Tým však akékoľvek paralely a asociácie s dneškom končia. Slovensko roku 2012 nie je Slovenskom z roku 1948, ba ani 1998. EÚ, NATO, OECD, Schengen, Eurozóna. To sú méty jednoznačne určujúce súradnice geopolitického priestoru, v ktorom je bezpečne ukotvená spoločnosť Slovenska, politické elity nevynímajúc.
Predčasné voľby priniesli niekoľko pozoruhodných výsledkov a prekvapení. Okrem prenikavého úspechu strany Smer, ktorý zaskočil aj jej lídra a podnietil niektorých analytikov k prostoduchým politologickým úvahám, nepovšimnutý zostal jeden významný fakt. Slovenský volič ( a tento pojem zahŕňa aj našich Maďarov) jednoznačne odmietol extrémizmus vrátane jeho výraznej odnože - radikálneho nacionalizmu. Po prvý raz nie sú v Národnej rade zastúpené strany profitujúce z rozdúchavania národnostnej nevraživosti. Naopak, napriek masívnej nevraživej kampani vedenej v rozpore s medzinárodnými zvyklosťami a dobrými mravmi aj z verejnoprávnych médií susedného štátu, si parlamentnú príslušnosť zachovala strana Most.
Jednofarebná vláda nie je v tomto geopolitickom priestore ničím neobvyklým. Je prirodzeným javom v krajinách s väčšinovým volebným systémom a dominantné politické strany majú s jeho fungovaním bohaté skúsenosti. Neobvyklé je, ak takáto situácia nastane v krajine, kde sa výber vládnucich elít odohráva v podmienkach pomerného volebného systému. Je to signál, že čosi, niečo podstatné, prestáva fungovať, a že systém vykazuje závažné systémové poruchy. Takže je najvyšší čas na zásadnú nápravu.
Zodpovednosť za jej uskutočnenie spočíva predovšetkým na víťazovi volieb, pretože odteraz je v tom sám a nebude môcť pri budúcich zlyhaniach a neúspechoch hľadať príčiny a vinníkov nezdaru nikde inde, len sám u seba. Ale svoj podiel zodpovednosti ponesú aj ostatní, menej úspešní účastníci volieb, ktorí zasadnú do opozičných lavíc. A ako sa na svoje nadchádzajúce pôsobenia pripravujú?
Predseda víťaznej strany zostavuje budúci kabinet a prizýva na spoluprácu pri tvorbe vládneho programu nielen politických oponentov, ale pozýva do diskusie za okrúhlym stolom zástupcov stavovských organizácií a profesných združení. Budúcej opozícii ponúka zastúpenie v parlamentných orgánoch prevyšujúce jej podiel na získaných poslaneckých mandátoch. Podaktorí v tom vidia prefíkaný trik. A budúca opozícia sa už tri týždne nevie dohodnúť na obsadení ponúkaných postov a predvádza obvyklé kúsky charakterizované malichernými škriepkami, hašterením a vzájomným osočovaním. Klasik by povedal - nič nového sa nenaučili, a nič staré nezabudli.
Keby mal Róbert Fico väčší zmysel pre recesiu, ponúkol by im stoličky šéfov vo všetkých výboroch a potom by si ich so svojou 83- člennou hlasovacou mašinériou vychutnával.
Zdá sa však, že si uvedomuje vážnosť situácie a tak mu nezostane nič iné ako vytvoriť si opozíciu vo vlastných radoch. Po skúsenosti môže ísť k britským labouristom. Tí si vnútrostranícke frakcie starostlivo pestujú a v zmysle stanov volia na každom kongrese do najvyššieho orgánu strany určitý počet predstaviteľov vnútrostraníckej opozície. Je to účinný a osvedčený spôsob ako neustrnúť, nezaspať na vavrínoch a nezdegenerovať.
Spomínané poruchy systému sú dedičstvom, ktoré tu zanechal ešte V. Mečiar. Po divokej privatizácii, keď mnohomiliardový majetok rozdal svojim verným- poctivým privatizérom mečiarovom- otvoril dokorán bránu do sveta politiky, vrátane najvyššej, organizovanému zločinu a pripravil živnú pôdu pre vznik dnes tak vplyvných oligarchických investičných skupín. V snahe zabetónovať dominantné pozície HZDS, prijal parlament v roku 1998 volebný zákon, ktorým vytvoril zo Slovenska jeden volebný obvod. Tým sa oslabil vplyv regiónov a účasť ich predstaviteľov nielen na fungovaní politickej scény, ale bol to vážny krok späť od budovania slobodnej občianskej spoločnosti. V podstate sa v politickom systéme vytvorili podmienky k návratu pred November 1989- k sústreďovaniu moci a jej koncentrovaniu do straníckych centrál. To prispelo k posilňovaniu partokracie. Vtedajšia opozícia sľubovala tento zákon po úspešných voľbách zrušiť- na splnenie sľubu čakáme dodnes.
Takto zdeformovaná politická scéna si postupne osvojila princípy myslenia a výkonu praktickej politiky typické pre autoritatívne režimy. Predstavitelia elít vnímajú politickú scénu ako bojisko, kde zúri permanentný neľútostný boj všetkých proti všetkým a koalície sú vnímané ako dočasná z núdze cnosť, ktorá nebráni ich aktérom využiť každú príležitosť na oslabenie pozície momentálnych partnerov. Politický protivník je vnímaný ako úhlavný nepriateľ. Politické strany sú zovreté bojové šíky. Suverenita občana sa vytráca. Voľby nie sú férovou súťažou o priazeň voliča, súbojom myšlienok a programových alternatív, ale neľútostnou bitkou, v ktorej víťaz berie všetko, určuje pravidlá a porazený útrpne znáša svoj údel, a v duchu kuje plány budúcej sladkej pomsty. V dôsledku tejto „politickej kultúry" sa po každej zmene hromadne vymetajú úrady, prerozdeľujú léna, funkcie a trafiky. V spoločnosti sa udržiava atmosféra vzájomnej nevraživosti, neznášanlivosti, znevažovania a pohŕdania tými druhými.
Za takýchto podmienok je úplne jedno či má parlament 150, 100 alebo 15 členov. Je potrebné zmeniť základné parametre fungovania politického systému. V prvom rade zmeniť spomínaný volebný zákon. Vrátiť sa k rozčleneniu Slovenska na viac volebných obvodov. Perspektívne uvažovať o vytvorení zmiešaného volebného systému, napríklad tak, že polovica poslancov sa bude voliť doterajším spôsobom, ale podľa jednotlivých volebných obvodov (krajov, žúp) a druhá polovica v jednomandátových volebných obvodoch, kopírujúcich nižšie administratívne celky (okresy). Kandidátov do týchto obvodov by okrem politických strán mohli navrhovať aj občianske združenia, iniciatívy a podobne. Protesty „Gorila" neboli márne. Minimálne pomohli naštartovať proces odbúravania privilégií a tým ozdravného procesu narovnávania chrbtice spoločnosti smerom k slobodnej spoločnosti suverénnych občanov. Tento proces by mal pokračovať aj v novom parlamente. Takisto by sa mala prijať zákonná zásada - jeden človek- jeden mandát, jedna významná funkcia. Čo najdôslednejšia neobmedzovaná verejná kontrola výkonu moci na všetkých úrovniach by sa mala stať každodennou samozrejmosťou.
Suverénny víťaz volieb bude mať štyri roky na nápravu chýb a deformácií. Pokiaľ myslí šéf víťaznej strany svoje súčasné vyhlásenia a sľuby vážne, má dosť času a možností na ich uskutočnenie.
A súčasná zdecimovaná opozícia bude mať dostatok času na sebareflexiu a hľadanie cesty zo slepej uličky do ktorej ju dostali jej nezodpovední márniví a presluhujúci lídri. Jej poslaním je ponúknuť zmysluplnú a komplexnú predstavu o fungovaní spoločnosti, ktorá bude relevantnou alternatívou a dôstojným protivníkom súčasných víťazov. Prispela by tým aj k želateľnému vývoju smerujúcemu k stabilite politickej scény a k definitívnemu nastoleniu pomerov, ktoré sú adekvátne pre vyspelú demokratickú spoločnosť dvadsiateho prvého storočia. Snáď sa jej podarí nájsť svoju pravú tvár a dať jej aj čitateľný výraz v podobe nových a dôveryhodných predstaviteľov.
