Sem sa presunuli všetci drogoví trafikanti z Kolumbie a veľkú úlohu tu hrajú aj drogové kartely z Mexika. V meste sa totiž nachádza jeden z najväčších prístavov Južnej Ameriky. Ale aby som vás zbytočne nestrašil, aj za tejto situácie sa v meste dá pohybovať, len nesmiete veľa chodiť v noci a treba sa držať hlavných turistických trás. Problém je, že situácia sa z roka na rok zhoršuje.
Kým v roku 2019 zachytili špecializované protidrogové jednotky „len“ 79 ton drog, v roku 2020 to už bolo 128 ton a v roku 2021 až 192 ton. Neznamená to, že sa zvýšila účinnosť práce polície, skôr to svedčí o tom, že objem drog pašovaných cez Ekvádor narastá. Väčšinou sa jedná o kokaín. Produkcia kokaínu je sústredená hlavne v Peru a Kolumbii. Pre obidve produkčné lokality je Ekvádor v ideálnej pozícii na ich distribúciu. V prístave Guayaquil drogy naložia na kontajnery a loďami ich pašujú do USA a Európy. Pôvodne bola najsilnejším tranzitným mestom Manta, kde sídlil aj najsilnejší ekvádorský drogový kartel Los Choneros. Jeho šéfom bol Jorge Luis Zambrano Gonzáles, známy aj pod prezývkou Rasquiña. Celý svoj gang v pohode riadil z väzenia, kde sedel 9 rokov. V júni roku 2020 ho ale z väzenia prepustili. Vedel, že po ňom idú a bol veľmi opatrný, ale nič mu to nepomohlo. Za bieleho dňa ho 28. decembra toho istého roku zastrelili, keď popíjal kávičku spolu so svojou manželkou a dcérou v obľúbenej a vždy „bezpečnej“ kaviarni. Pravdepodobne za touto popravou stál mexický kartel Sinaloa. Jeho šéf El Chapo síce sedí v base v USA, ale jeho syn „podnik“ vedie a naďalej sa mu darí. Cieľom zrejme bolo rozbiť gang Los Choneros, čo sa aj podarilo. Po Rasquiñovej smrti sa rozpadol na 6 menších gangov a tie sa asi dajú ľahšie ovládať a sú menším problémom pre konkurenciu. Okrem toho sa centrum distribúcie a pašovania drog presunulo z Rasquiñovho mesta Manta do prístavného mesta Guayaquil.
Turistov by sa to nemalo veľmi týkať, ale bohužiaľ to nie je pravda. Kriminalita v meste narástla, presunulo sa sem veľa vagabundov z celého Ekvádoru, ale aj zo zahraničia. Všetkých ich spája jedna reč – španielčina a tak je jedno, či ste z Peru, Kolumbie, Mexika alebo domáci. Títo lumpi sa v takom veľkom, prístavnom meste vždy nejako stratia a pretlčú.
My sme v meste strávili dva dni s tromi nocľahmi a to sme si ešte jeden deň urobili aj výlet k pobrežiu do najzápadnejšieho mesta Ekvádoru. Tým mestom je Salinas a jeho najzápadnejším bodom je polostrov La Chocolatera. Vlny Tichého oceánu sa tu lámu o skaly a vytvárajú penu a dojem, akoby sa v obrovskom kotly varila čokoláda. Polostrov je vlastne vojenská základňa, ale pustia vás sem, iba si zaregistrujú vaše auto a aj jeho pasažierov.
Samotné mesto Salinas volajú aj ekvádorské Miami Beach, mne tak ale vôbec nepripadalo. Radšej ako na pláž sme zvolili návštevu múzea. Múzeum sa volá Amantes de Sumpa, milenci zo Sumpy. Sumpa je pôvodný názov dnešnej provincie Santa Elena, presnejšie polostrova, ktorý ho čiastočne tvorí. Našli sa tu hroby, ktoré sú staré 10 tisíc rokov. Táto prastará kultúra dostala názov Las Vegas, ale samozrejme nemá nič spoločné so známym americkým mestom hazardu. Z tejto lokality pochádza väčšina nálezov, ktoré sú v múzeu vystavené. Svedčia o tom, že už pred desaťtisíc rokmi v tejto oblasti žili ľudia, ktorí poznali poľnohospodárstvo, keramiku a ukladali svojich pozostalých do hrobov. V jednom z hrobov sa našli pozostatky dvoch ľudí, muža a ženy, ktorí ležali v objatí. Na tom jednom mieste sa mimochodom našlo asi 200 hrobov a tak je to doteraz najväčšie nájdené pohrebisko z celej Južnej Ameriky z daného obdobia. Kultúra Vegas sa rozvíjala približne v rokoch 8 000 až 4 600 pred našim letopočtom. Svoje meno dostala po rieke Vegas, pri ktorej sa našli na mieste označenom ako nálezisko číslo 80 pozostatky osídlenia, niečo ako mesto. Ktovie, čo ukrýva oceán, keďže pred tisíckami rokov bola jeho hladina asi o 30 metrov nižšie, ako je teraz. Dá sa predpokladať, že ľudia žili na pobreží, zbierali totiž ulitníky, ktoré tvorili časť ich potravy.
Po tomto výlete sme sa vrátili do mesta Guayaquil. Santiago de Guayaquil je najväčším ekvádorským mestom a najväčším ekvádorským prístavom. Má 2,7 milióna obyvateľov. Založené bolo na mieste osady pôvodných obyvateľov 25. júla 1538 pod vznešeným menom „Muy Noble y Muy Leal Ciudad de Santiago de Guayaquil“ (najvznešenejšie a najvernejšie mesto Santiaga z Guayaquil). Založil ho dobyvateľ Francisco de Orellana. Aj on mal veľmi vznešené meno, mne sa to naozaj páči tieto španielske „kudrlinky“. Celým menom sa volal Francisco de Orellana Bejarano Pizarro y Torres de Altamirano. S takýmto menom (a príbuzenstvom s Pizarrom, dobyvateľom ríše Inkov) sa už dá robiť svetové objavy. On objavil Amazonku. Prvý na svete ju splavil po jej celej dĺžke až do Atlantického oceánu. Chvíľu sa dokonca rieka menovala po ňom, Orellana, ale potom sa ujal názov Amazonka, po ženských bojovníčkach kmeňa Tapuyas. Je o tom nádherný film, volá sa El Dorado a natočil ho španielsky režisér Carlos Saura.
Najstaršou časťou mesta Guayaquil je štvrť Las Peñas. Sú tu domy, ktoré majú aj viacej ako 400 rokov. Postavené boli postupne počnúc rokom 1547 na svahoch vrchu Santa Ana. Na úplný vrchol, kde je postavená kaplnka Santa Ana a maják vedie 444 schodov. V roku 2001 sa mestská rada rozhodla túto štvrť zrekonštruovať, čo sa aj podarilo a odvtedy sa stala turistickou atrakciou mesta číslo jedna. V uliciach neustále hliadkujú policajti, ktorí ho takto pre turistov udržujú úplne bezpečné. Je tu množstvo obchodíkov a umeleckých galérií, reštaurácií a kaviarničiek. Popri tom všetkom si Las Peñas žije svojim normálnym životom, je plná miestnych obyvateľov, ktorí si turistov veľmi nevšímajú. Tolerujú ich za pocit bezpečnosti a tržby, ktoré im prinášajú do ich obchodíkov. Medzi bývalými obyvateľmi tejto štvrte sa to len tak hemží osobnosťami kultúrneho a politického života, ktorí svojim významom ovplyvnili celý Ekvádor. Bolo medzi nimi jedenásť prezidentov (napríklad Carlos Arroy del Rio a Alfredo Baquerizo Moreno), spisovateľ Enrique Gil Gilbert alebo hudobník Antonio Neumane, autor textu národnej hymny.
Oveľa modernejšou časťou mesta je El Malecón 2000. Malecón je vždy v Latinskej Amerike nábrežie, najobľúbenejšia časť každého prístavného mesta. Tu je to ale popri rieke Guayas, ktorá sa až za mestom vlieva do Tichého oceánu. Asi dva a pol kilometra dlhá promenáda bola vybudovaná na mieste pôvodného nábrežia, ktoré bolo známe ako nebezpečné miesto plné kriminálnikov. Najväčšiu zásluhu na jeho prebudovaní na moderné nábrežie mal bývalý ekvádorský prezident León Febres Cordero. Bol 35. prezidentom Ekvádoru v rokoch 1984 až 1988. Bol to tvrdý, pravicový politik, veľký priateľ Ronalda Regana. Jeden z generálov ekvádorskej armády (Frank Vargas Pazzos) sa dokonca pokúsil o nastolenie vojenskej diktatúry a jeho odstránenie, ale nepodarilo sa mu to a bol zatknutý. Kongres prijal uznesenie o jeho omilostení, ale prezident ho odmietol podpísať a tak sa stalo, že ho príslušníci elitných leteckých jednotiek na 11 hodín uniesli a držali ho v zajatí až dovtedy, kým to nepodpísal. Prezidentom sa už v druhom volebnom období nestal a tak presedlal na komunitnú politiku. Stal sa primátorom mesta Guayaquil na dve funkčné obdobia od roku 1988 až do roku 2 000. Mesto viedol veľmi dobre a ľudia ho vraj mali radi. Majú ho v úcte doteraz, pretože Malecón 2000, ktorý vybudoval si veľmi obľúbili. Je to takisto miesto, kde sa turisti môžu pokojne prechádzať, je bezpečné. Obyvateľom mesta bolo odovzdané do užívania v októbri roku 1999.
Medzi Malecónom 2000 a Las Peñas sa nachádza Antropologické múzeum. Je súčasťou kultúrneho centra Simona Bolívara a do prevádzky bolo uvedené 30. júla roku 2003. Sú tu sústredené archeologické nálezy hlavne z pobrežných oblastí Ekvádoru. A tie ma presne zaujímali. Chcel som vidieť nálezy z obdobia kultúry Vegas a Valdivia. To sú tie najstaršie nielen v Ekvádore, ale aj v celej Južnej Amerike.
Po „zmiznutí“ kultúry Vegas sa prakticky na tom istom mieste objavila nová kultúra, ktorá dostala meno Valdivia. Spadá do obdobia asi 3 500 rokov pred n.l. až do roku 1 500 pred našim letopočtom. Ľudia tejto kultúry žili v oválnych domoch sústredených okolo centrálneho námestia. Živili sa poľnohospodárstvom, pestovali kukuricu, fazuľu, tekvice, kasavu (tapioka, maniok jedlý) a áno, aj čili papričky. Ich keramické výrobky boli vysokej kvality a veľmi estetické. Veľmi známa je soška „Venuše“ pochádzajúca niekedy z obdobia okolo roku 2 000 pred našim letopočtom.
Ale nie len kultúrou a históriou je človek živý, treba aj jesť. A to ja rád. Najväčšou kulinárskou špecialitou mesta Guayaquil je krab a jedna z najrenomovanejších reštaurácií, v ktorej ho pripravujú tradičným spôsobom je Red Crab.
Tradičným spôsobom znamená, že si môžete vybrať, či si ho budete drviť a čistiť sám, alebo uprednostníte už očistené krabie mäso a to v obidvoch prípadoch na niekoľko možných spôsobov. Každá správna „Cangrejada“ (cangrejo je po španielsky krab) ho pripravuje na kreolský spôsob, na cesnaku, s pestom, na kokosovej omáčke alebo ako ceviche. Ceviche (seviče) tu robia zo všetkých morských plodov a rýb, ale miestna špecialita je, že tam dajú aj dosť veľa rajčín. Preto sú miestne ceviche červenšie, ako som doposiaľ jedol. Mne to vyhovuje, lebo paradajky mám rád.
V tejto reštaurácii sme okúsili obidva spôsoby servírovania. Aj celého kraba a aj očistené krabie mäso s ryžou, kasavou alebo ako šalát so zeleninou. Bol to taký neskorší obed a do zotmenia sme si potom ešte stihli pozrieť dva parky, katedrálu a radnicu.
Parque Seminario je park, ktorý bol vybudovaný v roku 1695 ako Plaza de Armas pred pôvodným kostolom, teraz Catedral Metropolitan de Guayaquil. V roku 1868 bol prebudovaný a premenovaný na Plaza de la Estrella (námestie hviezdy). V roku 1889 bol v jeho strede postavený monument Simona Bolívara a námestie dostalo jeho meno. A konečne v roku 1895 venoval značnú finančnú čiastku na jeho obnovu filantrop Manuel Seminario a tak sa námestie zase premenovalo a dostalo jeho meno. Napriek tomu všetkému mu domáci hovoria námestie leguánov – Plaza de las iguanas.
Parque Centenario je relatívne malý park plný monumentov, ktoré zobrazujú históriu mesta. Uprostred sa nachádza monument oslavujúci nezávislosť mesta Guayaquil, domáci ho volajú „Columna de Los Próceres“, teda niečo také ako stĺp zakladateľov mesta. Dňom nezávislosti mesta je 9. október roku 1820 a tak sa volá aj ulica, z ktorej je hlavný vstup do parku. Avenida 9 de Octubre.
Municipalidad de Guayaquil je sídlom starostu mesta a mestských poslancov. Budova bola postavená v rokoch 1924 až 1929 na mieste, kde kedysi stála stará radnica. Tú zbúrali v roku 1908.
Kakaová farma „Hacienda Cacao & Mango“ leží asi 50 kilometrov za mestom. Navštívili sme ju cestou do Ánd, ktorým som venoval predchádzajúci blog. Na kakaovej farme sme už boli niekoľkokrát, ale takú erudovanú a priam výukovú prezentáciu sme ešte nezažili.
Najprv sme sa prešli pozemkom a pán domáci nám poukazoval kakaové stromy a ich plody v rozličnom štádiu zrelosti. Dva plody sme si odtrhli priamo zo stromu a otvorili, aby sme videli plody zvnútra. Potom sme ich spracovali, čoho sme sa aj my priamo zúčastnili. Z vnútornej dužiny sme najprv urobili džús, ktorý chutil znamenite. Potom sme očistili kakaové zrná. Tie sa musia usušiť, čo trvá dlho a tak nám pre našu potrebu prichystali už usušené, ktoré sme vlastnoručne opražili. Opražené sme ich pomleli v mlynčeku ako u nás mak. Vznikla taká pasta a z tej sme pridaním vody uvarili čerstvú čokoládu. Tú sme si aj vypili. Následne sme sa premiestnili do výrobne čokolády, kde nám iný pán ukázal, ako sa vyrába čokoláda. Pred našimi očami potom vyrobil tri tabličky čokolády, ktorú sme si kúpili a odniesli so sebou.
Z farmy sme odchádzali nadšení. Čakajú nás teraz ďalšie mestá Ekvádoru. Cuenca, Gualaceo a Chordeleg. Tieto mestá už ležia priamo v Andách v nadmorskej výške 2 500 až 3 000 metrov.
Lubo Repka.
