Našim sprievodcom na tomto výlete bol Martin Záhumenský. Ukázal nám Londýn tak, ako ho sám spoznal, keď tu počas 11 rokov žil a pracoval. Okrem iného varil u Gordona Ramsayho a v roku 2015 získal ocenenie kuchár roka vo Veľkej Británii. Keďže teraz žije a pracuje v Toskánsku užíval si to s nami tak ako my, naplno. Len mal samozrejme na rozdiel od nás na starosti aj organizačné záležitosti, ktoré zvládol perfektne a so šarmom jemu vlastným, za čo mu skladám osobnú poklonu.
Ubytovaní sme boli v hoteli The Savoy, ktorý sa nachádza v centre Londýna v časti Strand vo Westministri. Otvorený bol 6. augusta roku 1889. Odvtedy patrí medzi špičkové londýnske hotely. Bývali v ňom také slávne osobnosti, ako napríklad Frank Sinatra, Oscar Wilde, Enrico Caruso, Charlie Chaplin, Laurence Olivier, Marilyn Monroe, The Beatles, Bob Dylan, Claude Monet, kráľ Eduard VII., H.G.Wells, atď. „Zahral“ si aj vo filme, okrem iných napríklad Notting Hill, vo videoklipe All You Need Is Now od Duran Duran, v románe Arnolda Bennetta Imperial Palace a pod.
Súčasťou hotela sú dve veľmi známe reštaurácie a jeden svetovo známy bar. American bar bol jedným z prvých ak nie úplne prvý bar, ktorý v Londýne začal podávať miešané nápoje podľa vzoru Ameriky. V jeho viac ako 100 ročnej histórii mu šéfovali iba desiati barmani a predstavte si, ten súčasný, desiaty mu šéfuje od roku 2010 a je zo Slovenska. Volá sa Erik Lorincz.
Erik najprv pre nás namiešal svoj slávny drink, s ktorým vyhral na svetovom barmanskom finále World Class Global v Aténach v roku 2010 a stal sa najlepším barmanom sveta, a potom nám porozprával svoj príbeh ako z amerického sna. Narodil sa v malebnej dedinke Branč v Nitrianskom kraji. Vyštudoval gastronómiu v Nitre, absolvoval 3 mesačný kurz miešania nápojov v Prahe. V Bratislave sme ho chvíľu mohli vidieť miešať nápoje v Greenwich bare na Zelenej ulici. Potom sa vybral do Londýna. Po anglicky nevedel, ale bol si vedomý toho, že bez znalosti angličtiny sa ako barman neuplatní. Tak sa do toho pustil. Začal tým, že si išiel pozrieť jeden z najlepších barov v Londýne, zaplatil vstupné, ktoré v tom čase pre neho predstavovalo takmer mesačný plat. Bar Attica ho ohúril a povedal si, že tu sa musí pokúsiť získať zamestnanie. O týždeň tam už pracoval. Ale k miešaniu nápojov ho hneď nepustili. Robil všetko, čo mu prikázali, umýval poháre, podlahu, robil proste všetko, čo bolo treba. A popri tom chodil do školy a učil sa angličtinu. Po pol roku ho presunuli za bar a mohol začať obsluhovať klientov a miešať nápoje. Neustále na sebe pracoval a učil sa, menil zamestnávateľov, ale nie svoje ambície. V roku 2010 sa prihlásil do barmanskej súťaže a postúpil až do finále v Aténach, kde zvíťazil. Dostal sa do výberu na pozíciu hlavného barmana v American bare a z pomedzi viacej ako 300 uchádzačov vybrali práve jeho.
Na počesť diamantového výročia vládnutia kráľovnej Alžbety II. v roku 2012, teda na 60. výročie jej panovania bola v hoteli Savoy veľká párty. Erik pre túto príležitosť vytvoril špeciálny koktejl, ktorým naplnil fontánu pred hotelom. Vybraní hostia si ho naberali priamo z fontány.
Recept na slávny nápoj podľa Jamesa Bonda nájdete v knihe Casino Royal a povie vám ho aj barman v bondovke Quantum of Solace. Nápoj pozostáva z troch dielov ginu, jedného dielu vodky a polovičného dielu Lillet blanc, pretrepať s ľadom v šejkri a podávať v pohári na šampanské s prúžkom citrónovej kôry. Takto ho pre mňa pripravil ďalší slovenský barman pracujúci v American bare Martin Hudák.
Neďaleko hotela sa na nábreží Temže medzi mostami Blackfriars a Westminster nachádzajú Victoria Embankment Gardens. Park, ktorý záhrady tvoria je plne ohradený a má svoje otváracie hodiny (v lete od 7,30 do 21,30). Ako všade vo Veľkej Británii park je v priebehu dňa, ak čo len na chvíľočku vykukne slniečko, využívaný hlavne obyvateľmi mesta. My turisti sa večne ponáhľame a nevieme si to vychutnať.
The Shard je v súčasnosti najvyššou budovou v Európskej únii. Meria 310 metrov a má 95 poschodí. Jeho stavba začala v roku 2009 a do prevádzky bola uvedená 6. júla 2012. Má tvar črepu, preto ten anglický názov. Okrem obytných priestorov tu sídli niekoľko významných firiem a reštaurácií (od prízemia až po 33. poschodie, hotel Shangri-La (34. až 52. poschodie) a na 68. až 72. poschodí je výhliadková plošina. Vlastníkom na 95% je arabský mini-štátik Qatar.
Na 32. poschodí tejto prekrásnej budovy sa nachádza bar Oblix. Aj tu sa dohovoríte po slovensky. V deň našej návštevy tu obsluhovali dvaja barmani zo Slovenska: Bystrík Uko a Michal Kobza. Obidvaja sa o nás perfektne postarali. Bar Oblix je mimoriadne populárny. Spája sa tu kulinárske majstrovstvo s klasickým koktejlovým umením ale s dôrazom na fantáziu vôní. Môj nápoj Oblix Tonix by bol obyčajným ginom s tonikom, keby neobsahoval aj sáčok s bylinkami, ktoré sa na studeno luhovali v nápoji a dodávali mu neskutočnú arómu. A k tomu ten výhľad.
Grill restaurant Pitt Cue sa špecializuje na prasiatka mangalica. Poznáme ich aj my, na juhu Slovenska a v Maďarsku sú veľmi obľúbené. Ponúkajú tu z nich vlastné výrobky (klobásky, krvavničky, špikové kosti, pečené mäso, rebierka a všetko možné aj nemožné z mangalice), ale aj hovädzie, jahňacie alebo ryby. Na tabuli majú vždy špeciality dňa, z ktorých si môžete objednávať, ale aj normálny jedálny lístok. Varia si vlastné (mimochodom vynikajúce) pivo a majú aj viac než bohatý vínny list. Atmosféra v reštaurácii je veľmi, veľmi príjemná, na dôkaz prikladám pár fotiek. A ešte k obsluhe. Tá je fantastická, budete sa tu cítiť ako u dobrých známych a ak budete mať šťastie a bude vás obsluhovať Lenka, tak si môžete objednávať aj po slovensky.
The Ginstitute je jedno z najmenších londýnskych múzeí. Otvorené bolo v roku 2011. Nachádza sa na ulici Portobello, čo je jedna z najkrajších ulíc Londýna. V múzeu sa môžete oboznámiť s históriou výroby ginu, procesom jeho výroby a dokonca si môžete vyrobiť svoj vlastný unikátny gin.
Do Anglicka sa gin dostal za panovania vlády kráľa Williama III. Oranžského, ktorý sa na anglický trón priženil koncom 17. storočia. Za manželku si zobral svoju sesternicu Mary, dcéru svojho strýka Jamesa z matkinej strany. Hneď po svojom príchode do Anglicka zmenil zákony tak, že umožnil voľnú destiláciu ginu pre všetkých. Do jeho príchodu sa gin pod názvom genever dovážal z Holandska a bol drahý, pila ho len šľachta. Chudobní pili pivo. Názov genever sa zmenil na gen, neskôr gin a alkohol pochybnej kvality sa stal nápojom chudobných. Ľudia opití na mol sa povaľovali po uliciach Londýna, nikto nepracoval, matky sa nestarali o svoje deti, no proste katastrofa. Trvalo potom ešte veľmi dlho, kým sa z ginu stal ušľachtilý nápoj, akým je teraz. A ako sa teraz gin vyrába?
Neutrálny obilný destilát sa po pridaní borievok redestiluje. To je základ, do ktorého je možné následne pridávať rozličné iné bylinné chute. V súčasnosti najpopulárnejší je tzv. London Dry Gin, ktorý má najmenší obsah cukru. V Ginstitute sa gin aj vyrába, majú vlastnú značku Portobello Road Gin. Je vyrábaný metódou London dry, ale každý návštevník múzea si môže „vyrobiť“ svoj vlastný gin. Najprv sa oboznámite s bylinkami, ktoré je možné použiť pri jeho dochucovaní a potom vám dajú k dispozícii extrakty z týchto byliniek a podľa vašich inštrukcií ich primiešajú do základného ginu, ktorý vám dajú k dispozícii. Ten obsahuje len alkohol a extrakt z borievok.
Camden Market sa nachádza v mestskej časti rovnakého mena na brehoch Regentského kanála. V priemere sem počas jedného týždňa príde 250 000 návštevníkov. Čo ich sem láka? Domácich jedlo a zábava, turistov jedlo, zábava a veľké množstvo obchodov so suvenírmi. A všetkých dokopy príjemná atmosféra.
Trhy boli v tejto časti Londýna organizované už na začiatku 20. storočia, ale iba v nedeľu. V roku 1974 sa trhy rozrástli a boli otvorené už aj v sobotu. Niektorí predajcovia tu neskôr predávali počas celého týždňa. V roku 2014 kúpil väčšiu časť trhu izraelský miliardár Teddy Sagi. Vraj sem investoval 300 miliónov libier (investícia bude dokončená v roku 2018).
Aby sme si užili londýnsku kuchyňu zo všetkých pohľadov, po ochutnávke street food nás čakala návšteva dvojhviezdičkovej michelinskej reštaurácie Dinner by Heston Blumenthal, ktorá sa nachádza v hoteli Mandarin Oriental Hyde Park.
Do programu našej návštevy Londýna som hoci aj na poslednú chvíľu „prepašoval“ návštevu Greenwich Village. Doteraz sa mi to nepodarilo a tak nesmela chýbať prehliadka lode Cutty Sark, National Maritime Museum a Royal Observatory. Ako cestovateľ som sa cítil „nekompletný“ bez toho, aby som na vlastné oči nevidel nultý poludník, od ktorého sa rátajú časové pásma, s ktorými toľko pri našich cestách zápasíme.
Do Greenwichu sa najlepšie dostanete loďou. Ako bonus máte prehliadku Londýna z hladiny rieky. Temža má dĺžku 346 kilometrov a až do nástupu železnice bola hlavnou dopravnou tepnou Londýna.
Hneď ako vystúpite z lode ocitnete sa pri múzeu obchodnej lode Cutty Sark. Bola to kráľovná nákladných plachetníc, najrýchlejšia na svete. Za priaznivých poveternostných podmienok vedela dosiahnuť rýchlosť 17,5 uzla, čo je asi 32 km/hodinu. V roku 1885 vytvorila rekord v plavbe z Austrálie do Londýna. Túto cestu vykonala za 67 dní. Obvykle ju v Londýne naložili vínom, alkoholom a pivom určeným pre Šanghaj a naspäť viezla do Anglicka čaj. Neskôr vozila čaj z Cejlonu (Srí Lanka), ale aj ovčiu vlnu z Austrálie.
Po prehliadke Cutty Sark sme sa vybrali do kráľovského observatória, aby sme na vlastné oči videli nultý poludník.
Potom sme už len zbehli Greenwichským parkom dolu k Námornému múzeu a metrom sme sa odviezli naspäť do centra mesta a večer sme už leteli naspäť do Bratislavy.
Lubo Repka
