Na tieto ruiny, zapísané aj do knihy svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, som sa mimoriadne tešil. Ale ešte predtým sme mali na programe prehliadku baní na drahé kamene, o čom som nemal predstavu, aké to bude. Keď nemáte veľké očakávania, ani sa veľmi nesklamete. Ja som sa naopak veľmi potešil, bolo to oveľa zaujímavejšie, ako som očakával.
Mesto Wanda bolo založené v roku 1936 prisťahovalcami z Poľska, ktorí mu dali meno po svojej mýtickej princeznej. Wanda mines je baňa na polodrahokamy ako sú napríklad ametyst, topás, achát, jaspis, ktorá je ale zároveň aj fabrikou na výrobu šperkov. Návštevníci môžu vojsť až do jaskyne, v ktorej sa drahokamy ťažia, tých jaskýň je niekoľko. Každú jaskyňu (kutaciu štôlňu) má na starosti jeden baník, ktorý si všetko organizuje sám. Fabrika od neho odkupuje všetku jeho „produkciu“. Z nej potom vyrába šperky.
Na záver samozrejme skončíte vo fabrickom obchode, ktorý je veľmi pekný a ponúka množstvo krásnych výrobkov z polodrahokamov. Nekúpiť si tu niečo je veľmi ťažké.
V ceste sme potom pokračovali ešte asi dve hodiny, kým sme došli k ruinám jezuitskej misie San Ignació. Táto misia bola vybudovaná v roku 1632 a po 150 rokoch fungovania bola opustená.
Spoločnosť Ježišova alebo aj Rád jezuitov je mužský rehoľný rád, ktorý založil Ignác z Loyoly a v roku 1540 ju pápež Pavol III. potvrdil bulou. Existuje dodnes a jeho poslaním je šíriť kresťanstvo hlavne prostredníctvom misií. Vo svojom rehoľnom sľube sa hlásia ku chudobe, čistote, poslušnosti a hlavne poslušnosti pápežovi. Najvyšším predstaviteľom rádu je generál, ktorý sídli v Ríme.
Rád funguje nepretržite už takmer 500 rokov, s výnimkou rokov 1773 až 1814, kedy bol zakázaný.
V 17. storočí prišli jezuiti na misiu do vtedajšej provincie Paraguaj, ktorá bola súčasťou Argentíny. Vzniklo niekoľko misií, ktorých ruiny sa teraz nachádzajú na území Paraguaja a na území provincie Misiones v Argentíne.
Ich úlohou bolo hlavne chrániť pôvodných obyvateľov pred zotročením a priniesť im pravú vieru. Kmene Tupi-Guaraní vtedy obývali obrovské územie, dnes by sme ho mohli ohraničiť ako takmer celý Paraguaj, provincie Corrientes a Misiones v Argentíne, juhovýchodnú časť Bolívie a štát Paraná v Brazílii. V Paraguaji je doteraz popri španielčine oficiálnym jazykom aj guaraní.
Centrom obchodu s otrokmi bolo vtedy Sao Paolo, sídlo portugalských a holandských pirátov. Vyzbrojení puškami a kanónmi podnikali nájazdy do vnútrozemia za účelom zotročenia pôvodných obyvateľov. Tí sa mohli proti nim brániť len lukmi a šípmi, čo malo za následok nesmierne množstvo zotročených ľudí a ešte väčší počet ľudí zabitých.
Pod španielskou kráľovskou ochranou boli do tejto oblasti vyslaní prví misionári z rádu jezuitov. Získali si dôveru miestnych a postupne vzniklo 12 misií, v ktorých žilo 40 000 Guaraní indiánov. Mnísi ich tu učili žiť podľa kresťanských princípov, čo nebolo jednoduché. Títo prírodní ľudia dovtedy nepotrebovali žiadny odev, mnísi ich nútili sa zahaľovať. Mnohoženstvo bolo bežné, najmä náčelníci si ho užívali, ale s príchodom jezuitov sa museli zriecť viacerých „manželiek“ a vybrať si iba jednu z nich. Zakladali polia a rozvinuli pestovanie poľnohospodárskych plodín, stavali domy a školy, čomu učili aj indiánov. Tí však neboli zvyknutí pracovať a trvalo dlho, kým to pochopili. Zobrať si niečo, čo ti síce nepatrilo, ale sa ti mohlo hodiť, bolo bežné a nikto to neoznačoval za krádež. A podobných problémov, ktoré museli misionári riešiť bolo neúrekom. Keď nepomáhalo presviedčanie, prišli na rad donucovacie „výchovné“ prostriedky často hraničiace s mučením. Všetko pod heslom „Ad malorem del gloriam“, teda „Všetko na väčšiu Božiu slávu“.
Nájazdy otrokárov postupne utíchli a pôvodná ochrana pred nimi už nebola potrebná. A tak ju nahradilo dôsledné pokresťančovanie pôvodných obyvateľov, teda tak trochu iný typ otroctva. Miestni si na to tak zvykli, že teraz máme pápeža, ktorý pochádza z Argentíny a južná Amerika je najkatolíckejšia časť na celom svete.
V dobe zákazu rádu jezuitov v rokoch 1773 až 1814 boli títo nútení svoje misie opustiť. Aj miestni indiáni ich opustili a tak sa z nich postupne stali ruiny, ktoré teraz chodíme obdivovať.
Táto oblasť, ktorú sme si trochu priblížili prostredníctvom odkazu jezuitov má ale ešte jednu výnimočnú atrakciu, ak to smiem tak nazvať. Pitie maté.
Pitie čaju maté je národný zvyk prevzatý práve od pôvodných obyvateľov z kmeňa Guaraní. V Argentíne sa pije maté ako čaj, horúce. Ide vlastne o bylinkový čaj a tou bylinkou je cezmína paraguajská (Ilex paraguariensis). Bylina rastie vo forme kroviny a dorastá až do výšky 15 metrov. Mladé lístky aj s vetvičkami sa sušia na vzduchu, niekedy aj s pomocou ohňa, potom sa vetvičky odstránia a lístky opäť sušia, tentoraz už rozdrobené až kým nevznikne drobná sušená do zelena zafarbená čaju podobná hmota.
Tá sa naplní do špeciálnej nádoby kalabasa, zaleje horúcou, ale nie vriacou vodou a popíja cez špeciálnu kovovú slamku bombilla. Po vypití sa znovu dolieva horúca voda aj niekoľkokrát po sebe. Prvý nálev je veľmi silný, postupne slabne. Čo mi na tradičnom pití maté vadilo najviacej bolo spoločné pitie z jednej slamky, tu je to ale bežné a nemôžete odmietnuť.
Účinky maté sú vraj povzbudzujúce, obsahuje viacej kofeínu ako káva. Okrem toho je zdrojom minerálov a vitamínov, posilňuje imunitu (aj keď pri tom zdieľaní sa môžete skôr niečím nakaziť), znižuje krvný tlak, pomáha pri detoxikácii tela...
Ešte sa s pitím maté stretneme veľakrát, nielen v Buenos Aires, ale všade tam, kde sa nachádzajú Paraguajčania, Uruguajčania, Argentínci a z časti aj Brazílčania.
Lubo Repka
