Medellín a Cali - dve mestá s temnou minulosťou a atraktívnou prítomnosťou

O meste Cali budem písať v ďalšom článku. Obidve tieto mestá spája temná história obchodníkov s narkotikami. Zároveň sa obidvom týmto mestám podarilo s touto čiernou škvrnou vysporiadať. V súčasnosti sú to moderné a bezpečné mestá. Platí to najmä o Medellíne.

Chcem sa hneď tu na začiatku vysporiadať s otázkou drogových kartelov, pretože tomu nechcem a nebudem venovať veľa pozornosti. Aj samotní obyvatelia obidvoch týchto miest nemajú veľmi radi turistov, ktorí navštevujú miesta kde tieto kartely pôsobili. Aj keď rozličné cestovné kancelárie aj v Medellíne aj v Cali ponúkajú výlety „po stopách drogových kartelov“ seriózni turisti sa im vyhýbajú. Prieči sa mi oslavovať týchto gangstrov. Ale na druhej strane sa nedajú zatvárať oči pred faktami. Boli tu, boli veľmi mocní a vplyvní a vraždili a terorizovali policajtov a aj civilistov.

Najznámejším z týchto darebákov bol Pablo Escobar. Už v článku o Bogote som sa o ňom zmienil v súvislosti s únosmi, ktoré organizoval. Pablo Emilio Escobar Gaviria sa narodil 1. decembra 1949 a zahynul pri zatýkaní deň po svojich 44. narodeninách 2. decembra 1993. Bol zakladateľom a vodcom tzv. Medellínskeho kartelu, od ktorého sa koncom osemdesiatych rokov osamostatnila tá časť, ktorá potom dominovala v meste Cali. Boli za ňou bratia Gilberto a Miguel Orejuela a istý Jose Santacruz Londoňo. Pridal sa k nim aj odídenec od Escobara prezývaný rovnako ako náš „fiktívny“ zbojník Pacho. Tento sa ale vyslovuje „pačo“. Civilným menom sa volal Hélmer Herrera. Po zlikvidovaní Medellínskeho kartelu bratia Orejuelovci prevzali veľkú časť jeho „biznisu“ a fungovali až do roku 1995 resp. 1996. Na rozdiel od Escobara sa snažili legalizovať peniaze zarobené obchodovaním s drogami prostredníctvom medzinárodnej siete legálne založených firiem. Siahali od Panamy až do Putinovho Ruska, dokonca priamo k Putinovi. Svedectvo o tom vydal Alexander Litvinenko, pôvodne ruský agent FSB, ktorý začal vypovedať o praktikách „ruskej štátnej mafie“. To ho stálo život. Zomrel na otravu polóniom-210. Začiatkom novembra 2006 zrazu záhadne ochorel a 23. toho istého mesiaca zomrel. Tvrdil, že nemecká firma St. Petersburg Immobilien und Beteiligungs AG, ktorá je pod Putinovou kontrolou bola vyšetrovaná nemeckou políciou z podozrenia z prania špinavých peňazí a obchodovania s drogovými dílermi ruskej mafie a kolumbijských drogových kartelov. A tým drogovým kartelom z Kolumbie bol práve kartel z Cali. Litvinenko k tomu dodal celú schému obchodu s narkotikami a toku peňazí prepieraných cez fiktívne obchody. Ako to poznáme aj zo Slovenska, skutok sa nestal. Všetky stopy zahladila Putinova administratíva.

Nie však v Kolumbii. Najprv bol zlikvidovaný Escobar a potom aj Cali kartel. Nikomu sa však doteraz nepodarilo zlikvidovať výnosný obchod s drogami, ten sa iba presunul. Zdá sa, že čiastočne do Mexika a čiastočne do Ekvádoru. Ale poďme od tejto témy ďalej, nás zaujímajú mestá Medellín a Cali. Ako sa tam žije teraz v roku 2022?

Medellín má v súčasnosti dva a pol milióna obyvateľov a je rozťahaný po svahoch Ánd v nadmorskej výške asi 1 500 metrov. Leží v údolí, ktoré sa volá Aburrá (Valle de Aburrá). Uličky mesta sa vlnia po kopcoch a tak je to celkom náročná prechádzka.

Ako prvá bola v roku 1616 založená osada El Poblado de San Lorenzo. Teda ak odhliadneme od osád pôvodných obyvateľov, ktorí tu žili už tisíce rokov pred príchodom Európanov. El Poblado je teraz jedna z najnavštevovanejších štvrtí Medellínu. Chodia sem hlavne cudzinci, návštevníci mesta a to preto, že to tu „žije“. Táto časť mesta je totiž plná hotelov a hostelov, barov a reštaurácií a je tu relatívne bezpečne.

El Poblado pôvodne obývali takmer výlučne pôvodní obyvatelia. V roku 1646 prišiel do platnosti koloniálny zákon, ktorý nariaďoval separáciu pôvodného obyvateľstva od mesticov a mulatov a tak sa začala stavať nová štvrť. Dostala meno Candelaria podľa kostola, ktorý tu bol postavený a zasvätený bol Panne Márii z Candelarie. Neskôr sa z tohoto kostola stala Basilica Nuestra Señora de la Candelaria de Aná. V súčasnosti je Candelaria považovaná za historické centrum mesta. Nachádza sa okolo námestia a parku Berrío. Ten je akýmsi jej stredom. Z neho plynulo môžete prejsť na ďalšie významné námestie, ktoré sa volá po Fernandovi Boterovi Plaza Botero. Na námestí sú rozmiestnené jeho sochy. Je ich 23. A je tu aj múzeum Antioquie. Aj v ňom nájdete mnoho Boterových diel.

Najvýznamnejším kostolom mesta je teraz Metropolitná katedrála nepoškvrneného počatia Panny Márie (Catedral Basílica Metropolitana de la Inmaculada Concepción de Maria). Je vyústením parku Simóna Bolívara. Dve veže katedrály sa týčia do výšky 66 metrov.

Ďalším významným námestím je Parque de las Luces alebo aj Svetelný park. Les svetelných stĺpov vysokých 24 metrov zakomponovaný do bambusového porastu a vodnej plochy je miestom konania zhromaždení a každovečernej svetelnej show. Tú sme ale nevideli, lebo sme tu boli iba cez deň. Snáď niekedy nabudúce. Zaujímavá bola aj cesta k nemu. Išli sme sem totiž až z parku Simóna Bolívara pešo cez niekoľko ulíc, ktoré tvoria pešiu zónu mesta. Bolo tu naozaj rušno, pozrite si nasledujúce fotky.

Neďaleko, len musíte prejsť cez jednu rušnú cestu je námestie, ktoré sa volá Plaza de la Libertad. Na Námestí Slobody je hneď niekoľko významných monumentov a sôch.

Zaujímavosťou verejnej dopravy Medellínu je systém lanoviek. Vzhľadom na kopcovitý terén je to mimoriadne efektívny spôsob dopravy pre obyvateľov a je lacný. Perfektne funguje už od roku 2004. Je veľmi obľúbený nielen medzi domácimi, ale aj my turisti sme si ho užili. Využili sme ho aj na priblíženie sa k štvrti, ktorá patrí k povinným návštevám. Najprv sme z námestia Cisneros, ktoré je spojené s parkom Luces išli metrom asi 4 alebo 5 zastávok a potom sme plynulo prestúpili do gondoly lanovky. Tou sme sa iba previezli hore a dolu (tiež asi 3 alebo 4 zastávky) a naspäť. Keď sme vyšli von zo stanice hneď nás oslovil miestny „sprievodca“, ktorý sa nám ponúkol, že nám ukáže komúnu 13. To bola kedysi najnebezpečnejšia štvrť najnebezpečnejšieho mesta na svete. Teraz je to raj pre turistov a grafity maliarov. Všetky domy, alebo takmer všetky, sú pomaľované. Ľudia tu žijú svojim životom a popri tom si užívajú aj zvedavosť turistov a ich peniaze.

Ak si chcete pozrieť mesto z výhľadu, dobrá je samozrejme lanovka, ale zlá nie je ani vyhliadka z kopca Cerro Nutibara. Je síce iba 80 metrov nad údolím, ale je tu príjemný park. Hore sa oplatí si zobrať taxík a dolu už môžete ísť pešo až do centra mesta.

Trochu prekvapivo, ale Medellín sa ukázal aj ako kulinársky raj. Našli sme tu reštauráciu, ktorá naozaj stála za tie peniaze, čo sme tu minuli. Michelinskú hviezdu dostali v apríli roku 2021 ako prvá kolumbijská reštaurácia. Oficiálne ju ale stále nemajú, pretože Michelin nemá Kolumbiu na svojej mape. A tak je nositeľkou hviezdy ich ďalšia reštaurácia, ktorá sa nachádza v USA, konkrétne v meste Washington. Pripomínam, že na Slovensku na takúto reštauráciu ešte stále len čakáme. V El Cielo alebo aj „nebo“ varí pán kuchár Juan Manuel Barrientos, rodený Kolumbijčan. Jeho testovacie menu pozostávalo z „nekonečného“ počtu predjedál a jedál spárovaných s vínami južnej Ameriky. Na záver vám priamo na ruky vylejú čokoládu a vy si ich máte oblizovať. A oblizoval som ako malé dieťa, ktorému to mama dovolí, keď pečie niečo sladké.

To je všetko z mesta Medellín. Na rade je mesto Cali alebo plným menom Santiago de Cali. Ale o tom až nabudúce.

Lubo Repka.