Za svoj rozvoj vďačí mesto Manaus kaučuku. Prírodný kaučuk sa získava zo stromu Hevea Brasiliensis, ktorý kedysi rástol iba v Amazonských pralesoch. Do stromu urobíte zárez a z tohto miesta vyteká tekutina latex, ktorá na vzduchu tuhne a stáva sa elastickou pevnou hmotou, kaučukom. V polovičke 19. storočia Američan Charles Goodyear vynašiel vulkanizáciu kaučuku, teda jeho vytvrdzovanie. Kaučuk sa začal používať na potieranie kolies vozov. V roku 1888 prišiel ďalší zlom, keď si škótsky veterinár John Dunlop dal patentovať pneumatiku plnenú vzduchom. Tento vynález enormne zvýšil záujem o kaučuk a rozpútal doslova „kaučukovú horúčku“.
Kaučuk sa zbieral veľmi prácne, všetko ručne. V pralese bolo treba vyhľadať strom, urobiť odborné zárezy, pod tie nastaviť nádoby na zachytávanie latexového mlieka a potom po čase ho bolo treba pozbierať a dopraviť do latexových skladov, ktoré vznikli v Manause. Odtiaľ sa po rieke Amazon exportoval do celého sveta.
Z malého, nevýznamného mestečka sa za pár rokov stalo najmodernejšie mesto Brazílie, ktoré predbehlo mnohé mestá starého kontinentu. Ako prvé mesto v Brazílii mal Manaus zavedenú elektrinu, mestské osvetlenie a električkovú dopravu. Povráva sa, že miestni magnáti si zapalovali cigary sto dolárovými bankovkami, špinavé šatstvo si posielali dať prať do Lisabonu a svoje kone napájali šampanským.
Pre svoje večierky potrebovali miesto, ktoré by bolo nositeľom znaku ich bohatstva a tak sa rozhodli, že postavia operu, kde budú pozývať najlepších umelcov z Európy. Takmer všetko, okrem dreva, použité na stavbu bolo dovezené z Európy. V roku 1896 bola stavba dokončená a 7. januára roku 1897 sa pri slávnostnom otvorení hrala Ponchielliho opera La Gioconda. Prišiel kompletný taliansky orchester aj so sólistami a spieval Enrico Caruso. Toto obdobie hojnosti trvalo presne do roku 1912.
Svetská sláva poľná tráva, ako sa hovorí. V roku 1876 boli semená kaučukovníka potajomky vyvezené z Brazílie Angličanom Henrym Wickhamom. Neskôr sa v juhovýchodnej Ázii podarilo nielen vypestovať stromy, ale aj založiť plantáže, čo sa zase nepodarilo v Brazílii. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny už v Ázii vyrábali viacej kaučuku a lacnejšie ako v Brazílii. To viedlo v roku 1912 ku koncu kaučukovej horúčky.
Netrvalo dlho a v Manause vypli svetlo, električky prestali chodiť a kaučukový milionári sa vytratili. Až koncom 20. storočia sa mesto začalo trochu zviechať vďaka turistickému ruchu. Ale už to nie je taká sláva. Povedal by som, že žiadna sláva. Mesto oprášilo a zrekonštruovalo niektoré budovy, ale mnoho z nich je ešte stále v dezolátnom stave. Len okolie opery a opera samotná sú urobené pre turistov. Ide vlastne len o jedno námestie. To je ale krásne.
Večer, po návrate z nášho výletu k vodopádom sme sa vybrali pešo z prístavu do centra mesta. Už bola tma, ale nemali sme pocit, že by nám niečo hrozilo. Na námestí bolo rušno. Na Praça São Sebastião, ako sa námestie volá, sme dorazili práve uprostred veľkej zábavy. Je tu nejaká slávnosť, hrá živá hudba a ľudia tancujú a zabávajú sa. Kapely sa striedajú, ale väčšinou ide o brazílsku sambu v rytme bubnov. V neďalekej reštaurácii Bar do Armando hrá zase iná hudba, ale je tam plno, nemáme si kde sadnúť a tak ideme naspäť na námestie. Užívame si atmosféru a aj siluetu budovy opery. Tú si plánujeme pozrieť aj zvnútra, zajtra cez deň.
Je čas na večeru. Naštudoval som si, že najlepšou reštauráciou na námestí a aj v celom Manause je Tambaqui de Banda a tak si sadáme na akurát uvoľnené miesto. Dnes sme mali výborný obed a čaká nás vynikajúca večera.
Po večeri sa ešte prechádzame námestím a unavení sa asi okolo polnoci vraciame na loď. Znovu ideme pešo, nikto nás neohrozuje, je tu bezpečne a stále je nablízku nejaká policajná hliadka. Nemajú ale žiadnu robotu, len sa tak prechádzajú a to stačí na to, aby bol všade rešpektovaný poriadok. Bratislava pouč sa!
Na druhý deň za svetla vyrážame do ulíc mesta. Všetko znovu pochodíme pešo. Cestou narazíme na reštauráciu Skina do Suco, kde tečú čerstvé džúsy prúdom. Také, aké sme ešte ani nevideli a to sme už po trópoch pochodili dosť. Najviacej nám chutil Cupuaçu.
Po občerstvení džúsom smerujeme na námestie s divadlom. Fotíme ako o dušu, z každého uhlu je námestie trochu iné. Lístky na prehliadku opery už máme vo vačku, ale musíme čakať asi pol hodiny, lebo prehliadka divadla môže byť iba so sprievodcom vo vyhradenom čase.
S nákupmi z tržnice sme sa vrátili na našu loď. Už len posledné zábery z rieky a mesta a plávame naspäť po rieke Amazon. Ešte ale nekončíme. Najbližšie hneď zajtra budeme stáť v meste Parintins, kde uvidíme ukážku karnevalovej slávnosti.
Do mesta Parintins je to 251 míľ (465 kilometrov) dolu prúdom rieky Amazon. Naša loď to urobí za jednu noc.
Lubo Repka.
