráno.
Náš Nevedko je neúnavný, nič ho nezastaví. Pre rozlet jeho ducha je už Slovensko primalé. Ako náruživý cestovateľ lieta po svete a v prestrojení ústavného činiteľa zvestuje svoje predstavy o fungovaní galaxie aj za hranicami vlasti. Originalita jeho myšlienkových pochodov vyráža dych a popiera premisu, že politika je umením možného. Aká to úzkoprsosť. On vie, že možno napríklad jedným dychom označiť niekoho za osobného priateľa a zároveň súhlasiť s tými, ktorí tohto priateľa vylúčia zo slušnej spoločnosti, za činy, ktoré sú v rozpore so zásadami, na ktorých slušná spoločnosť spočíva.
Niektorí by takéto správanie mohli označiť za bipolárnu poruchu osobnosti, ale nie priatelia. Je to predsa náš Nevedko. Sami sme si ho zvolili, je náš. A bohužiaľ nie jediný. Motá sa ich na očiach verejnosti požehnane. Sú obrazom stavu v akom sa naša spoločnosť dlhodobo nachádza. Ako dlho ich tu ešte necháme šarapatiť? To je otázka. Priam hamletovská. Čiastočne si na ňu budeme môcť odpovedať už o pár týždňov.
