Najprv sme si cestou z Chiang Rai pozreli White Temple, Biely kláštor alebo po thajsky Wat Rong Khun. Tento kláštor je vlastne súkromná výstava umeleckých diel v štýle budhistického kláštora, ktorú vlastní a samotné diela vytvoril pán Chalermchai Kositpipat. Pre verejnosť ju otvoril v roku 1997.
Je to tam všetko také krásne a nevšedné, že mi to pripomenulo Barcelonu a jej Sagradu Familiu. Tiež nekonečná stavba, ale tá sa už aspoň blíži po sto rokoch svojmu naplneniu. Biely kláštor je stále v procese budovania a jeho definitívne ukončenie, ak vôbec niekedy bude, sa odhaduje na rok 2070. Celý projekt by mal mať 9 budov, medzi nimi halu posvätných relikvií, meditačnú halu, umeleckú galériu a ubytovne pre mníchov. Hlavná budova už stojí, dostanete sa do nej po moste cez malé jazero. Keď kráčate po moste po stranách sa k vám vystierajú ruky predstavujúce nespútanú túžbu. K ľudskému šťastiu vedie dlhá cesta prekonávania pokušenia, chamtivosti a žiadostivosti. Cestu cez nebeskú bránu strážia dve postavy predstavujúce smrť a osud. Démonov zla, ktorí sú umiestnení vo vnútri kláštora tu predstavujú hlavne modly západného sveta, ako napríklad Michael Jackson, Neo z Matrixu, Freddy Kruger alebo T-800 z Terminátora. Sú tu aj obrazy nukleárnej vojny, teroristického útoku na dvojičky, ale aj Harry Potter, Superman a prekvapivo Hello Kitty. Vo vnútri sa fotiť nesmie.
Pobavilo ma aj to, že všetko je tu ladené do biela, iba budova, kde sa nachádzajú toalety je zlatej farby.
V Chiang Rai sme navštívili čajovú predajňu a tam sme si všimli, že samotná čajová farma sa nachádza niekde na ceste medzi Chiang Rai a Lampang. Tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime ju nájsť. Úprimne, ja som vôbec neveril, že sa nám to podarí, ale Pamelka miluje čaj a nedala dovtedy pokoj, kým sme sa tam neocitli. Jazdili sme po takom vidieku, že originálnejšie Thajsko si už ani neviem predstaviť. Nič nebolo pre nás čitateľné, všetky smerovky, nápisy a dopravné značky boli napísané len thajským písmom, z ktorého poznám len písmeno ko khai, teda „k“, ktoré má ale asi 5 verzií, takže aj to je sporné. Kedysi sme sa totiž pokúšali naučiť sa po thajsky, ale náš učiteľ to zobral príliš vážne a začal s výukou písania ako u nás v prvej triede. Po asi desiatich lekciách sa to ukázalo nad naše možnosti. No ale toto jedno písmeno si pamätám. Pod ním, keď ho napíšete, musíte vyznačiť melódiu, akou ho vyslovíte. Na to slúžia všelijaké čiaročky a znaky písané pod linkou alebo aj nad linkou. Podľa melódie zvuku, ktorý pri tom vydáte sa mení význam daného slova. Preto Thajci pri reči tak „spievajú“. Raz som to prirovnal k mačkám a psom. My sme psi, čo stále štekajú. Thajci sú mačky, čo stále mňaukajú.
Teraz už vieme, že čajová farma Suwirun sa nachádza na adrese Mae Lao, provincia Chiang Rai 57250. Pred vstupom na farmu je budova v tvare konvičky na čaj. V hlavnej administratívnej budove je predajňa ich produktov, teda hlavne čaju, ktorý tu môžete aj ochutnať. Urobia vám akýkoľvek zo svojich čajov, len stačí ukázať prstom. Posunková reč tu je najlepším dorozumievacím prostriedkom.
Cestou sme videli takýto papájovník. Pán tam predával nádherné, zrelé papája, ale my sme si chceli jednu odtrhnúť priamo zo stromu. Priniesli sme si ju na hotel až do Chiang Mai a tam sme na raňajky poprosili čašníčku, nech nám tú našu papáju očistí a nakrája. Ona ju dala kuchárovi, ktorý iba prevracal oči, keď nám ju doniesol pekne očistenú a nakrájanú. Prišiel sa osobne pozrieť na tých hostí, čo si toto objednali. Papája bola nezrelá, tvrdá, nechutná... Pritom na stole sme mali čerstvo nakrájané chutné ovocie, medzi ním samozrejme aj papáju. Bola z toho nakoniec veľká sranda, Thajci milujú smiech a vedia sa smiať aj na sebe. A my sme v tomto asi Thajci.
Ako si doma ľahko a rýchlo urobíte thajskú opekanú ryžu s vajcom? Môžete použiť aj ryžu, ktorá vám ostala v ryžovare zo včerajška. Na panvici na troške oleja si opražíte na drobno nakrájanú šalotku a cesnak. Pridáte na kúsky pokrájané čili papričky podľa chuti a odvahy. Kvapnite to rybacou omáčkou, tá tomu dodá soľ a vôňu Ázie. Vyberte zo slepačej polievky kúsky pekného, chudého mäsa a nakrájajte na neveľké pásiky a pridajte na panvicu. Po chvíľke to len tak na panvici dajte na kôpku bokom a na uvoľnené miesto vyklepnite vajíčko. Urobte ho ako praženicu a keď je hotové všetko to dobre premiešajte. Teraz na záver pridáte ryžu a stále dobre miešate, nech sa chute premiešajú. Ozdobte čerstvým koriandrom a hneď to môžete aj zjesť. Má to tú výhodu, že si kľudne môžete urobiť iba jednu porciu pre seba. Mne to nikdy netrvá dlhšie ako 10 minút. Okrem toho má toto jedlo nekonečné množstvo variácií. Môžete si to urobiť bez mäsa, len so zeleninou podľa vašej chute alebo toho, čo máte doma. Fajnšmekri si tam pridávajú aj kúsky ananásu...
Lampang bol a je významným mestom severného Thajska. Nachádza sa v údolí rieky Wang 600 kilometrov severne od Bangkoku, ale len 100 kilometrov južne od Chiang Mai.
Mesto prosperovalo už v 7. storočí, čo ho robí jedným z najstarších thajských miest. Bolo hlavným mestom ríše Mon a to až do 11. storočia, kedy ho okupovali Khméry. Niekedy v roku 1292 ho oslobodil kráľ Mangrai a pričlenil ku svojej novo sa vytvárajúcej ríši Lanna.
Svojim kultúrnym aj politickým významom bolo vždy v tieni miest Chiang Rai a Chiang Mai a často sa stalo obeťou ich sporov so susednými štátmi. Tak sa stalo aj v 16. storočí, keď Barmánci obsadili sever Thajska. Ovládali ho dve storočia. V 18. storočí zničili ríšu Ayutthaya. Vtedy sa miestny hrdina menom Nan Thipchang proti barmskej okupácii postavil a v kláštore Wat Phra Lampang Luang zavraždil miestneho predstaviteľa barmských okupantov. To ale mestu vôbec nepomohlo. Trpelo pod barmským útlakom až kým ich kráľ Taksin z Thajska nevyhnal. Wat Phra Lampang Luang sa nachádza mimo mesta, ale bez jeho návštevy akoby ste v tomto meste neboli.
Ak si chcete mesto pozrieť, najlepšie je zjednať si konský povoz. Koče ťahané koňmi sú symbolom Lampangu. Je to asi úplne posledné mesto v Thajsku, ktoré si udržalo túto tradíciu.
Ďalším symbolom Lampangu je teakové drevo. V jeho okolí kedysi boli husté teakové lesy a drevo sa ťažilo vo veľkom a po rieke posielalo do hlavných miest Siamu, postupne to boli Sukothai, Ayutthaya a nakoniec Bangkok. Drevo sa používalo pri stavbe chrámov, ale aj domov, či palácov. Zaujímavé je, že práve prisťahovalci z Barmy boli najlepšími obchodníkmi a aj odborníkmi na spracovanie teakového dreva. Mnohí sem prišli len za týmto účelom, našli si thajské manželky a usadili sa tu.
To bol aj prípad obchodníka menom Maung Chan Ong. V jeho typickom teakovom dome sme sa boli pozrieť. Teraz dom slúži ako múzeum, volá sa Baan Sao Nak (dom mnohých pilierov). Bol postavený v roku 1895 a slúžil ako jeho rezidencia, teda bol obývaný jeho rodinou, ktorá ho postavila. Keďže on pôvodne pochádzal z Barmy, tak aj dom nesie znaky barmskej architektúry (najmä veranda) silne ovplyvnenej severo-thajskou, ktorá sa prejavuje hlavne typickou strechou. Dom pôvodne stál na 116 drevených pilieroch. V súčasnosti niektoré piliere podbetónovali, pretože hrozilo zosunutie celého domu. Uprostred vo dvore je strom, ktorý je asi o 30 rokov starší ako samotný dom. V budhistickej viere je strom veľmi dôležitý. Aj samotný Budha našiel osvietenie pri meditácii pod stromom.
Po príchode do mesta sme horko-ťažko našli svoj hotel. Bol to vlastne rodinný dom pani, ktorá si hovorila Lada. Pred vstupom do domu sme sa museli vyzuť a prvé, čo sa nás opýtala bolo, či neprichádzame z Číny. Lebo ak áno, nemôže nás ubytovať. Keď sme jej vysvetlili, že prichádzame zo Slovenska potešila sa a povedala nám, že pred nami tu boli tiež Čechoslováci. A aj nám ukázala od nich zápis. Boli z Čiech, z Liberca. Ihneď, ako sme sa ubytovali, išli sme na prechádzku po meste. Uprostred mesta sa nachádza Stará tržnica, Lak Luak Lampang Market. Tá sa večer síce už prakticky vyprázdnila, ale ruch okolo nej neutíchol. Ulice boli plné predavačov so všetkým možným ešte dlho do noci.
Vedľa tržnice je hlavné námestie, ktorého dominanty sú samozrejme okrem tržnice aj Lampang City Pillar Shrine, thajsky Lak Mueang, svätyňa strážiaca šťastie mesta a jeho obyvateľov a mestské múzeum.
Talat Kao street sa ťahá súbežne s riekou, ale o uličku od nej. Je teda druhou ulicou od rieky. V preklade jej názov znamená niečo také ako Stará obchodná ulica. Sú tu asi najkrajšie domy v Lampangu. Typické je, že dolu je obchodný priestor a hore býva rodina. Mnohé domy sú celé z teakového dreva. Bohužiaľ bolo už neskoro večer a obchody boli zatvorené. Hľadali sme reštauráciu, kde by sme si dali večeru a nejaký pohárik a bol to trochu prekvapivo problém. Nakoniec sme narazili na reštauráciu vlastnenú jedným Američanom, ktorý ale už dlho žije v Thajsku a v Lampangu asi 15 rokov. Nakoniec nám tam bolo veľmi fajn a na druhý deň nám odporučil prísť do jeho kaviarne, ktorú má neďaleko známej Hodinovej veže na rannú kávu.
Lampang Clock Tower je miesto, kde sa stretáva 5 hlavných ulíc mesta. Kaviareň sme poľahky našli a káva bola výborná. Dokonca sme si u neho dali aj raňajky, lebo to, čo nám ponúkla pani Lada sa nám nepáčilo. Čašníčka, ktorá nás mimochodom obsluhovala aj včera večer nám odporučila hodinovú prehliadku mesta kočiarom, čo bol tak či tak náš plán. A tak sme si priamo ku kaviarni nechali telefonicky privolať kočiar a ten nás povozil po meste.
Koník bol niekedy veľmi tvrdohlavý a občas sa mu podarilo presadiť svoje. Mal totiž rád tieň a keď nás pohonič chcel vysadiť čo najbližšie k cieľu našej cesty, tak koník si niekedy povedal, že ešte kúsok a budem v tieni a tak ešte potiahol aj napriek úsiliu pohoniča zastaviť ho.
Wat Phra Kaeo Don Tao bol náš najvzdialenejší cieľ, dostali sme sa tam asi po 15 minútach cvalu a kľučkovania medzi autami po asfaltke.
Chrám bol postavený na prelome 14. a 15. storočia na mieste, kde pravdepodobne už stál chrám z Mon obdobia, ktorý podľa legendy dal postaviť syn kráľovnej Chama Devi v siedmom storočí.
Chrám je pre Thajcov významný najmä tým, že tu po dobu 32 rokov bola uchovávaná socha smaragdového Budhu (viď môj predchádzajúci článok o meste Chiang Rai).
Chrám kedysi uchovával aj inú veľmi významnú relikviu, ku ktorej sa viaže nasledovná legenda.
Zámožná pani menom Mae Suchada dostala od istého mnícha darom melón. Ukázalo sa, že ten neznámy mních asi prišiel priamo z nebies, lebo keď melón otvorila, našla v ňom veľký, zelený drahokam, ktorý sa zázračne premenil na Budhovu podobu. Soška dostala meno Phra Kaew Don Tao. Chrám bol postavený na mieste, kde sa tento zázrak stal. V súčasnosti už soška nie je tu, ale v chráme Wat Phra Lampang Luang, o ktorom sme si už rozprávali.
V areáli chrámu sa nachádza aj malé Lanna múzeum, ktoré ako už názov napovedá, obsahuje najmä zbierku artefaktov z obdobia kráľovstva Lanna. Areál chrámu je dosť veľký a mali sme problém toto múzeum nájsť. Po dlhšom hľadaní sa nám to podarilo a predstavte si, toto múzeum so vzácnymi artefaktami bolo len tak otvorené, bez kohokoľvek, kto by naň dával pozor. Okrem nás tam neboli žiadni návštevníci. Pred vstupom sme sa museli vyzuť.
Pri návšteve Lampangu a jeho chrámov je zaujímavé to, že sú to síce thajské chrámy, ale sú väčšinou vybudované v barmskom (mjanmarskom) štýle. Takýto je aj chrám Wat Sri Chum. Thajský názov chrámu naznačuje, že tu kedysi bolo veľa svätých stromov bódhi. Barmský názov chrámu je Nyaung Waign Kyaung, pričom slovo Nyaung znamená banyanový strom, teda bódhi alebo po našom figovník posvätný. Teraz ich tu už tak veľa nie je.
Amok Tower je pozostatok mestského opevnenia z roku 1808, ktoré bolo postavené z obáv pred návratom barmských vojsk, ktoré sa ale už nevrátili. Veža osadená kanónmi tak nikdy neokúsila boj, ale z úcty ju ponechali stáť, aj keď ostatné časti hradieb boli zbúrané a tak ostala iba táto pamiatka.
Budhistických chrámov je v meste veľa, my sme videli ešte dva. Reclining Buddha, alebo aj Wat Pong Sanuk je chrám zasvätený odpočívajúcemu Budhovi. Chiangrai Temple dal postaviť kráľ Chao Chompoo, syn Cha Phraya Chenga, keď musel ujsť z mesta Chiang Rai a daroval ho obci s tým, že ponesie meno mesta jeho pôvodu.
Smerujeme do mesta Chiang Mai. Je to nesporne po Bangkoku druhé najnavštevovanejšie mesto Thajska. Veľmi sa tam teším a dúfam, že aj vy sa tešíte na ďalší článok, ktorý samozrejme bude o tomto meste. A navštívime aj horské kmene.
Lubo Repka.
