Výletníci z lodí tu ani neprespia, ani toho veľa neskonzumujú a hlavne idú na jednodňový výlet po okolitých cenote alebo mayských pamiatkach, z čoho samotné mesto nemá prakticky nič. Ale vidno, že sa tu vybudovali cesty a rekreačné zariadenia. Všetko je pripravené pre masy turistov. Len aby prišli. Nechcem vidieť, čo sa tam deje teraz, keď lode nepristávajú a nie sú tu ani len tí turisti z výletných lodí.
V roku 2019 ale bolo všetko inak. Len naša loď vysadila na breh dvetisíc turistov a my medzi nimi. Toto mnoho ľudí odrádza od dovolenky na výletnej lodi a oprávnene. My sme sa už naučili organizovať si všetko sami a loď nám slúži iba ako pohodlný dopravný prostriedok, ktorý nás dovezie na miesta, kde sa inak ťažko dostanete. Tu sme ale mali veľmi sťaženú situáciu. Služby sú tu ešte iba v plienkach a tak sme nič neriskovali a zobrali sme výlet organizovaný loďou.
Autobusom nás vyviezli najprv do archeologickej lokality Dzibanché a odtiaľ do ďalšej mayskej archeologickej lokality Kohunlich. Vždy, keď sme dorazili na miesto, sme mali voľno a tak sme si to tam pozreli na vlastnú päsť, bez sprievodcov.
Zona Arqueológica de Dzibanché je významná mayská pamiatka, ale vzhľadom na to, že je dosť odľahlá, tak je málo navštevovaná. To je ale veľká škoda, pretože je tu čo vidieť. Mesto bolo obývané už v treťom storočí pred našim letopočtom. Budovy, ktoré môžeme vidieť, pochádzajú z obdobia medzi rokmi 200 až 800 nášho letopočtu. To bolo aj obdobie najväčšej prosperity, kedy tu pravdepodobne vládla dynastia Kan, známa aj ako Kráľovstvo hada. Odtiaľto sa presídlili do mesta Calakmul, o ktorom sme si písali v článku Po stopách Mayov na polostrove Yucatán číslo 6. Mesto bolo definitívne opustené asi v roku 1450. Po takmer 400 rokoch ho znovuobjavil britský amatérsky archeológ Thomas Gann v roku 1927. Pôsobil ako lekár v britskom Hondurase (teraz Belize) a popri svojej lekárskej praxi sa nadšene venoval mayským pamiatkam. To sa mu aj oplatilo, lebo si z nálezísk vždy odniesol tie najzaujímavejšie veci so sebou. Asi by sme nemali hovoriť, že ich ukradol, ale skôr zachránil? V každom prípade ich nakoniec predal Britskému múzeu. Áno predal, nedaroval.
Meno Dzibanché v mayštine znamená niečo ako „znaky vyryté do dreva“. Je to kvôli tomu, že na podporných drevených prekladoch jedného z chrámov sa našli vyryté znaky, ktoré boli neskôr identifikované ako označenie vládnucej kráľovskej rodiny. No a tá mala v znaku hada. Znaky sa dokonca podarilo datovať do roku 554. Ten chrám sa preto volá Templo de los Dinteles – chrám prekladov. Jeho základňa bola postavená už niekedy v rokoch 300 až 600, chrám na vrchole pyramídy je datovaný medzi rokmi 600 až 900. Na hornom preklade na pravej strane chrámu odborníci môžu čítať vyrytý letopis roku 733.
Budova označená číslom 13 je Templo de los Caulivos – chrám zajatcov. Na schodoch vedci identifikovali vyryté nápisy označujúce zajatcov alebo väzňov.
Oproti sa nachádza budova číslo 2, označená ako Templo de los Cormoranes – chrám kormoránov.
Asi najvýznamnejšia budova je pomenovaná Templo del Búha – chrám sovy. Dá sa na ňu vystúpiť až hore, odkiaľ je nádherný výhľad. Budova je označená číslom 1. Vedcom sa podarilo do nej vstúpiť a vo vnútri našli dve miestnosti. V tej druhej, hlbšie v zemi sa našli obetné predmety a pozostatky nejakej veľmi významnej osoby.
Celkovo to tu pôsobí veľmi dôstojne. Ako som už povedal, býva tu málo návštevníkov a tak si džungľa žije svojim životom. Občas tu môžete zahliadnuť tukany, ako preletujú zo stromu na strom a opice sú tu doma, tie uvidíte asi zakaždým.
Odtiaľto sme si potom išli pozrieť lokalitu Kohunlich. Zona Arqueológica de Kohunlich, ako sa po španielsky volá, je možno ešte krajšia ako Dzibanché. Nie sú tu také honosné stavby, ale tá príroda, uprostred ktorej sa nachádza je nádherná. Sú tu úplne iné stromy, palmy Cohune (attalea cohune). Podľa týchto stromov lokalita dostala aj svoje meno.
Mesto bolo vybudované plánovane, sú tu námestia a ulice, dokonca systém kanálov zbierajúcich dažďovú vodu do skalných cisterien, ktoré slúžili ako zásobárne pitnej vody.
Najznámejšou pamiatkou je tu chrám masiek – Templo de los Mascarones. Jedná sa o pyramídu, u ktorej je po stranách hlavného schodiska štuková výzdoba v podobe masiek ľudských tvárí spodobňujúcich boha slnka. Chrám bol postavený okolo roku 500 a je to zároveň jedna z najstarších zachovaných stavieb tu v lokalite Kohunlich. Menej zachované sú futbalové ihrisko, kráľovský chrám, akropola, palác stél, budova dvojitých stĺpov a budova jedenástich brán.
Obidve archeologické lokality, ktoré sme videli, nesú znaky kultúry Petén. Tá sa rozvinula v oblastiach, ktoré teraz patria Belize a Guatemale. Je ale evidentné, že medzi týmito mestami, ktoré od seba oddeľuje hustá džungľa existovali čulé kultúrne a obchodné styky.
Potom sme sa už len doviezli naspäť do prístavu Costa Maya. Cestou sme prechádzali mestečkom Mahahual, ktoré má asi 900 obyvateľov a nachádza sa len dva alebo tri kilometre od Costa Maya. Costa Maya bola postavená úplne z ničoho len za účelom turizmu. Mexická vláda takéto projekty podporuje, aby priniesla do nerozvinutých oblastí cestovný ruch. Keď si pozriete túto oblasť na mape, zistíte, že tu prakticky nič nie je. Menšie osídlenia sú od seba vzdialené desiatky kilometrov. Napríklad osada Xcalak je od Mahahualu vzdialená asi 40 kilometrov. Bude ale zahrnutá do plánov rozvoja oblasti, pretože má veľmi dobrú polohu. Popri pobreží sa totiž tiahne systém stredoamerického bariérového útesu a k pobrežiu sa dá dostať loďami iba v úsekoch, kde je čiastočne prerušený. A to je práve v oblasti Costa Maya a Xcalak. Nejaké vybudovanie vodnej cesty cez koralový útes nehrozí, pretože už bol vyhlásený za chránenú prírodnú rezerváciu.
V noci nás naša loď opäť premiestni a ráno sa zobudíme na ostrove Cozumel. Aj tu už máme pripravený krásny výlet za mayskými pamiatkami, pozrieme si jedinečné mayské prístavné mesto Tulum.
Lubo Repka.
