A zase sme pri nádherných španielskych menách, pretože aj Cuenca má svoj oficiálny vznešený názov: Santa Ana de los Cuatro Rios de Cuenca – „Svätá Anna štyroch riek (mesta) Cuenca“. A naozaj mestom pretekajú štyri rieky. Tie rieky sa volajú: Tomebamba, Yanuncay, Tarquil a Machangara. Prvé tri z nich pramenia v pohorí Cajas, o ktorom sme si už písali v blogu o Ekvádorských Andách. Mesto sa nachádza v nadmorskej výške 2 560 metrov. Jeho historické centrum je UNESCO chránené svetové dedičstvo. Má asi 330 tisíc obyvateľov.
Miesto, kde sa nachádza bolo obývané už pred 10 tisíc rokmi. Prvými obyvateľmi boli lovci a našli sa po nich hroty šípov a iné archeologické nálezy potvrdzujúce ich prítomnosť v tomto regióne. Okolo roku 5 585 pred n. l. sa už objavujú prvé poľnohospodárske aktivity a obyvateľstvo sa usadzuje. Pestovali zemiaky, tekvice a quinou (mrlík čílsky), chovali lamy a alpaky. Z tohto obdobia sa našla aj keramika. Od asi roku 2 000 pred n. l. sa už objavujú prvky dobre organizovanej spoločnosti, ľudia sa špecializujú a vznikajú, resp. sú potvrdené prvé náboženské rituály a obrady. Najdôležitejšiu úlohu v nich hrajú šamani. Prevláda kultúra národa Caňari, ktorá pretrvala až do príchodu Inkov v 15. storočí.
Caňari verili, že ich predkovia boli had a papagáj ara. Kedysi dávno, pradávno prišla veľká potopa (veľmi sa to podobá na biblický príbeh, alebo ten sumerský o Gilgamešovi). Zahynuli všetci ľudia, iba dvaja bratia sa zachránili vysoko v horách. Keď voda ustúpila vrátili sa do svojej chatrče a s prekvapením zistili, že bola opravená a vnútri bolo pre nich pripravené jedlo. Keď išli na druhý deň na lov a vrátili sa, opäť bolo na stole pripravené jedlo. Takto to išlo niekoľko dní, kým sa jeden z bratov rozhodol zostať v okolí chatrče a zistiť, kto to jedlo pre nich pripravuje. Bol to Urcocari, muž hora. Lebo pôvodní ľudia Ameriky verili, že aj hory, aj skaly, všetko má svojho ducha a je vo svojej podstate živým tvorom. Zistil, že jedlo pre nich pripravuje žena, ktorá má tvár ako papagáj ara. Vzal si ju za manželku a ich potomkovia znovu zaľudnili zem. S tou tvárou papagája na tom niečo bude. Niekedy nosy domácich naozaj pripomínajú zobák papagája ara.
V každom prípade tento národ bol veľmi silný a nikomu sa nikdy nepodarilo vojensky si ich podrobiť. Nepodarilo sa to ani Inkom, ktorí si v 15. storočí (viacej ako 100 rokov pred príchodom Európanov) podmanili takmer celú západnú časť Južnej Ameriky. Ich ríša mala zo severu na juh 3 000 kilometrov. Na severe hraničila s kráľovstvom Caňarov, ktoré dlhé roky Inkom odolávalo. Na konci 15. storočia toho už bolo na Caňarov priveľa a tak sa dobrovoľne podrobili. Politika Inkov bola totiž veľmi jednoduchá. Kto sa podrobil, ten v podstate vládol naďalej, iba musel odvádzať tribút ríši Inkov a bezpodmienečne prijať inkskú kultúru vrátane kečuánskeho jazyka. Kto sa nepodriadil bol vojensky zničený a zotročený. Inkovia potom už bez väčších problémov postúpili ďalej na sever a podrobili si aj kráľovstvo Quitov. Samotné mesto Quito sa potom stalo druhým hlavným mestom Ríše Inkov. Ešte ďalej na sever to už potom nestihli, lebo prišli Španieli.
Keď sa Cuenca, ktorá sa dovtedy volala Guapondeleg stala súčasťou Inkskej ríše veľmi jej to pomohlo. Inkovia jej dali nové meno Tomebamba a stala sa regionálnym hlavným mestom. To bolo asi v roku 1470, presne sa to nevie, ale v každom prípade ešte za vlády inkského vládcu Tupac Yapanqui. Ten nariadil vybudovať veľké mesto, nové cesty a premostenia roklín a riek. V meste vznikli nové chrámy a paláce, kde sa nešetrilo zlatom. Toto všetko ale netrvalo dlho. Tupac Inca Yapanqui bol desiatym Sapa Incom, ako sa vládca Inkov oficiálne tituloval. Jeho syn Huyana Capac, ktorý po ňom vládol až do roku 1524 si veľmi obľúbil Cuencu aj Quito a preto sa tieto mestá rozrastali do dovtedy nevídanej krásy. V roku 1524 ale zomrel pravdepodobne na kiahne, ktoré predbehli aj samotných Španielov. Z podrobeného Mexika sa totiž neuveriteľne rýchlo šírili smerom na juh. Pre pôvodných obyvateľov to bola smrteľná choroba, ktorú vôbec nechápali. So svojou druhou sestrou Rawa Okklo mal dvoch synov, následníkov trónu a tak im ríšu rozdelil na dve časti. V tej severnej, ktorá zaberala dnešné územie Peru a Ekvádoru vládol Atahualpa a v tej južnej, ktorá zaberala dnešnú Bolíviu, Čile a časť Argentíny dostal Huascar. Štyri roky to fungovalo, ale potom sa Huascar rozhodol vládnuť sám a vypukla občianska vojna. Táto bratovražedná vojna ríšu tak oslabila, že Španielom sa ju v roku 1532 podarilo podmaniť len s hŕstkou vojakov. V tom období už bolo mesto Cuenca dôsledkom občianskej vojny úplne zničené a vyplienené. Ostali po ňom iba chýry, ktoré Španieli počúvali s otvorenými ústami. Zlato im zaslepovalo oči aj srdcia.
Mesto Cuenca sa ale znovu spamätalo a aj pod španielskou nadvládou začalo rýchlo prekvitať. To, čo teraz na ňom obdivujeme je už dielom španielskych kolonizátorov, aj keď to všetko bolo vybudované za peniaze z pokladov Inkov.
Najvýznamnejšou stavbou je Nová katedrála. Catedral Metropolitana de la Inmaculada Concepción – Metropolitná katedrála nepoškvrneného počatia Panny Márie. Stavala sa dlho, od roku 1885 až do roku 1967 a aj tak nebola postavená úplne a asi už ani nikdy nebude. Architekti totiž nevypočítali dobre statiku jej dvoch veží. Nemohli ich dostavať, lebo základy by tú váhu neuniesli. A tak vrch obidvoch veží chýba. Tým pádom katedrála nemá ani žiadnu zvonicu ani zvony. Stavba je to napriek tomu impozantná. Má dĺžku 108 metrov, šírku 43,5 metra a výška hlavnej kupoly je 53 metrov. Vo vnútri je obložená mramorom, ktorý hrá rozličnými farbami. Okrem toho sú tu nádherné sklenené vitríny a hlavný oltár je vyrezávaný z dreva a pokrytý zlatými listami tak, ako je to v katedrále Svätého Petra vo Vatikáne. Je to jedna z najväčších katedrál v Latinskej Amerike a najväčšia v Ekvádore.
El Mercado je tržnica, ktorú musí navštíviť každý, my sme neboli výnimkou. Ja som mal okrem toho aj svoj tajný cieľ a podarilo sa. Chcel som tu priamo na trhu ochutnať miestnu špecialitu hornado, čo je pečené prasiatko. Bolo to to najlepšie pečené bravčové v mojom živote. Ak sa ocitnete v Cuence určite sem choďte a dajte si tu na prvom poschodí z plastového taniera s plastovým príborom hornado.
Museo de las Culturas Aborigines je múzeum kultúry pôvodných obyvateľov Ekvádoru. Je tu umiestnená zbierka asi 8 000 predmetov z paleolitického obdobia až po dobu Inkov. Niektoré repliky predmetov sú vyrobené študentmi miestnych umeleckých škôl a niektoré z nich si dokonca môžete aj kúpiť.
Pumapungo Museum and Arqueological Park je jedným z najvýznamnejších múzeí v Ekvádore. Vnútorná expozícia sa na prízemí venuje archeologickým nálezom pred-kolumbijského obdobia dejín Ekvádoru pričom na hornom poschodí je urobená prezentácia všetkých významných oblastí a kmeňov a ich kultúry v Ekvádore. Prekvapivo má táto časť múzea zaujala najviac. Je to urobené veľmi citlivo a tak neznalému človeku, ako som sa tu cítil ja dali tieto ilustračné expozície veľa. Netušil som, aká rozmanitá je kultúra len tohoto jedného štátu Južnej Ameriky. Máme tendenciu vnímať tieto národy ako jeden celok – Indiánov. Ako keby niekto nás v Európe videl ako jeden celok, jeden národ. No nie je to nezmysel? Treba cestovať a poznávať rozličné národy a ich kultúru. Čím viacej o nich viem, tým viacej ich obdivujem a tým viacej ich odlišnosť tolerujem. Dokonca sa z nej teším.
Vonku sa nachádzajú ruiny starého mesta Tomebamba, ktoré bolo zničené počas vojny medzi bratmi Atahualpom a Huascarom ešte pred príchodom Španielov. Dolu pod kopcom, v ktorom sa skrýva pyramídová stavba je malá ornitologická záhrada s amazonskými papagájmi a úžitková záhrada s domácimi poľnohospodárskymi plodinami. To je tiež jedna zaujímavá vec, keď si uvedomíte, že koľko teraz pre nás samozrejmých plodín sme do objavenia Ameriky nepoznali a vďačíme za ne iba a iba pôvodným obyvateľom Ameriky.
Výroba klobúkov vo svete známych ako „Panama Hat“ sa nezačala v Paname, ale tu v Ekvádore. Správne by sa mal ten klobúk volať „Ekvádorský“, ale zhodou okolností sa tak nestalo. O svoje meno prišli klobúky pri výstavbe Panamského kanálu paradoxne práve kvôli svojej kvalite a obľube medzi robotníkmi na stavbe. Odtiaľ sa totiž rozšíril do celého sveta a prischol mu názov Panama Hat. My sme boli na návšteve jednej z najvýznamnejších firiem, ktoré tieto originálne klobúky vyrábajú. Na ich výrobu, ktorá prebieha celá ručne sa používajú steblá rastliny toquilla.
Stonky rastliny toquilla sa odrežú od zeme až do výšky, kde začínajú listy a vysušia sa, aby z nich vznikli steblá. Z nich sa potom pletú tie klobúky. Všetko sa robí ručne v domoch na vidieku, živia sa tým celé rodiny. V procese výroby sa po vypletaní klobúk „veperie“ a následne vysuší, potom prežehlí a neskôr sa mu dodá aj potrebná farba a tvar. Všetky možné dizajnérske nápady sú vítané, fantázii pri ich konečnom formovaní sa medze nekladú. Ale klasika je klasika. Ja som si jeden klasický tiež kúpil.
Večera v jednej z najkrajších reštaurácii sa nezaobišla bez ekvádorského vína. Bol som prekvapený, že aj viniču sa tu darí. Výroba vína nemá v Ekvádore dlhú tradíciu. Vinársky podnik Dos Hemisferios bol založený pred trinástimi rokmi. Ekvádor nie je práve vinárska lokalita a nikto im neveril, ale podarilo sa. A môžem potvrdiť aj osobným ochutnaním, ich Cabernet Sauvignom bol vynikajúci.
Výhľad na mesto Cuenca sme si nechali nakoniec. Treba sa totiž autom vyviezť až na okraj mesta do kopcov, ktoré ho obklopujú. Najznámejšou vyhliadkou je Mirador de Turi. Odtiaľto som urobil niekoľko záberov mesta Cuenca, ktoré môžu kľudne tento článok ukončiť.
V ďalšom článku si pozrieme menšie mestá, ako je Chodeleg a Gualaceo. A navštívime aj najvýznamnejšiu archeologickú lokalitu Ekvádoru, miesto zvané Ingapirca.
Lubo Repka.
