Vidieť El Mirador bolo v podstate veľmi jednoduché, bola to „len“ otázka peňazí. Ak si môžete dovoliť zaplatiť výlet helikoptérou, tak je to vlastne veľmi jednoduché. Caracol je iná šálka kávy. Ak sa nachádzate v Belize, môžete si urobiť jednodňový výlet z hlavného mesta Belmopan.V podstate rovnako si môžete urobiť aj jednodňový výlet z Guatemaly, ak ste v meste Flores alebo jeho okolí. Problémom je iba hranica. Môžete si zobrať taxík a nechať sa odviezť na hranicu s Belize, tam si vystáť radu (my sme čakali 1,5 hodiny) a potom si prenajať taxík v Belize a dohodnúť si cestu tam a späť s cieľom archeologická lokalita Caracol.
My sme zvolili tú druhú možnosť, pretože sme nemali záujem stráviť noc v Belmopane, kde nič zaujímavé nie je. Nie že by v Belize nebolo čo vidieť, je to nádherná krajina s jedinečným karibským pobrežím a mnohými inými prírodnými krásami. Ale práve Caracol je od všetkého v Belize veľmi ďaleko. Preto sme využili jeho relatívnu blízkosť k mestečku Flores, kde sme sa práve nachádzali. Ak si budeme niekedy v budúcnosti chcieť pozrieť niečo v Belize, tak určite iba z mesta Belize City, ktoré sme už ale videli a máme za sebou aj jednoduchú šnorchlovačku na Mezoamerickom bariérovom útese v tejto časti Karibiku.
Prechod hranice s Belize bol stresujúci, čakanie v rade nepríjemné, ale zvládli sme to. Za hranicou už na nás čakal dohodnutý taxikár. Skoro sa ukázalo, že to je riadna figúrka. Bol nielen našim šoférom, ale aj sprievodcom, na čom si nesmierne zakladal. Stále o sebe hovoril v tretej osobe, ako že: „Peter is the best guide, you are lucky to ride with him! He will show you all the best in Belize...“ Proste máme šťastie, že máme jeho Petra ako sprievodcu, lebo on je najlepší v celom Belize a prislúchajúcom vesmíre. Stále mu išla huba. Potom sa rozhodol, že nás poteší a pustil hudbu z rádia. Na plné pecky. Vôbec ho nerušilo, že zvuk je „chrochtavý“, celé to šumelo, ale basy vybudil naplno. Najprv som sa bavil, ale potom to už prestala byť sranda, keď už vôbec nebolo počuť hudbu, len nejaké vesmírne šumenie. Na môj návrh, že by predsa len bolo lepšie to rádio vypnúť, lebo signál je zlý uznal tiež, že to nie je najlepšie a rádio vypol. Potom zistil, že ho kontrolujem na mobile, či ide správne. Tak som ho ukľudnil, že mu dôverujem, ale že si len značím pre moju vlastnú potrebu, kadiaľ ideme. Následne zastavil na benzínke. Myslel som si, že zabudol natankovať, ale keď som sa pozrel na palubnú dosku, videl som, že nádrž máme plnú. Síce tam svietilo asi päť rozličných výstražných znamení, ale tie si Peter nevšímal a ja som to tiež nekomentoval. Dôvod nášho zastavenia bol káva a raňajky. Peter si proste potreboval zobrať kávu do auta a zjesť chlebík. To si aj kúpil, my sme čakali v aute. Potom jedol cestou chlieb a popíjal americkú kávu z plastového pohára. Ja radšej žiadnu ako takúto žbrndu, ale on sa staval do role milovníka kávy. Vyjadril som mu môj obdiv.
Potom sme už odbočili z hlavnej cesty na vedľajšiu, ale ešte stále relatívne kvalitnú. Bola totiž nová, takže bola ešte lepšia ako tá hlavná do Belmopanu. Ale postupne sa všetko zhoršovalo. Z širokej novej cesty sme prešli na užšiu starú cestu, samá jama. Kľučkoval medzi nimi a cesta sa výrazne spomalila. Ocitli sme sa uprostred lesov. Potom sme zastali na nejakom kontrolnom mieste. Bol to vstup do národného parku Chiquibul Forest Reserve. Tu sme sa museli zapísať, Peter za nás zaplatil poplatok a mohli sme ísť na toaletu. Išiel aj Peter a zostal tam asi 15 minút. Už chvíľku predtým som videl, že stratil náladu a trochu sa krúti, ale teraz sa vrátil v lepšej nálade, asi sa mu dielo podarilo. To asi tá americká káva.
Ďalej sme pokračovali po lesnej ceste. Bolo pre mňa až záhadou, prečo si vždy vyberie cestu cez bahno v stopách asi pred nami idúceho vozidla a nejde trochu pomalšie okrajom cesty, ktorý je suchý. Chvíľami to vyzeralo, že ostaneme trčať v blate, ale auto to nakoniec vždy zvládlo aj napriek tomu, že šofér robil všetko preto, aby sme zapadli. Potom sme po úzkom moste prekračovali rozbúrenú rieku. Peter uprostred mosta zastal a išiel si osviežiť hlavu vodou z rieky. My sme zatiaľ sedeli v aute. Keby mi vtedy povedal to, čo mi povedal až v Caracole, asi by som tam tak pokojne nesedel. Vraj minulý týždeň stratili jedného sprievodcu práve v tejto rieke. Trošku viacej pršalo a odrazu prišla nejaká veľká vlna a zobrala ho so sebou. Keďže nemal záchranné koleso utopil sa. Plávať sa asi nikdy neučil, veď načo.
Od rieky to potom už bolo iba horšie a trvalo to nekonečných 15 kilometrov, kým sme konečne dorazili do lokality Caracol. Na moje prekvapenie tam už parkovalo asi 5 áut s turistami. Takže neboli sme tu úplne sami. Všetci ostatní boli z Belize, len my sme prišli z Guatemaly. Nasledovali raňajky v cene. Peter dovliekol z auta termosku s plastovými krabičkami, kde bolo pečené kura a ryža. Porciu mal aj on a s veľkou chuťou všetko zjedol. Mne to veľmi nešlo, studená ryža, studené kura nasekané s kosťami...
Nasledovala asi 1,5 hodinová prehliadka archeologickej lokality, kvôli ktorej sme tu boli. Peter, ako najlepší sprievodca v Belize sa chopil slova. Musím poznamenať, že tou obeťou, ktorej venuje sprievodca najväčšiu pozornosť som vždy ja. Sám som si na vine, pretože história ma veľmi zaujíma a vždy mám vopred o lokalite veľa naštudované. Z jeho táranín som sa ale nedozvedel nič nové, len ma zdržiaval a okrádal o čas a vynucoval si pozornosť. Bol to presne typ sprievodcov, ktorý neznášam. Ale mám aj ďalšiu blbú vlastnosť. Som strašne slušný a ohľaduplný a tak som si to celé pretrpel, len aby sa najlepší sprievodca v Belize neurazil.
Caracol bol súčasníkom Tikalu. Tikal bol väčší a mocnejší až na jedno obdobie, ktoré trvalo asi 150 rokov, kedy Caracol dobyl a ovládol Tikal. V období jeho najväčšieho rozkvetu tu žilo až 100 tisíc obyvateľov. Pre porovnanie v terajšom najväčšom meste štátu Belize žije asi 61 tisíc obyvateľov. Je to Belize City. Hlavné mesto Belmopan má iba 13 tisíc obyvateľov. Celé Belize ich má 441 tisíc. Najvyššia stavba v Belize je doteraz tu v Caracole. Je to pyramída Caana (nebeský palác), ktorá má výšku 43 metrov.
Najstaršie archeologicky doložené pamiatky osídlenia tejto oblasti pochádzajú z obdobia asi 600 rokov pred našim letopočtom. Prvé väčšie stavby pochádzajú z prvého storočia nášho letopočtu. V piatom a šiestom storočí to už bolo veľké mesto. V roku 562 sa odohrala tzv. hviezdna vojna, v ktorej Caracol porazil Tikal. Hviezdnou sa nazývala preto, lebo jej začiatok sa riadil polohou planéty Venuša. Venuša bola pre starých Mayov niečo ako Mars pre Rimanov. Predstavovala najjasnejšiu hviezdu. Podľa nej sa riadili nielen poľnohospodárske práce, sadenie novej úrody a jej zber, ale aj vojny. Zrejme keď nebolo čo robiť na poli tak, sa viedli vojny. Sú záznamy o tom, kedy sa vojna začala a vždy to nejak korešpondovalo s polohou planéty Venuša na nebi. Napríklad prvá úspešná vojna Caracolu proti Tikalu začala 29. apríla 562. Caracol a Calakmul spoločne napadli z dvoch strán Tikal a dobyli ho. Treba zdôrazniť, že mayské mestá sa nikdy nespojili v jeden štát. Vždy bojovali medzi sebou a to veľmi krvavo. Ak sa niektoré mesto spojilo s iným mestom, bolo to len za účelom dobytia silnejšieho rivala, ako to bolo v prípade vojny Caracolu s Tikalom, kde sa Caracol spojil s Calakmulom. Pripomína mi to Grécko, kde bola situácia obdobná. Až vonkajší nepriateľ, Perzská ríša, dokázal Grékov spojiť. A akonáhle zvíťazili nad vonkajším nepriateľom, zase sa pohádali a viedli vojny mestá proti mestám. K zjednoteniu Grécka došlo až potom, keď už jednotlivé mestá boli v úpadku.
Mayské mestá ale nezničili vojny. Zanikli okolo roku 900, konkrétne tu v Caracole v roku 950 nášho letopočtu. Mesto bolo náhle opustené a ponechané džungli. Tá si ho aj privlastnila a úplne ovládla. Znovuobjavené bolo až v roku 1938 dvomi britskými archeológmi Andersonom a Jexom. Na niečo zvlášte tu upozornil britské úrady drevorubač Rose Mai, ktorý sa po kraji potuloval hľadajúc vhodné mahagónové drevo. Anderson lokalite dal aj meno Caracol a to podľa veľkého počtu slimáčích ulít, ktoré tu našiel. Pôvodný názov nepoznáme, ale pravdepodobne sa to tu volalo Uxwitza, čo znamená niečo ako „Hora troch vôd“.
Najviacej informácií sa vedci dozvedeli z nápisov nájdených na oltároch a stélach. Stéla je také niečo ako stojaci pamätník s nápismy, ktoré popisujú určitú významnú udalosť. Oltár je prakticky to isté, ale leží naplocho na zemi a väčšinou má okrúhly tvar. Je až neuveriteľné, aké písomné záznamy vedia odborníci v súčasnosti vylúštiť, prečítať. Náš najznámejší odborník na mayskú kultúru profesor Milan Kováč hovorí, že všetky knihy o Mayoch treba každých 10 rokov vyhodiť, sú zastaralé.
Po prehliadke lokality Peter zavelil na cestu späť. Vracali sme sa tou istou cestou, len Peter už bol kľudnejší a menej hovoril. Opäť sme sa zastavili na moste pri rieke, kde si zase ovlažil hlavu vodou z rieky, potom sme sa museli odhlásiť z návštevy parku a po novobudovanej ceste sme sa dostali na hlavnú cestu, ktorú miestni volajú diaľnica. Tá spája dve hlavné mestá Guatemala a Belmopan. Peter ešte raz prekvapil, keď nám oznámil, že pôjde okolo mesta San Ignacio vonkajším okruhom, lebo v meste je hrozná zápcha. Ja som síce videl iba zopár áut, ale už som rezignoval. Je to vlastne jedno. Za hranicou nás čaká guatemalský taxík a tak je iba dôležité, aby sme sa dostali na hranicu. Hore-dolu pár minút. Ale 4 kilometre pred hranicou začalo naše auto kašľať a o pár metrov sme už stáli na krajnici. Motor zdochol. Peter točil štartérom ako šialený, ale motor nie a nie naskočiť. We have a problem, zahlásil. No to vidím ty trkvas, pomyslel som si. Začal telefonovať a odrazu to nebola angličtina, ale nejaký slang, nič som nerozumel. Hrozilo, že do nášho odstaveného auta vrazí nejaký bláznivý šofér nákladiaku a tak som zavelil výstup z auta. Potom sme stáli na tráve v jarku a čakali, čo vybaví. Chvíľu som zvažoval cestu pešo, veď sú to len 4 kilometre, ale potom prišiel Peter a ohlásil nám, že ideme taxíkom na hranicu, že on, najlepší sprievodca v Belize to vybavil. Za to, že sa auto pokazilo vôbec nemôže, ale o nás sa postará. Aj tak urobil. Nakoniec sme prišli na hranicu a tam nás inštruoval, ako prejsť na stranu Guatemaly. Musíte zaplatiť výstupný poplatok, čo je asi 20 dolárov a potom vás pustia von. Pani na hranici nám poplatok znížila na 15 dolárov, vraj sme len tranzitovali, lebo sme tu boli menej ako jeden deň. No milé, nie?
Guatemalský taxikár bol oproti Petrovi profík, veľa nekecal a bezpečne nás doviezol naspäť do hotela. Bezpečne znamená, že už po tme kľučkujúc medzi jamamy na ceste a protiidúcimi autami robiacimi to isté.
Krátky videozostrih na dokreslenie prikladám.
Z Guatemaly sme sa potom vrátili na Cancún v Mexiku. Najviacej navštevovaná mayská pamiatka v tejto oblasti je Tulum a najznámejšie výletné miesto je Isla Mujeres, ale o tom až niekedy inokedy.
Lubo Repka.
