Nachádza sa tu aj prales Lawachara, v ktorom žijú tri druhy opíc a mnoho iných zvierat a vtákov. V tejto časti krajiny sa darí aj pre nás exotickému ovociu ako napríklad citrónom, pomarančom a ananásom. Problémom tejto oblasti je aktuálne tu prebiehajúci konflikt človeka s prírodou. Ľudia rozširujú svoje polia a čajové plantáže na úkor prírody a jej obyvateľov.
Aby ste si nemysleli, že cesta tam bola nudná, tak vám tentokrát, ale len v skratke, prinášam zopár momentov zvečnených na fotkách.
Bangladéš je desiatym najväčším producentom čaju na svete. Tradíciu pestovania čaju v Bengálsku zaviedli Briti počas ich okupácie Indie. V súčasnosti je tu činných 172 čajových plantáží (tea gardens), z nich 3 sú veľké a zbytok tvoria relatívne malé farmy. Celý priemysel tvorí 3% svetovej produkcie čaju a zamestnáva takmer 4 milióny ľudí.
Poznáte Seven Layer Tea alebo čaj siedmych farieb? Vymyslel a po dlhoročných experimentoch s rozličnými čajmi sa ho aj naučil servírovať pán Romesh Ram Gour. Každá vrstva čaju má inú chuť a farbu. Aby sa pri servírovaní jednotlivé vrstvy nezliali dokopy, na to treba obrovskú zručnosť a veľa skúseností. Tajomstvo si tvorca tejto metódy starostlivo stráži.
Spodná vrstva je najsladšia. Je urobená zo zeleného čaju osladeného sladkým sirupom s vôňou klinčeku a škorice. Dve vrstvy nad ním sú tajomstvom tvorcu čaju. Štvrtá vrstva je urobená z čierneho čaju osladeného kondenzovaným mliekom. Tretia vrstva je opäť tajomstvom. Druhá vrstva má chuť citrónu a tá najvyššia chutí po škorici. Obidve vrchné vrstvy sú z čierneho čaju.
Najnovšie ponúka už aj osemvrstvový čaj. Samozrejme, ja som si ho dal. Pamela si dala klasiku, sedemvrstvový. Keď sme si na nich pochutnali, dali sme si ešte obyčajný, čistý čaj, aby sme mohli porovnať. Klobúk dolu pred majstrovstvom pána Romesha, ale ja som asi stará konzerva, mne viacej chutil ten obyčajný čaj. Na tom sedem či osem farebnom mi vadili tie osladené verzie. Čaj pijem nesladený, bez mlieka a bez citrónu. Teda bez všetkých prísad, iba tak, čistý. Ako kávu, ani tam nemám rád žiadne prísady.
Blížil sa večer a ja som chcel mať fotky čajových záhrad pri západe slnka. Tak sme rýchlo ukončili ochutnávanie čajov a nechali sme sa zaviesť doprostred čajových polí. Len tak tak sme to stihli, pretože terén je zvlnený, kopcovitý tak bolo potrebné si na fotenie nájsť vhodné miesto. Dolu na ceste už slnko nebolo vidieť, tak som sa vyštveral hore na kopec. Vôbec som nevedel, že tu žije opička, ktorá sa po anglicky volá Phayre’s leaf monkey. Našiel som jej meno v slovenčine, dúfam, že správne.
Volá sa Langur Hulman indočínsky a je to opica, ktorú sa mi tu podarilo vidieť, keď som sa vyštveral až na kopec, aby som si urobil dobrú fotku pri západe slnka. Zbadal som ich cestou, boli dve. Živia sa výlučne listami stromov, na zem chodia výnimočne. Je to taktiež veľmi ohrozený druh. Samičky sú o trochu väčšie, ako samci. Od hlavy po chvost merajú 44 až 61 centimetrov, vážia asi 7 kilogramov. Ako som sa presvedčil, sú veľmi plaché, po chvíľke, keď si ma obzreli, zmizli a už som ich nevidel. Okrem toho som sa ponáhľal naspäť dolu zo svahu na chodník, trochu som sa aj bál, hlavne hadov a pavúkov.
Po fotení čajových záhrad sme išli na hotel, kam sme došli už za tmy.
Skoro ráno som sa prechádzal po areáli nášho hotela, ktorého jedinými hosťami sme boli my dvaja. Bol to asi relatívne nový hotel s dvomi ubytovacími vilkami umiestnenými uprostred lesa. V strede objektu bola hlavná budova, kde bola kuchyňa, jedáleň a recepcia. Za hlavnou budovou bola športová a grilovacia časť záhrady, ktorá končila pieskovcovým svahom. V tomto svahu mali svoje hniezda drobné vtáčiky, ktorých tu poletovali stovky a robili nádhernú zvukovú kulisu celej záhrade.
Ešte sme ani nedoraňajkovali a naši sprievodcovia už prišli pre nás. V aute nám oznámili, že nemajú dobré správy, vraj od dnes sú všetky turistické atrakcie povinne zatvorené kvôli šíriacemu sa strachu z vírusu. Mali sme ešte v pláne navštíviť Lawachara park a jazero Madhabpur. Keď sme išli okolo parku Lawachara mohli sme si akurát urobiť fotku, lebo tam nikto nebol a bol zatvorený.
Azim telefonoval kde mohol, ale nič nezistil. Tak sme išli pozrieť to jazero, ale keď sme tam prišli, poslali nás preč, že objekt je uzavretý. Čo sa dalo robiť, zavelil som, že ideme teda naspäť do Dháky. Videli sme veľa nádherných miest v Bangladéši, nedá sa nič robiť. Len ma mrzel ten park. Veľmi som chcel pozorovať tie opice. Tešil som sa ako malý chlapec do zoo.
Zmierení s osudom sme sa vracali naspäť, samozrejme tou istou cestou, ako sme sem prišli, teda okolo Lawachara parku. Aj sme ho už minuli, keď som zakričal STOP! Zdalo sa mi, že park je otvorený, že sú tam nejakí ľudia. A naozaj. Mali sme obrovské šťastie. Posledný deň, ktorý bol park ešte otvorený. Doteraz nechápem prečo, či sa tak stalo omylom alebo nevedomosťou personálu, ale v pohode nás pustili dovnútra. Tak hneď ako prvé si pozrite krátke video, ktoré som zostrihal zo záberov gibonov, ktoré sme mali šťastie vidieť.
Vchod do národného parku Lawachara sa nachádza iba 8 kilometrov od mesta Sreemangal v severo-východnej časti Bangladéšu, ktorá sa volá Maulvi Bazar District v oblasti Sylhet. Táto oblasť je súčasne oblasťou, kde sa pestuje čaj a to je ten najväčší problém gibonov, ale aj ostatných opíc, ktoré tu žijú.
Western Hoolock Gibbon je z nich najohrozenejší druh. Spievajú preto, aby vyznačili svoje teritórium. Sú to monogamné opice, žijú v pároch s mláďatami, teda v rodinách. Neradi sa sťahujú zo svojho teritória a preto je pre nich deflorestácia kvôli rozširovaniu čajových plantáží veľkým problémom. V súčasnosti sú plne odkázaní na ľudskú pomoc. Nemajú chvost a ich ruky sú dlhšie ako nohy. Prstami na rukách sa dokážu zachytiť o konáre stromov a tak sa prehupovať z jedného na druhý, pričom preskočia aj 10 metrov. Na zem nikdy nechodia, žijú len v konároch stromov.
V národnom parku Lawachara ich žije už iba niekoľko rodín. My sme počuli dve, jednu sme aj našli a pozorovali. Štatistiky uvádzajú 62 jedincov žijúcich v 17 rodinách. Ale to sú počty nielen z parku, ale z celej oblasti. Stali sa aj prípady, kedy dospelý jedinec zahynul potom, ako sa zachytil o elektrický kábel.
Keď sme vyšli z parku, čakala nás v lese pri ulici tlupa makakov. Northern pig-tailed macaque je v tejto oblasti najrozšírenejším druhom opice. Makaky všeobecne žijú vo veľkých skupinách, ktoré sú usporiadané matriachálne, mladé samice v tlupe ostávajú kým mladí samci tlupu opúšťajú. Predné aj zadné končatiny sú rovnako dlhé a pohybujú sa po všetkých štyroch po zemi aj na stromoch. Sú veľmi učenlivé a bystré, inteligentné a prispôsobivé. Bohužiaľ ľudia ich používajú aj na výskum, vývoj a testovanie liekov. Číňania dokonca robia pokusy s ich klonovaním.
Cestou naspäť do Dháky sme sa ešte zastavili na ďalšej ochutnávke čaju na mieste, kde sa dal aj kúpiť. A aj sme si nejaký kúpili. Ja nie som čajový, ale Pamela čaj miluje a veľa o ňom vie. Aj preto sme sem išli. Azim sa opäť ukázal ako správny sprievodca, ktorý pozná svoju krajinu a aj ľudí v nej. Predajňa, ktorú sme navštívili by mne samému do oka nepadla, ale on presne vedel, prečo nás sem priviedol. Pán, ktorý tu čaj predával sa v ňom naozaj vyznal, vedel o ňom všetko. A pripravil znamenitú ochutnávku.
Tak toto je posledný zo série blogov o našej ceste po Bangladéši. Rád som sa o všetko, čo sme videli s vami podelil, pretože aj pre nás to bola výnimočne pekná a zaujímavá cesta. Opäť sme spoznali množstvo výnimočných, milých a zaujímavých ľudí z úplne inej kultúry a sveta, v akom žijeme my. Naučili sme sa veľa o bohatej histórii Bangladéšu, o náboženstvách, ktoré sa tu počas histórie vyznávali a aj ktoré sa tu vyznáva dnes, teda o islame. Všetky tie inakosti medzi nami ľuďmi a našimi kultúrami by nás mali spájať, nie rozdeľovať. Keď ste aspoň na chvíľku pri čítaní týchto blogov mali ten dojem, tak som rád, že som ich napísal.
A sľubujem že budem písať ďalej. Čo tak pozrieť sa do Mjanmarska? Boli sme tam pred dvoma rokmi a ešte som o tom nikde nič nenapísal.
Lubo Repka.
