Najprv sme navštívili mestá Chiang Rai a Chiang Saen, potom sme sa zbehli pozrieť na juh do mesta Lampang a až na záver sme si nechali Chiang Mai. To najlepšie nakoniec.
Mesto Chiang Mai bolo založené v roku 1296 ako nové hlavné mesto štátu Lanna na rieke Ping, ktorá je jedným z hlavných prítokov najväčšej thajskej rieky Chao Praya. Tá bola v minulosti najdôležitejšou dopravnou tepnou celého Siamu. Založil ho legendárny kráľ Mangrai, ktorý počas svojej 60-ročnej vlády zjednotil severné thajské kmene do jedného mocného kráľovstva, ktoré dostalo meno Lanna alebo aj Lan Na, čo v preklade znamená „milión ryžových polí“. Staršie ako kráľovstvo Lanna bolo iba kráľovstvo Sukhothai, ktoré sa nachádzalo v strede Thajska. Obidve tieto kráľovstvá uzatvorili spojenectvo, ktoré bolo narušené až vznikom a rozmachom ďalšieho, možno úplne najvýznamnejšieho thajského štátneho útvaru v jeho dejinách, kráľovstvom Ayutthaya.
Najstaršia časť hlavného mesta kráľovstva Lanna, Chiang Mai, bola obohnaná hradbami a vodnou priekopou. Náš hotel sa nachádzal práve uprostred starého mesta vo vnútri hradieb a tak sme prehliadku mesta začali tu. Potom sme naše obzory rozšírili o zaujímavosti, ktoré sa nachádzajú za hradbami mesta, ale ešte stále sú súčasťou moderného Chiang Mai a na koniec sme si nechali opäť to najlepšie, chrám Wat Phra That Doi Suthep a návštevu horského kmeňa Hmongov, ktoré sa nachádzajú mimo mesta v horách.
Najbližšie k nášmu hotelu sa nachádzal chrámový komplex Wat Chedi Luang. Slovo Wat by sa nemalo chápať iba ako chrám, vyjadruje skôr pojem chrámový komplex. Wat bol vždy centrom diania. Bola tam nielen náboženská svätyňa, ale aj chedi (stupa), v ktorej bol uložený nejaký relikt, budovy pre ubytovanie a bežný život mníchov, škola a iné priestory vytvorené najmä za účelom stretávania sa miestnej komunity. Wat Chedi Luang je z tohoto pohľadu a v tomto ponímaní veľmi rozsiahly, čo veľa napovedá aj o význame samotného miesta, kde bol v priebehu 14. a 15. storočia vytvorený.
Stavba sa začala postavením chedi (stupy), ktorá mala výšku 82 metrov so základňou 54 metrov a bola vtedy najväčšou stavbou celého kráľovstva Lanna. V roku 1468 v nej bola umiestnená najslávnejšia a najposvätnejšia socha Budhu, o ktorej som sa už zmieňoval v predchádzajúcich blogoch. Socha smaragdového Budhu tu zostala až do jej prevozu do kráľovstva Luang Prabang na úteku pred barmskými vojskami. Od roku 1995 tu je umiestnená jej kópia. Stupa bola veľmi poškodená zemetrasením v roku 1545.
V areáli sa nachádza aj mestská svätyňa Sao Inthakin. Vo vnútri ukrýva najposvätnejší pilier mesta Chiang Mai. Obyvatelia veria, že ak by sa tomuto pilieru niečo stalo, bude to mať katastrofálne dôsledky na celé mesto. Do tejto svätyne majú ženy vstup zakázaný, čo som v Thajsku videl prvýkrát. Vraj preto, že menštruujú. Aj muži, keď sem chcú vstúpiť, musia byť vhodne oblečení a samozrejme bosí. Svätyňu chránia tri obrovské stromy dipterocarpaceae (dipterocarp), ktoré bežne dosahujú výšku 40 až 70 metrov. Najrozšírenejšie sú na ostrove Borneo, kde tvoria súčasť nížinných pralesov.
Ďalej sa v komplexe nachádzajú dve virhany. Tá väčšia je impozantná budova s trojitou strechou a zlatou čelnou fasádou. Vysoká červená strecha je po obidvoch stranách podopieraná mohutnými stĺpmi. Vchod stráži stojaca socha Budhu, ktorá sa volá Phra Chao Attarot. Pochádza vraj zo 14. storočia a zobrazuje Budhu v mudre Abhaya, čo je symbolická póza (mudra) gesta ochrancu.
Je tu tiež svätyňa odpočívajúceho Budhu (Reclining Buddha),
Vosková figurína najvyššieho budhistického predstaviteľa severného Thajska Chan Kusalo. Narodil sa v roku 1917 a zomrel v roku 2008.
Wat Phra Sing je kláštorný komplex, ktorý vlastní významnú budhovu sochu zvanú Phra Buddha Sihing. Jej pôvod nie je jasný, ale podľa legendy sa do Thajska dostala cez Srí Lanku (Ceylon) z oblasti medzi Indiou a Nepálom, kde žili Skayovia. Z národa Skaya pochádzal Siddhartha Gautama Budha, ktorý budhizmus založil.
Kláštor sa najprv volal Wat Li Chiang Phra, pretože v ňom boli uchovávané kosti kráľa Kam Fu. Názov sa zmenil na terajší potom, čo sa podarilo získať už zmienenú svätú budhovu sochu.
Najväčšou budovou je Virhana Luang, ktorá bola postavená v 14. storočí, ale neuchovala sa do našich čias a bola nahradená novou budovou, ktorú môžeme obdivovať dnes. Tá je z roku 1925. Uchováva tiež veľmi vzácnu podobizeň sediaceho Budhu z roku 1477. Je vyrobená z mede a zlata a volá sa Phra Chao Thong Tip.
Nedávno reštaurovaná Viharn (Virhana) Lai Kham je klasickým príkladom štýlu Lanna. Na vnútorných stenách chrámu sú originálne maľby.
Všeobecne sa dá konštatovať, že celé vnútorné mesto má okrem množstva chrámov neuveriteľne veľa nádherných pamiatok a domov, reštaurácií a hotelov. Atmosféra je tu neopísateľne pokojná, všade je čisto a jedlo vonia na každom kroku. Prekvapivo sme našli aj reštaurácie s dobrým vínom a vynikajúcou kávou, zákuskami a čerstvým ovocím či ovocnými šťavami. Navyše to všetko bolo podávané veľmi vkusne, krásne naaranžované.
V sobotu večer sme sa išli pozrieť na nočný trh, kde nás každý posielal. Je to jedna z najväčších atrakcií mesta. Videl som už veľa nočných trhov v Thajsku aj inde po ázijskom svete. Tento bol jeden z najkrajších a najväčších. Nachádza sa mimo hradieb, ktoré obklopujú staré mesto, ale je to hneď za bránou.
Mimo mestských hradieb sa nachádza aj múzeum. Chiang Mai National Museum nie je veľké, jeho prehliadka nám zabrala menej času, ako sme si na ňu vyhradili, ale aj tak stálo za to si ho pozrieť.
Chiang Mai National Museum bolo otvorené 6. februára roku 1973 vtedajším kráľom a kráľovnou Thajska. Múzeum sa nachádza v tradičnej thajskej budove s vysokou strechou v štýle Lanna. Je určené na uchovávanie regionálnych kultúrnych a historických pamiatok severného Thajska a legendárneho kráľovstva Lanna. Stalo sa aj edukačným centrom, takže tu často môžete vidieť skupiny školákov na exkurzii. Aj ja som takéto exkurzie miloval, keď som bol školák a predstavte si, zostalo mi to dodnes.
Wat Phra That Doi Suthep sa nachádza asi 15 kilometrov severo-západne od mesta Chiang Mai v horách v nadmorskej výške 1 073 metrov. Je to jeden z najvýznamnejších théravádskych budhistických chrámových komplexov nielen v Thajsku. Jeho vznik sa datuje vybudovaním prvej stupy v roku 1383. Postupne tu pribúdali ďalšie stavby, pagody, sochy, zvony a iné svätyne. Až v roku 1935 sem bola vybudovaná cesta. Teraz sa dá na vrchol kopca Doi Suthep vyviesť zubačkou, predtým na tento účel slúžili strmé schody po bokoch symbolicky chránené najdlhším kamenným hadom Naga v Thajsku. Schodov je celkom 309.
Legenda hovorí, že chrám je postavený na mieste, ktoré určil biely slon. Mních menom Sumanathera vnuknutím našiel ramennú kosť samotného Budhu Gautamu, ktorá mala rozličné zázračné vlastnosti. Naložili ju na bieleho slona a pustili ho do lesa, aby šiel kam chce. Slon dlho blúdil lesom po horách až prišiel na vrch Doi Aoy Chang (Sloní cukrový vrch), ako sa vtedy táto oblasť volala. Tu trikrát zatrúbil chobotom a padol mŕtvy na zem. To bolo vysvetlené ako znamenie a okamžite tu začali stavať prvú stupu. Ramenná kosť, alebo jej časť je tu uschovávaná dodnes a preto je toto miesto také posvätné pre všetkých budhistov.
Ban Hmong Doi Pui je dedina v horách nad mestom Chiang Mai, ktorú obýva kmeň Hmongov. Hmongovia pravdepodobne pochádzajú z Číny, konkrétne niekde z oblasti Tibetu. Vyznačujú sa veľkou súdržnosťou a udržiavaním tradícií aj napriek tomu, že im okolie nepraje. V krajnom prípade sa jednoducho zbalia a premiestnia tam, kde si myslia, že sa im bude ľahšie žiť. Keď ich v Číne koncom 19. storočia chceli asimilovať, premiestnili sa celé kmene do juhovýchodnej Ázie, do Thajska, Vietnamu a Laosu. Keď ich nenechali na pokoji ani v Laose, sústredili sa tu na severe Thajska a časť sa dokonca vysťahovala do USA.
Popri Karenoch (to sú tí s dlhými krkmi, my sme ich videli v Mjanmarsku) sú najpočetnejším horským kmeňom v Thajsku. Tu v okolí Chiang Mai je desať ich dedín, ktoré sú roztrúsené po celom severe, hlavne vysoko v horách. My sme navštívili dedinu Doi Pui. Hmongovia sa medzi sebou rozlišujú na bielych, čiernych alebo prúžkovaných, podľa farby a výzoru krojov, ktoré ešte stále nosia. V dedine Don Pui žijú bieli Hmongovia. Majú svoj vlastný jazyk, ale vedia aj po thajsky.
Ich náboženstvo je zmesou animizmu a šamanizmu. Veria, že človek má tri duše. Po smrti jedna ide do neba, druhá reinkarnuje a tretia ostáva v mŕtvom tele, ktoré pochovajú. Svoju dušu majú aj domy, záhrady, skaly, stromy, takže ku všetkému a všetkým sa chovajú s úctou a rešpektom ako k živým bytostiam.
Pôvodne sa živili pestovaním maku a výrobou ópia, ale thajská vláda urobila v tejto veci veľký pokrok. Naučila ich namiesto makovíc pestovať ryžu a prilepšovať si výrobou suvenírov pre turistov, ktorí sem v poslednom čase chodia veľmi radi. Ich dedina sa zmenila na jeden veľký trh. Najobdivovanejšie sú ale stále ich kroje, ktoré si šijú z vlastnoručne vyrobených textílií. Obľúbeným suvenírom sú aj šperky vyrobené zo striebra.
V dedine Doi Pui majú nádhernú záhradu, ktorú volajú Záhrada vodopádu - Waterfall Garden. Nachádza sa nad dedinou za múzeom a je odtiaľto krásny výhľad. Úplne na vrchu je kaviareň, kde majú top espresso stroje a varia kávu vlastnej výroby. Sú to úžasne šikovní ľudia a ako som už spomenul veľmi prispôsobiví.
Na záver musím podotknúť, že po návšteve tejto dediny sme boli doslova nabití pozitívnou energiou a životným optimizmom. Sľúbili sme si, že vždy, keď sa budeme nachádzať na severe Thajska navštívime nejaký horský kmeň.
Lubo Repka.
