Ostrovy vzdialené od najbližšej pevniny takmer tisíc kilometrov preslávil Charles Darwin, keď pozorovaním fauny a flóry Galapágskych ostrovov došiel k názoru, že jednotlivé druhy sa vyvíjajú prirodzeným výberom v reakcii na prírodné podmienky.
Dostať sa na Galapágy nie je až také jednoduché, sú prísne chránené. Navyše situáciu komplikuje epidémia, ktorú teraz zažívame. Pri príchode do Ekvádoru musíte byť očkovaný dvomi dávkami a musíte mať PCR test nie starší ako 72 hodín. Keď chcete ísť na Galapágy, musíte tieto podmienky tiež spĺňať, takže my sme si to naplánovali tak, že hneď po prílete do Quita a jednom nocľahu ráno poletíme na Galapágy a test, ktorý sme si urobili kvôli vstupu do Ekvádoru bude platiť aj na vstup na Galapágy. Inak by sme si museli urobiť testy znovu, ale ani to nie je problém.
Skoro nám to nevyšlo, pretože náš let z Miami do Quita, ktorý mal trvať 4 a pol hodiny sme museli prerušiť núdzovým pristátím v Paname. Na čelnom skle lietadla sa objavila trhlina a hrozilo, že sa rozbije. Pilot asi po hodine letu musel zostúpiť do bezpečnejšej výšky, cca 5 tisíc metrov a takto nás doviezol až do Panama City. Tu sme museli čakať na náhradné lietadlo a ja už som mal obavy, či to stihneme. Nakoniec pristavili ešte v ten večer náhradné lietadlo, ktoré priletelo až z Miami a čosi po polnoci sme boli v hoteli v hlavnom meste Ekvádoru Quite. O 4,00 sme už mali odvoz na letisko, takže sme si veľa nepospali. Cesta na letisko trvá asi hodinu, ale potom ešte treba rátať s množstvom formalít, ktoré musíte vybaviť. Najprv si musíte dať skontrolovať batožinu, na Galapágy nesmie nič, čo by mohlo ohroziť prírodu. Potom si musíte kúpiť povolenie, zaplatiť vstupný poplatok a odovzdať batožinu. To všetko trvá dosť dlho, sotva stihnete rannú kávičku a už ste v lietadle. A to všetko za situácie, kedy každý úradník kontroluje vašu očkovaciu kartu a PCR test. Na druhej strane cestuje oveľa menej turistov. Letí sa z Quita, ale s povinným medzipristátím v meste Guayaquil. V lietadle sedíte asi 45 minút a čakáte na cestujúcich, ktorí pristúpia.
Súostrovie Galapágy pozostáva zo 14 väčších ostrovov a šiestich menších. Obývané sú iba štyri z nich, my sme navštívili dva veľké obývané ostrovy, San Christóbal a Santa Cruz a jeden menší neobývaný ostrov Bartolomé. Okrem toho sme vstúpili aj na ostrov Baltra, ktorý patrí medzi obývané ostrovy, lebo je na ňom jedno z dvoch letísk. Z toho na Baltre sme odlietali, na Galapágy sme prileteli do mesta Puerto Baquerizo Moreno na ostrove San Cristóbal. Cesta sa uskutočnila v januári tohoto roku (2022).
Síce neexistujú priame dôkazy, ale podľa Thora Heyerdahla, ktorý ostrovy navštívil v roku 1952 sa na ostrove našli črepiny a artefakty naznačujúce, že ich navštívili pôvodní juhoamerickí obyvatelia ešte pred Španielmi. Tí ostrovy objavili náhodou, keď sa v marci roku 1535 plavil španielsky biskup Fray Tomás de Berlanga z Panamy do Peru, aby „dal do laty“ Francisca Pizarra, ktorý sa už videl peruánskym kráľom a nechcelo sa mu veľmi poslúchať svojho pána, španielskeho kráľa z rodu Habsburgovcov Karola V.
Ostrovy boli v tom čase neobývané. A ako sa to stalo, že ich náhodou objavili? Súvisí to s tým najpodstatnejším, čo vplývalo a doteraz vplýva na Galapágy. S morskými prúdmi. Galapágy ležia na rovníku. Studený Humboltov prúd obmýva pobrežie Južnej Ameriky. Jeho studené vody smerujú od Antarktídy smerom k rovníku pozdĺž západného pobrežia Chile a Peru, kde sa v dôsledku kombinovaných účinkov zemskej rotácie a odstredivej sily oceánskych vôd v rovníkovej zóne stočí na západ priamo ku Galapágskym ostrovom. Toto sa deje hlavne v mesiacoch august až december. V mesiacoch január až august naopak prichádza zo severu Panamský prúd, ktorý je teplý a presne takým istým spôsobom sa v oblasti rovníku stočí smerom ku Galapágom. A tento prúd počas bezvetria zahnal lode biskupa Berlanga až na Galapágy. Trochu ho to zdržalo, ale nakoniec sa do Peru dostal a poradil si aj so vzdorovitým Pizarrom.
Na ostrovy sa ale potom zase zabudlo, lebo Španielov vtedy zaujímalo iba zlato a to tam nebolo. V roku 1832 si ostrovy privlastnil Ekvádor a ešte v tom istom roku sem prvý guvernér novej provincie generál José de Villamil priviedol skupinu osadníkov. Usadili sa na ostrove Floreana a v októbri sa k nim pridalo aj niekoľko farmárov. Pre Ekvádor to bolo šťastné rozhodnutie, lebo už o tri roky neskôr tu pristála britská loď Beagle, na palube ktorej bol aj Charles Darwin. Ten síce nemal kolonialistické maniere, ale zato kapitán lode Robert FitzRoy by určite ostrovy, keby neboli obývané zabral v prospech Britského impéria. Aspoň tak mi to vysvetlil miestny sprievodca. Cítil som v tom ekvádorskú hrdosť a takú malú zášť voči Angličanom. Tí totiž v Južnej Amerike nie sú veľmi populárni, stačí si pripomenúť Falklandské ostrovy a bratskú Argentínu, ako prišla o Malvíny. Islas Malvinas rovná sa Falkland Islands.
Nakoniec ale všetko dobre dopadlo, pretože výprava kapitána FitzRoya sa mohla plne sústrediť na vedeckú časť expedície. Jej cieľom bolo urobiť podrobné navigačné merania morského prostredia južného Tichomoria a pobrežia Južnej Ameriky. Toto bola už druhá expedícia tohoto zamerania, na ktorej sa FitzRoy zúčastnil. Na tej istej lodi HMS Beagle slúžil ako prvý dôstojník pod velením kapitána Pringle Stokesa, ktorý z depresie spáchal samovraždu. FitzRoy bezpečne doviedol loď do Británie a tak mu bola za odmenu udelená hodnosť kapitána a dostal za úlohu zorganizovať druhú plavbu, ktorá by naplnila dané ciele nesplnené kvôli samovražde kapitána. FitzRoy dostal nápad, že by expedíciu mohli doplniť o geológa alebo prírodovedca, čo by pomohlo aj z pohľadu navigačných pozorovaní. Mal totiž skúsenosti z predchádzajúcej plavby, kedy nie celkom rozumeli vplyvom počasia a geologického podložia niektorých skál a ostrovov, ktoré skresľovali magnetický kompas a tým aj ich merania.
A tak sa na palubu lode dostal mladý Charles Darwin. Výprava sa vydala na cestu okolo zeme 27. decembra roku 1831 a Darwin mal vtedy len 22 rokov a čerstvo dokončené bakalárske štúdiá na University of Cambridge. Plavba trvala 5 rokov, skončila sa úspešne 2. októbra 1836. Najmä vďaka Darwinovi sa stala jednou z najvýznamnejších vedeckých výprav všetkých čias. Čo sa týka Galapágov, loď Beagle tu pristála 15. septembra 1835. Kotvila neďaleko terajšieho mesta Puerto Baquerizo Moreno na ostrove San Cristóbal. Vtedy sa ostrov volal Chatham Island. Kým loď mapovala pobrežie ostrovov Darwin sa nechal vysadiť na breh a skúmal geologické podložie ostrovov a ich faunu a flóru. Tým, čo tu našiel bol nadšený. Smerom na Tahity sa loď Beagle vyplavila 20. októbra, takže Darwin mal iba 35 dní na preskúmanie ostrovov. Stačilo mu to ale na celý život, pretože tu, pri pozorovaní odlišností zvierat žijúcich na jednotlivých ostrovoch pochopil evolúciu. Ostrovy sú nielen veľmi vzdialené od pevniny, ale aj jeden od druhého sa nachádzajú tak ďaleko, že zvieratá žijúce na jednom ostrove, ktorý má podmienky na život úplne odlišné od iného ostrova sa vyvíjali rozlične.
V roku 1955 sa na Galapágy presťahovala aj pani Tui De Roy. Nebolo to jej rozhodnutie, mala vtedy iba 2 roky. Rozhodli za ňu jej rodičia, pôvodom z Belgicka. V tom čase boli Galapágy v podstate zabudnutá pustatina s panenskou prírodou. A kvôli tomu sa sem presťahovali. Tui nikdy nechodila do školy, čítať a písať ju naučila matka a lásku k nadobúdaniu vedomostí a fotografovaniu jej vštepil otec. Keď mala 9 rokov začala na otcovom fotoaparáte fotiť zvieratká a prírodu. V devätnástich jej už vyšiel v prestížnom magazíne USA článok o Galapágoch a čoskoro na to nasledovala jej prvá kniha: Galapagos – Islands lost in the Time. Odvtedy vydala o Galapágoch ďalších 11 kníh a ďalšie o iných destináciách ako Antarktída, Andy a najmä Nový Zéland. Pravidelne prednáša na prestížnych inštitúciách a múzeách po celom svete. Spomínam ju, lebo som si od nej jednu knihu kúpil a som ňou nadšený. Je to taký výber z jej kníh o Galapágoch, cream of the cream, proste to najlepšie. Moje fotky sú z tohoto pohľadu čisto amatérske, ale vzhľadom na čas, aký som mal k dispozícii (4 dni) to asi netreba porovnávať.
V prvý deň sme prileteli na ostrov San Cristóbal a ihneď po ubytovaní v mestečku Puerto Baquerizo Moreno, ktoré je hlavným mestom celej provincie Galápagos sme sa vybrali na prieskum ostrova. Pozreli sme si Centro de Interpretaciones (miestne informačné centrum), sochu Charlesa Darwina, vyhliadku Tijeretas a potom sme sa išli kúpať s uškatcami galapágskymi na Playa Punta Carola. Bol to náš prvý dotyk s prírodou Galapágov a zanechal na nás veľký dojem. Na našom sprievodcovi zanechal natrhnuté gate, lebo sa po ňom zahnal jeden uškatec, asi sa chcel hrať a uhryzol ho do zadku.
Potom sme si išli pozrieť do prístavu západ slnka, nejaké to pivko a na večeru sme si dali v miestnej krčme encebollado, to je rybacia cibuľačka. Miestna, teda ekvádorská špecialita. Ešte sa jej budeme venovať, ale to až v inom blogu.
Na druhý deň sme mali asi najnáročnejší výlet z celého pobytu na Galapágoch. Na relatívne malom motorovom člne sme oboplávali celý ostrov Cristóbal, pričom sme sa zastavili na niekoľkých miestach, aby sme sa šnorchlovali a pozreli sa na breh.
Našou prvou zastávkou bola pláž Bahía Rosa Blanca. Ružovo biela sa pláž volá preto, lebo je tu bielučký piesok a mangrovníky, ktorých korene pôsobia ružovo. V miestnej lagúne sme sa potom šnorchlovali. Bolo to také niečo ako skúška našich schopností. Náš sprievodca asi potreboval o nás vedieť ako vieme plávať a šnorchlovať. Ďalšou zastávkou bolo totiž šnorchlovanie na Kicker Rock, alebo po španielsky León Dormido.
León Dormido sú dve skaly trčiace z mora z diaľky pripomínajúce spiaceho leva. Teda juhoameričanom to tak pripadá. Severoameričania v skale vidia kop nohou. Posúďte sami.
Ja som mal už pri prvom šnorchlovaní problém, dostával som kŕče do nôh, obidvoch. Dlho som sa nešnorchloval s plutvami a zrejme mi ochabli svaly, no proste vek sa prihlásil. Preč sú tie časy, keď som bol potápač. Ale zvládol som to, len som sa musel vzdať plutiev a bez nich je šnorchlovanie ešte náročnejšie. Na Kicker Rock som sa trápil, bol som všade posledný a pod vodu som veľa nechodil, ale aj tak som si to užil. Potápanie a šnorchlovanie je tu preto náročné, lebo sú tu silné prúdy. Našťastie to náš divemaster naplánoval tým spôsobom, že sme plávali vždy po prúde. Moje plavecké schopnosti vyhodnotil tak, že môžem aj bez plutiev, za čo som mu bol vďačný. Niektorí ľudia v našej skupine sotva vedeli plávať.
Na druhý deň sme sa presunuli loďou na ostrov Santa Cruz do najväčšieho mesta na Galapágoch. Puerto Ayora má asi 18 000 obyvateľov. V meste sa nachádza Charles Darwin Research Station, v ktorom sa venujú hlavne výskumu a záchrane morských a pozemských živočíchov žijúcich na Galapágoch. Stanica je financovaná ako nadácia založená UNESCO. Napríklad čo sa týka korytnačiek obrovských, pomáhajú ich prežitiu tak, že nakladené vajíčka v hniezdach na pláži prenesú do laboratória, kde sa pod dozorom vedcov vyliahnu malé korytnačky. Tie potom do určitého veku odchovajú v zajatí a následne pustia do voľnej prírody. Vo voľnej prírode by prežilo asi tak 10 percent, takto sa im podarí dochovať do „puberty“ aj 90 percent korytnačiek.
Navštívili sme aj korytnačiu rezerváciu El Chato (Reserva de Tortugas Gigantes „El Chato“), kde sme mali možnosť vidieť, ako korytnačky žijú vo voľnej prírode. Dokonca sme videli, ako sa pária, čo je veľmi zložitý proces. Samec si bezohľadne vyberie samičku, hryzením a v podstate násilím ju prinúti zastaviť sa a potom na ňu vylezie a oplodní ju. Niekedy to trvá 15 minút a niekedy aj 4 hodiny. Oplodnená korytnačia samička sa potom vyberie na dlhú cestu. Musí sa z pahorkatiny, kde sa im dobre žije dostať na pláž do piesku na pobreží mora, kde nakladie vajíčka. Je to vzdialenosť asi 11 kilometrov a prekoná ju za dva až tri mesiace. V piesku potom musí vyhrabať jamu asi meter hlbokú, kde nakladie vajíčka a potom ju zase zahrabe. Aj to som mal možnosť vidieť a to na pláži Tortuga Beach. To je tiež pekný príbeh, ale najprv poďme chronologicky na ostrov Bartolomé.
Večer sme si opäť užili krásny západ slnka pri poháriku vínka a dobrej večeri. Reštaurácia sa volala Red Tuna a tak sa nám tam páčilo, že sme prišli aj na druhý deň. Spomínam to preto, lebo to malo veľký dopad na náš výlet. Ale najprv sme mali výlet na neobývaný ostrov Bartolomé.
Ráno sme sa autom previezli na sever ostrova do prístavu, odkiaľ vyplávajú lode na výlety a aj trajekty na prevoz na letisko na ostrove Baltra. Naša loď bola tentokrát dosť veľká, boli tam toalety a aj bufet. Okrem toho more bolo úplne pokojné a tak sme z hornej paluby mohli sledovať obzor a pozorovať okolo plávajúce korytnačky, manty obrovské a ja som dokonca videl Orku (Killer Whale), ako sa vyhadzuje nad hladinu. Plavili sme sa okolo ostrova Daphne Major, kde hniezdia Boobies. Blue-footed booby, alebo aj Sula modronohá je najkrajší vták na Galapágoch. Je ich ale ťažké vidieť, boli z lode predsa len dosť ďaleko.
Potom sme pokračovali na sopečný ostrov Bartolomé. Tu nás čakala lekcia z geológie.
Galapágy nikdy neboli spojené so žiadnou pevninou, vznikli sopečnou činnosťou v rozmedzí asi 4,2 milióna rokov až 700 tisíc rokov. Napríklad najväčší ostrov Isabela pozostáva zo šiestich vulkánov pospájaných stekajúcou lávou. Z 21 sopiek je 13 stále činných. Od návštevy Charlesa Darwina bolo zaznamenaných 60 erupcií šiestich rôznych sopiek. Naposledy to bola sopka La Cumbre v roku 2020, ktorá sa nachádza na ostrove Fernandina, ktorý je zo všetkých galapágskych ostrovov najmladší. Ostrov Bartolomé vznikol navŕšením lávy z výbuchu sopky na ostrove Santiago. Oddeľuje ich iba úzky Sulivanov záliv, ktorý dostal meno rovnako ako ostrov Bartolomé po Darwinovom kolegovi a dobrom priateľovi, dôstojníkovi na lodi Beagle, ktorý sa volal Bartholomew James Sulivan.
Najvyšší vrch na ostrove Bartolomé je vo výške 114 metrov a je z neho nádherný výhľad na ostrov Santiago a na Pinacle Rock, ktorý sa nachádza snáď na všetkých pohľadniciach z Galapágov. Pri tejto skale, ktorá sa objavila aj vo filme Master a Comander, žije malá, ale unikátna rodina tučniakov galapágskych. Nikde inde na svete tučniakov nenájdete okolo rovníku, iba tu na Galapágoch.
V Sulivanovom zálive sme zakotvili a po krátkej prechádzke lávovým polom sme sa išli šnorchlovať. To lávové pole bolo fascinujúce. Vzniklo relatívne nedávno, v druhej polovici 19. storočia. Šnorchlovacia zóna je jeho pokračovaním, len sa nachádza pod hladinou mora. Takže sa vlastne šnorchlujete ponad lávové pole a okolo vás si pláva množstvo rýb. Vstup do vody je cez pieskovú pláž, potom už plávate nad lávovými kameňmi.
Večer sme sa vrátili do nášho hotela v meste Puerto Ayora na ostrove Santa Cruz a po odsolení sme išli do Red Tuna na večeru. Cestou sme sa zastavili na pivo v českej reštaurácii Golden Prague Pub.
Mňa trochu mrzelo, že sme si nestihli pozrieť neďalekú veľkú atrakciu. Tortuga Bay. Ako to už býva pri pohári vínka, debata s čašníkom z Venezuely sa točila okolo našich zážitkov z Galapágov a ja som sa zmienil, že sme nevideli Tortuga Bay. Slovo dalo slovo a o chvíľku sme už dohovárali skorý ranný výlet loďou. Park Tortuga Bay sa síce otvára pre verejnosť až o deviatej, ale miestny kapitán vraj vie, ako nás tam dostať aj skôr. Len príďte o šiestej sem do prístavu a ručím vám za to, že uvidíte všetko a možno aj viacej ako bežní turisti a garantujem vám návrat tak, aby ste stihli váš transport na letisko. To bolo naplánované o deviatej ráno.
A tak sme už o šiestej ráno boli v prístave a oplatilo sa. Len my dvaja a kapitán sme po polhodine plavby pristáli v zátoke korytnačiek. Predpokladal som, že tam nebude úplne nikto, ale nakoniec sme na pláži stretli jedného batôžkára a dvoch miestnych, ktorí sa na naháča kúpali v mori s korytnačkami a žralokmi.
O pol deviatej sme boli naspäť v prístave a o deviatej už v aute, ktoré nás odviezlo do prístavu na severe ostrova, kde sme boli aj včera. Tentokrát sme ale aj s kuframi pokračovali loďou cez úzku úžinu na susedný ostrov Baltra, na ktorom je druhé letisko. Na letisku sme sa rozlúčili s miestnym leguánom, ktorý nám za návštevu ani nepoďakoval. A nemal ani za čo, veď sme mu nič nedali.
Do najbližšieho mesta pevninského Ekvádoru to je sotva hodinu a pol, lietadlo je poloprázdne.
Rozmýšľam, ako rozdeliť ďalšie blogy o Ekvádore. Možno by bolo logickejšie nedržať sa chronologicky našej cesty, ale ukázať si Ekvádor podľa lokalít, napríklad Andy a sopky, mestá, atrakcie a pamiatky, história prípadne kulinárske zážitky? Nechám si od vás poradiť, veď máme čas a na každý blog potrebujem asi týždeň.
Lubo Repka.
