Pôvodné mesto Byzantion bolo založené už v siedmom storočí pred našim letopočtom dórskymi Grékmi z oblasti Megara, konkrétne ho ako novú kolóniu založil Byzos, syn kráľa Nisosa. Megara bola mesto nachádzajúce sa medzi Spartou a Aténami. Byzos samozrejme najprv navštívil veštiareň v Delfách, kde dostal radu, aby nové mesto založil na mieste, ktoré sa nachádza oproti mestu slepých. Keď pri hľadaní takéhoto miesta prišiel na breh Marmarského mora, ktoré sa tam zužovalo do Bosporskej úžiny na hranici Európy a Ázie, vedel, že je na mieste. Oproti na Ázijskej strane bolo totiž mesto Chalcedon, ktorého obyvatelia vôbec nevideli možnosti svojej lokality a obývali iba ázijskú časť Bosporskej úžiny. Pochopil, že sú mestom slepých, keď toto nevedia využiť.
Byzantion bol založený v roku 667 pred našim letopočtom a stal sa mocným mestom s pevnými hradbami, ktoré zdolali až Rimania v roku 196 už nášho letopočtu. Mesto sa stalo súčasťou Rímskej ríše, ale pri jeho dobíjaní došlo takmer k jeho úplnému zničeniu. Jeho význam upadol, jeho úpadok ale netrval dlho. Už o sto rokov (presnejšie v roku 324) si ho vybral rímsky cisár Konštantín ako nové hlavné mesto Rímskej ríše. Nazval ho Nový Rím a presne 11. mája roku 330 sa sem oficiálne presídlil. Názov Nový Rím sa ale neujal a každý ho volal Konštantínove mesto, teda Konštantínopol.
Význam mesta v európskych dejinách bol obrovský. Jeho vznikom v roku 330 a jeho zánikom, respektíve dobytím Osmanmi v roku 1453 je zároveň vymedzené celé časové obdobie stredoveku. Opevnenie mesta odolalo 23 obliehaniam, nikdy sa ho nepodarilo dobyť. Vyše tisíc rokov bolo naozaj nedobytné. Nedobyli ho Arabi, Bulhari, Tatári ani Mongoli. Podarilo sa to vtedy iba 21 ročnému Mehmedovi II., ktorý za to dostal prívlastok Dobyvateľ.
Mehmed II. Dobyvateľ mesto pokoril po šiestich týždňoch obliehania a bombardovania kanónmi, ktoré zhotovil Maďar Orbán. Nastalo nevídané krviprelievanie a rabovanie, ktoré ale netrvalo dlho. Mehmed sa rozhodol ustanoviť Konštantínopol ako nové hlavné mesto Osmanskej ríše. Nariadil jeho obnovu, garantoval slobodu náboženského vyznania a povolal janovských obchodníkov naspäť, vrátil im ich obchody a domy v Galate a zaručil aj slobodu obchodovania. Už v rokoch 1555 až 1560 došlo na jeho príkaz k vybudovaniu Veľkého bazáru. Grand Bazaar dosiahol svoj vrchol v sedemnástom storočí, kedy vrcholila aj moc a rozsah Osmanskej ríše. Rozprestierala sa na troch kontinentoch. V bazáre bolo 67 ulíc, niekoľko námestí, 5 mešít, 7 fontán a 18 vstupných brán. Na noc sa bazár uzamykal, všetky brány boli zatvorené a ráno sa zase otváral. Každý deň. V súčasnosti je tiež každý deň otvorený od deviatej ráno do siedmej večer, okrem nedele.
V priebehu rokov tu bol nepriateľom číslo jedna požiar. Každých 100 rokov tu boli tri alebo štyri veľké požiare. Ďalším deštrukčným prvkom boli zemetrasenia (najmä tie v rokoch 1766 a v roku 1894). Po všetkých nehodách bol bazár vždy rýchlo obnovený a veľakrát aj vylepšený. Dnes sú všetky uličky bazáru pod strechou, obchodníci lákajú svojich zákazníkov do svojich predajní tak, ako to robili po stáročia.
Stihli sme aj návštevu Modrej mešity. Volajú ju tak preto, že jej vnútorné obloženie je ladené do modra. V skutočnosti sa volá Mešita sultána Ahmeda, Sultan Ahmen Mosque. Bola postavená v rokoch 1609 až 1616 za vlády Ahmeda I. Je stále funkčná, ale v určitých časoch je prístupná aj turistom. Architektom bol Sedefkar Mehmed Agha. Má kapacitu 10 000 ľudí, jej výška je 43 metrov, dĺžka 73 metrov a široká je 65 metrov. Mešita má až šesť minaretov, čo bolo v čase jej postavenia veľmi nezvyčajné. Mešity majú obvykle jeden alebo dva minarety, ktoré slúžia na zvolávanie k modlitbe. Z plošiny na ich vrchole zvykol muezzin spevavým hlasom vyzývať veriacich k modlitbe. Iba najvýznamnejšie mešity mali 4 minarety. Sedem minaretov má len Veľká mešita v Mekke (Haram Mosque), aj to museli tú siedmu pristavať dodatočne, práve kvôli tomu, že Modrá mešita mala šesť minaretov a žiadna mešita nesmie mať viacej minaretov ako tá v Mekke. V súčasnosti vo vnútri mešity prebieha rekonštrukcia, takže niektoré jej časti boli zakryté.
Čo robiť, keď je v Istanbule zima a máte málo času? Mám pre vás osobné odporúčanie. Prihláste sa do kurzu varenia. Robia ho napríklad aj v reštaurácii Deraliye.
Varili sme len dve jedlá. Predjedlo, ktorým bola placka plnená syrom a jedno hlavné jedlo. Plnenú dyňu podľa asi 500 rokov starého receptu z kuchyne samotného sultána.
Placka sa robí z nekysnutého cesta. Tá už bola pripravená. My sme ju iba plnili a vyprážali. Bolo to jednoduché. Môžete ju zrolovať do kolieska alebo do srdiečka, ako chcete. Vyprážať ju treba pomaličky, aby sa nerozpadla. Chutila znamenite najmä vďaka finálnemu dochuteniu medom a hrozienkami, ktoré vytvorilo kombináciu chutí sladkého a slaného.
Plnená dyňa (sladký žltý melón) to už bolo iné varenie. Očistíte baklažán tak, že končeky odrežete a šupu olúpete, ale ako by som to povedal. Nie úplne, iba tak asi z polovičky, teda pruhovane. Potom baklažán opatrne narežete, lebo ho budete plniť. Plnka spočíva v osmažení na prúžky nakrájanej cibule, cesnaku, rajčín a papriky. Baklažán zapečiete v trúbe asi 10 minút pri teplote 180 stupňov a potom naplníte tou zmesou cibule, cesnaku, rajčiny a papriky. To bude príloha.
Dyňu rozrežete na polovičku a vyčistíte od semienok. Okraje ozdobným spôsobom narežete. Sultán si asi potrpel aj na estetiku jedál, ktoré mu servírovali. Sladkú dužinu čiastočne vydlabete, ale nie úplne. Na stenách dyne musí niečo ostať. To, čo ste vydlabali budete dusiť na masle a vytvoríte z toho takú omáčku. Okoreníte ju čerstvými bylinkami, my sme tam dali tymián a rozmarín. Potom si pripravíte mäsovú náplň do dyne. Robili sme ju z hovädzieho mäsa, ktoré sme okorenili, osolili a opäť pridali tymián a rozmarín.
Po krátkej zastávke v Európe pokračujeme ďalej za slnkom. Budeme ho naháňať po celej zemeguli, cez Thajsko, Bangladéš, Maledivy, Malajziu, Čínu, Japonsko, ostrov Sachalin, Aljašku, Kanadu a USA až naspäť do Bratislavy. Najbližšie sa stretneme v Bangkoku, kam práve dnes odlietame. Tak čítajte a lajkujte, ak sa vám budú moje články páčiť.
Lubo Repka.
