Hlavným mestom departmentu Amazonia je najjužnejšie mesto celej Kolumbie. Volá sa Leticia a leží priamo na rieke Amazonke asi v polovici plavby medzi peruánskym mestom Iquitos a brazílskym mestom Manaus, ktoré sú takpovediac „hlavnými“ mestami ležiacimi na rieke Amazon. Let z Bogoty sem trvá dve hodiny. Najprv letíte nad Andami a potom už len nad džungľou. Na území viacej ako dvakrát väčšom než rozloha celého Slovenska žije asi 76 tisíc obyvateľov, z toho 46 tisíc v hlavnom meste Leticia.
Samotné mesto Leticia je ospalá, provinčná osada väčších rozmerov. Je to taký „kríženec“ medzi mestom a džungľou, pričom nie je ani jedným z nich. Ak chcete naozaj zažiť amazonskú džungľu a prírodu, musíte ísť do susedného okresu do mesta Puerto Nariño. Aj my sme tak urobili.
Pobyt v Leticii sme si rozdelili na dve časti. Prvý deň a noc sme si pozreli mesto a posledné popoludnie sme využili na návštevu brazílskeho mesta Tabatinga. Na ďalšie tri dni (dve noci) sme sa presunuli do mesta Puerto Nariño.
V Leticii sa mi najviac páčil park Santander, konkrétne večerná „vtáčia show“, ako to miestni ľudia nazývajú. Mal som o tom nejaké vedomosti a tak sme sa do parku išli prejsť. Bolo asi 5 hodín večer a my sme tam už čakali, ale nič sa nedialo. Bola sobota večer, všetci boli vonku. Miestne dievčatá hrali futbal, deti mali zorganizovanú naháňačku po parku. Boli rozdelení do dvoch skupín na dvoch koncoch parku a vždy jeden musel prebehnúť z jedného tábora do druhého, tam si niekoho vybrať, kto s ním pobeží naspäť. Ten si potom zase vybral niekoho, s kým on pobeží naspäť a tak dookola. Vtip bol v tom, že chlapec si mohol vybrať dievča, ktoré sa mu páči a s ním utekať a trochu mu pri tom “kurizovať“. Deti sa veľmi dobre bavili a ja s nimi. Samozrejme ako pozorovateľ. S mojimi boľavými kolenami by som už žiadne dievča behom neohúril. Po chvíli ma ale aj táto zábava prestala zaujímať a vtáčia show nikde. Tak som pre zábavu vyliezol na vežu miestneho kostola, aby som si urobil fotky z výšky. Tie som si aj urobil a niečo pred šiestou hodinou sa začali do parku zlietať miestne zelené papagáje. Tak som zliezol z veže kostola a to už v parku nastal rozruch. Odrazu tu boli tisícky vtákov, tých zelených papagájov a všetci vrešťali. Bol to ohlušujúci škrekot. Asi sa medzi sebou hádali, kto si na ktorý strom sadne a ktorý konár obsadí.
Takto sem prilietajú už viacej ako 50 rokov. Nejako zistili, že v parku môžu v bezpečí prenocovať, nie sú tu žiadne dravce iba ľudia. A tak každý večer priletia z džungle do tohoto parku a ráno zase odletia do džungle. A to bola tá „vtáčia show“.
Keď sa vtáčiky ukľudnili išli sme na večeru. Veľmi známa tu je reštaurácia, v ktorej grilujú kurence. Po vtáčej show mi to pripadalo trochu nemiestne, ale kura som už dávno nemal, tak prečo nie. Väčšinou, keď takto cestujeme po riekach jeme ryby. A na obed sme mali najlepšiu rybu na svete. Volá sa pirarucu a je to veľká ryba. Loví sa harpúnou, nemá žiabre – dýcha vzduch a preto sa musí každých asi 30 minút vynoriť a nadýchnuť. Dosahuje veľkosť až 3 metre a váhu aj dvesto kilogramov. Jej mäso nemá žiadne malé kosti, väčšinou vám dajú taký kus, ktorý ich nemá vôbec. Robia ich zabalené v banánovom liste a chutia vynikajúco. Ale dobrá bola aj tá „kuracina“. Voňalo to tak dobre, že to prilákalo všetky miestne psy. Jedna fenka, čo mala evidentne nedávno šteniatka si ma získala hneď na začiatku, ešte predtým, ako som si objednal jedlo. A tak som si namiesto štvrťky kuraťa objednal celú polku. Rátal som aj s ňou a nesklamala ma. Chutilo jej ešte viacej ako mne.
Skoro ráno sme museli vstať a zbaliť si všetky veci. Rozdelili sme si ich na dve časti. Do veľkých kufrov sme zbalili všetko, čo v džungli nebudeme potrebovať a do malých tie veci, o ktorých sme si mysleli, že nám budú stačiť. Dlhé gate, krátke gate, tričká na každý deň plus jedno rezervné, spodné prádlo a ponožky, košeľu s dlhým rukávom, šľapky a tenisky. K tomu nám v agentúre, cez ktorú sme si tento výlet zorganizovali pribalili gumáky a pršiplášť. Tie sme si už museli zobrať do ruky. Veľké kufre nám uložili v agentúre a išli sme na loď.
Medzi Leticiou a Puerto Nariño premáva pravidelná linka. Jedna loď vypláva ráno z Leticie a večer ide naspäť a druhá opačne. Cesta trvala asi dve a pol hodiny, lebo sme sa plavili proti prúdu. Cesta dolu prúdom trvá iba necelé dve hodiny.
V Puerto Nariño nás čakali náš sprievodca a prekladateľ. Pridávajú sa k nám ďalší traja cestovatelia. Jeden pár starších Američanov a jeden „bludný“ Holanďan. Sprievodca bol miestny indián a prekladateľ študent z Bogoty. Pôvodom bol tiež z Puerto Nariño, ale odišiel do veľkého mesta študovať na vysokú školu, čo sa málokomu podarí. Ale ťahá ho to domov a tak si chodí týmto spôsobom privyrábať. Bol to zaujímavý chalan, ale niekedy mi pripadal ako taký „kecal“. Navyše prekladal dosť „lenivo“, len tak zhruba. A dosť si k tomu pridával vlastné „múdrosti“, čo keby rozumel náš sprievodca, asi by sa riadne zasmial.
Náš sprievodca to bol mladý chalan, ale bolo vidno, že v pralese vyrastal. Bol veľmi pokojný, mal prirodzenú autoritu a na nás pôsobil ako pralesný boh, ktorý vie všetko. Veľmi sme si ho obľúbili a ešte stále si raz začas na neho spomenieme. Najmä keď si spätne pozeráme fotky. Za tie dva dni a dve noci sme toho s ním videli strašne veľa. A vôbec to nebolo ľahké, tie prechádzky džungľou plnou blata, ktoré sa strašne šmýkalo, nerovný terén a okolo plno komárov. Máte dlhé nohavice a dlhé rukávy, ale aj tak vás štípu. Pritom sa potíte a strácate tekutiny ako v saune, lebo v džungli je vlhkosť snáď 100 percent a teplo. Hneď po prvej prechádzke sme mali všetko špinavé a totálne prepotené. V hoteli sme museli chodiť naboso, sprcha fungovala len tak tak, a keď ste sa sprchovali viacej ako jedenkrát za deň, domáca sa vyhrážala, že nám vypne vodu. Sme totiž pri najväčšej rieke na svete, ale voda tu je vzácnosť. Používa sa iba dažďová, ktorá sa zbiera do zberných nádob. Tie sú na kopci nad dedinou. Na internet môžete zabudnúť, neexistuje. Chcete si dobyť telefón? Modlite sa, aby bola elektrina. Tá často vypadáva aj na celé dni.
Po prechádzke džungľou ideme na loďku a túlame sa po okolitých ramenách rieky Amazon. Našťastie sme sa stihli prezliecť a prezuť. Hľadáme ružových delfínov, pozorujeme vtáky a brodíme sa zaplavenými lesmi. Občas uviazneme v plytčine, náš sprievodca skočí do vody a vytlačí čln do hlbšej vody. Znovu naštartuje zdochnutý motor a ideme ďalej. Potom zase uviazneme v „plávajúcej tráve“. Iná cesta nie je, iba cez ňu preraziť. Cúvneme, čln sa rozbehne na maximálnu rýchlosť a snažíme sa preraziť. Tesne pred koncom sa čln zastaví. Motor je zadusený trávou, vrtuľa plná trsov trávy a bahna. Náš sprievodca zase skočí do vody a tlačí čln von z trávy. My pomáhame ako sa dá, kývame sa zozadu dopredu a loďka sa pomaličky dostane znovu na vodu. Ideme ďalej.
Večer ideme spolu na večeru a potom nás čaká nočná prechádzka džungľou. Odrazu strácam motiváciu a uvedomujem si, že to už v tých gumákoch nedám. A tak na túto časť našej expedície vysielam iba svoju manželku. Pridávajú sa ku mne aj Američania, Holanďan sa naopak pridá k mojej manželke, ktorá je rozhodnutá nenechať si ujsť nočnú džungľu. A tak mám z ich nočnej prechádzky len sprostredkované informácie. Ale vraj to bolo nezabudnuteľné dobrodružstvo. A konečne zažili aj ticho, lebo pani z amerického páru nevie mlčať. Stále rozpráva a rozpráva, ako tá nadrogovaná z pesničky Dušan od skupiny Saténové ruky. Ale aby som jej nekrivdil, je veľmi milá a má neskutočne veľa vedomostí.
Ráno sa ide znovu do džungle, ale tentokrát do Peru. Znovu nasadneme na motorový čln, ale teraz prekročíme rieku Amazon a ocitneme sa v Peru. Colnica žiadna, ale je tu búdka, v ktorej je zošit a do toho zošita sa musí každý zapísať. Číslo pasu, krajina odkiaľ pochádzate a samozrejme meno a priezvisko. To je všetko. A už nás tu čaká náš peruánsky sprievodca. Opäť čistý indián, krásny človek. Usmiaty a šťastný. Pred niekoľkými rokmi ich dedinu San Antonio de Cacao spláchla veľká voda. To sa na Amazonke stáva často. Brehy jednoducho korodujú a koryto rieky sa neustále mení. A tak dedinu museli postaviť nanovo, o niekoľko kilometrov ďalej. Vybrali si miesto ďaleko od rieky, asi dva kilometre. Dúfajú, že rieka sa k nim tak skoro nedostane. Nový názov dediny je „Reubicación de San Antonio de Cacao“. Niečo ako „Znovupostavené San Antonio z kakaa“.
Cestou do dediny stretávame domácich. Jeden asi 8-ročný chlapec nesie domov ryby, ktoré ulovil jeho otec. Matka s dvomi deťmi nesie na hlave ovocie, ktoré nazbierala v lesnej plantáži. Lesné plantáže sú umelo nasadené ovocné stromy, ale nie sú kvôli nim vyklčované žiadne stromy z džungle, sú zasadené vo voľných častiach lesa v súlade s prírodou. To je nový, ekologický trend, ktorý momentálne veľmi dobre funguje.
O chvíľku sme v dedine. Miestni o nás vedia, že prídeme a vítajú nás. Môžeme si tu fotiť, ale ľudí treba požiadať o dovolenie. Nie všetci sa chcú fotiť alebo byť fotený. Znovu sa rozdeľujeme na dve skupiny. Tá ľahšia, do ktorej som sa prihlásil ja a Američania, sa bude potulovať iba v okolitých lesoch. Tá druhá bude mať náročnejšiu túru po džungli do vnútrozemia. V tej je opäť Pamela aj s Holanďanom, našim indiánskym sprievodcom a ešte jedným sprievodcom, ktorým je jeden z obyvateľov San Antonia de Cacao.
Naša skupina si ide pozrieť ovocné sady včlenené do džungle s iným miestnym sprievodcom, ktorý nám ukazuje aj lemurov pohybujúcich sa pomalým tempom na vrcholkoch stromov, ukazuje nám vtáčie hniezda navešané na konároch stromov a iné zaujímavosti džungle. Keď sa vrátime do osady príde nás pozdraviť aj jej najstarší obyvateľ pán Raimundo. Je zároveň starostom dedinky. A svoje príhody z džungle nám porozpráva iný obyvateľ, jeho meno som zabudol. Dvakrát bol uštipnutý jedovatým hadom a vždy sa mu podarilo prežiť. Prvýkrát ho uštipol koralovec, ani nevedel ako, tak rýchlo sa to stalo. Napriek tomu zareagoval okamžite. Mačetou hadovi odsekol hlavu, aby ju zobral so sebou kvôli identifikácii hada, podviazal si nohu a došiel až do dediny. Tam sa liečil sám, lebo protijed je k dispozícii až niekde vo veľkom meste a to je veľmi ďaleko od ich dediny. Pil veľa vody a prikladal si na ranu bylinky. Na nohe mu ostala hrča, ktorú nám ukazoval, ale prežil. Druhýkrát ho jedovatý had poštípal do ruky, ale aj to prežil. Je to miestny hrdina. A všetci sa usmievajú, že tak to má byť. Potom vytiahnu niekde z nejakej chatrče anakondu. Je to ešte mláďa, má len asi dva metre. Pustia ju, nech sa trochu poplazí medzi nami. My si ju opatrne fotíme a popíjame miestne pivo. Majú len veľkú fľašu, asi 7 deci. Jednu fľašu kupujem aj pre rozprávajúcich. Pre nich je to tak veľa alkoholu, že to pijú štyria naraz, delia si ju.
Potom nám ešte predvádzajú miestne ľudové tradície. Dnes bude totiž oslava, karneval. Celá dedina bude tancovať. My ale nemôžeme čakať tak dlho, aby sme si to pozreli aj keď domáci nás na oslavu pozývajú, čo je veľká česť. Je to totiž iba striktne domáca oslava. Ale my musíme ísť, máme pred sebou ešte náročný program. A navyše sa začínajú na oblohe kopiť tmavé mraky, čo neveštia nič dobrého. Kým sme prišli k rieke už pršalo. Schovali sme sa na „colnici“ a chvíľku sme čakali, či sa lejak zmierni. Po asi polhodine lejak trochu utíchol a tak padlo rozhodnutie, že ideme do člna. Zmokli sme do nitky, ale čo už. Veď sme v dažďovom pralese. Rýchlo na hotel, znovu sa prezliekame do suchého a ideme na ďalšiu plavbu. Tentoraz na jazero Tarapoto. Znovu sa plavíme po tej istej časti rieky cez zaplavený les, znovu musí náš sprievodca čln pretlačiť cez plytčinu, znovu musíme preraziť cez plávajúcu trávu a sme na ramene rieky, ktoré nás dovedie až k jazeru. Na jazere sa tí, ktorí chcú môžu okúpať. Potom ideme na rybačku. Chceme uloviť pirane. Pirane nie sú veľké ryby, dorastajú od 12 do 35 centimetrov. Známe sú ale hlavne kvôli svojmu silnému zhryzu. Okrem toho sú v hryzení veľmi rýchle a naozaj si vedia dobre odhryznúť to, do čoho sa raz zahryznú. A ešte jedna vec. Je ich vždy pohromade veľmi veľa. Cestou našťastie stretneme rybára, ktorý ich pár ulovil. Ukazuje nám ich náš sprievodca a to zostanú jediné pirane, ktoré sme videli. Nikto nechytil na udicu žiadnu. Ale návnadu žrali ako divé. Keď nám požrali všetky návnady tak sme rezignovali a vyplávali sme ďalej na rieku, ktorá napája jazero Tarapoto. To už sa začalo stmievať. Cieľom nočnej plavby bolo nájsť kajmany, aby sme si ich mohli odfotiť. Snažili sme sa, hľadali ich baterkou, ale nič. Keď v noci svietite baterkou na hladinu vody v okamihu, keď zasvietite na kajmana jeho oči ho prezradia. Svietia ako červené lampióny. Aj sme ich videli, ale asi aj oni videli nás, lebo rýchlo zmizli pod hladinou. Ale aj tak bola táto časť veľmi pekná a zaujímavá. A to bol záver nášho amazonského dobrodružstva. Ráno sme sa nalodili na loď smerujúcu do Leticie.
V Leticii nás čakali a náš program pokračoval návštevou Brazílie. Tuk-tuk nás zobral do mesta Tabatinga. Hranica je tu medzi Kolumbiou a Brazíliou iba symbolická, ale aj tak sa tieto dve krajiny od seba dosť odlišujú. Pritom mesto je to vlastne iba jedno. Pomyselná hranica totiž vedie priamo jeho ulicami. Ale odrazu hovoríte iným jazykom a platíte inou menou.
Pozreli sme si miestne trhy a hlavne nábrežie rieky Amazon. Odtiaľto totiž môžete vidieť všetky tri štáty, ktorých hranice sa tu stretávajú. Preto sa to tu volá aj Tres Fronteras. Trojhraničie. Sme na území Brazílie, oproti je Peru a kúsok vyššie po rieke Amazon je Kolumbia.
Tuk-tukom sa vezieme naspäť do Kolumbie, vyzdvihneme si naše veľké kufre a taxík nás odvezie na letisko. Letisko je veľmi malé, nie je tam čo robiť a tak len čakáme na náš let. Čaká nás Medellin a my jeho návštevu v nasledujúcom blogu spojíme s návštevou mesta Cali. Obidve totiž spája spoločná láska k drogovému obchodu.
Lubo Repka.
