V histórii sa už veľakrát stalo, že spočiatku bol niekto až na smiech (Hitler, Kotleba ...) a potom sa všetci čudovali. Tak to bolo aj v Indii. Netrvalo ani 50 rokov a Portugalci už mali v Indii hlavné slovo. Vasco da Gama cestu našiel, ale na ovládnutie Indie ešte nemal dosť síl. Zato jeho nasledovníci prichádzali stále v hojnejšom počte, uplatňovali si stále vyššie nároky. V meste Cochin následne vybudovali pevnosť a odtiaľ, až kým svoje sídlo nepreniesli do Goy, postupne ovládli obchod s Indiou.
Promenáda popri rieke vlievajúcej sa do mora bola prekvapivo príjemná a živá.
Miestne kozičky nemali problém sa odfotiť s capom-turistom :)
Rieka skrýva mnoho krásnych zákutí s rybárskymi domčekmi.
Dnes už preukazujú náležitú úctu aj Vascovi da Gama, ktorý tu pri svojej tretej ceste zahynul a bol pochovaný v kostole sv. Františka. Neskôr bolo jeho telo prevezené do Portugalska, ale hrobka tu ostala.
A ešte vraj dom, kde býval.
Santa Cruz Cathedral.
Práčovňa. Tu sa ručne perie a žehlí prádlo, hlavne pre miestne reštaurácie a hotely.
Náš sprievodca a šofér rikše Sabu sa snažil. Ukázal nám nielen staré mesto Fort Cochin, ale zaviezol nás aj k rieke, kde kúpu cvičitelia svojich slonov. Spočiatku to bolo veľmi milé, postupne sa to zvrhlo na týranie zvierat. Nechtiac som to natočil aj na video, ak sa mi podarí pri kvalite miestneho-lodného internetu, budete si ho môcť pozrieť na youtube. Ale pozor, len pre silné žalúdky!
V ďalšej rieke sme sa zase pre zmenu okúpali my.
Náš sprievodca Sabu si to užíval.
Dedinčanky klčujú prales, aby mladé stromčeky mohli naberať na sile.
Pili sme pivo z palmového mlieka, ktoré pije aj Sabu, aj keď je moslim. Tak mu treba, je to od Alaha skôr trest, ako prižmúrenie očí, nedá sa to piť.
Čínske rybárske siete cheenavala sa už nezachovali nikde inde na svete, iba tu v Cochine. Tak som sa samozrejme pridal k rybárom a spolu sme v tej veľkej sieti ulovili jednu malú rybku. Pre rybárov bola zlatá, lebo zo mňa vytiahli malý finančný príspevok, pre mňa vlastne tiež, bol to zlatý zážitok.
Do tohto hinduistického chrámu nás nepustili, sem smú len brahmani označení šnúrkou cez chrbát.
Do tohto nás ale pustili.
Za sprievodkyňu sa nám vnútila milá pani malého vzrastu, sypala zo seba mená bohov, ktorých v kláštore uctievajú. Samozrejme ani jedného som si nezapamätal. Na konci sme pochopili, prečo bola tak ochotná a zaplatili sme. Už sme si na tento indický folklór zvykli. Platíš za všetko, koľkokoľvek zaplatíš, vždy je málo. Cítil som sa ako tá indická krava, uctia si ťa, nechajú ťa volne žiť, len ťa pri každej príležitosti podoja.
Boli sme aj v divadle, to sa mi zo všetkého páčilo absolútne najviacej. Pri tom predstavení som mal chvíľku dojem, že tomu celému začínam trochu rozumieť. Jednalo sa o ukážku rozličných tancov a hudby, pôsobivý bol pre mňa najmä prastarý národný tanec z oblasti Kerala, ktorý vraj slúžil ako základ pre indického mnícha Bodhidharmu. Vytvoril podľa neho systém cvikov pre lenivých a tlstých mníchov v čínskom kláštore Šaolin a nakoniec z toho vzniklo bojové umenie kung-fu.
Na záver nám herci zahrali kúsok z eposu Mahabharata v štýle Kathakali. To je divadlo, pri ktorom herec iba výrazom svojej tváre a gestami rúk vyjadruje svoje pocity a celý dej. Možno ste niekedy videli nejaký film z produkcie Bollywoodu, je tam vždy aj kúsok umenia Kathakali. Indov to fascinuje, mne to vo filme prekáža, ale tu v divadle, tu som bol nadšený.
Indiu opúšťame plný dojmov. Bude ešte asi dlho trvať, kým sa s tým vnútorne vysporiadame.
Lubo Repka.
