Barma získala svoju nezávislosť 4. januára roku 1948. Imperiálna nadvláda Britov nad Barmou trvala od roku 1886 teda 62 rokov. Túto moc Briti získali silou svojich zbraní, keď si postupne od roku 1842 z Barmy kúsok po kúsku ukrajovali, až dobyli aj jej posledné hlavné mesto Mandalay. Barmáncov pokorili, ale nezlomili. Barmánci sa neustále búrili a vznikalo veľa rebélií, medzi nimi napríklad roľnícke povstanie vedené bývalým mníchom, ktorý sa volal Saya San. Rebélia prebiehala v rokoch 1930 až 1932, ale bola potlačená. Jej vodca Saya San sa na jej začiatku dal vyhlásiť novým barmským kráľom a ustanovil aj svoju 5 člennú vládu. Nezabudol pritom ani na dobré tradície a posilnil svoju novú kráľovskú rodinu, zaujímavé, že tiež o číslo 5, teda o 5 manželiek, ktoré sa stali jeho kráľovnami. Svojmu ľudu sľúbil oslobodenie od Britov, posilnenie budhistickej viery a osobnú ochranu prostredníctvom svojho šarmu a tetovaní, ktoré mal po celom tele. Britská vláda, ktorá vtedy ešte sídlila v New Delhi v Indii poslala do Barmy vojsko, ale to spočiatku nebolo úspešné a rebélia sa rozširovala. Až v auguste 1931 bol zajatý vodca rebélie Saya San, samozvaný kráľ, ktorý si dal meno Thupannaka Galon Raja. Galon je mýtický vták večne bojujúci s hadom Naga. Nepomohli mu ani tetovania a 28. novembra 1931 bol popravený. V procese, ktorý sa s ním viedol ho obhajoval advokát menom U Saw. Svojho klienta síce nezachránil, ale naštartoval tým svoju politickú kariéru.
Tesne pred Druhou svetovou vojnou Briti administratívne oddelili Barmu od svojej indickej kolónie. Stalo sa tak 1. apríla 1937. A tretím premiérom tejto stále ešte britskej kolónie sa v roku 1940 stal Galon U Saw. Áno ten pán, ktorý obhajoval falošného rádžu Galona a tak mu aj prischla prezývka Galon. V skutočnosti sa krstným menom volal Garuda.
To už ale prebiehala Druhá svetová vojna. U Saw správne predpokladal, že Japonci skôr alebo neskôr zaútočia na britské kolónie a teda aj Barmu, a preto začal hrať na dve strany. Pokúsil sa nadviazať kontakt s Japoncami, ale to sa mu nevyplatilo. Briti jeho listy zachytili a odsúdili ho na štyri roky vyhnanstva do Ugandy.
Medzitým sa ale v Japonsku naozaj formovala nová barmská oslobodenecká armáda pod vedením Aung Sana.
Bogyoke (generálmajor) Aung San je národný hrdina Mjanmarska. Študoval právo na Rangúnskej univerzite a v roku 1933 tu štúdiá úspešne dokončil. Už počas štúdií sa politicky angažoval a v roku 1938 sa stal prezidentom univerzitnej odborárskej únie. Bol presvedčený komunista a revolucionár. Jeho hlavným cieľom bola samostatnosť Barmy a vybudovanie nového, sociálneho štátu. Bol aj jedným zo zakladajúcich členov novovzniknutej Komunistickej strany Barmy a v roku 1939 sa stal jej generálnym sekretárom. Čoskoro na neho bol vydaný zatykač a musel Barmu opustiť. Ušiel najprv na Taiwan a odtiaľ do Japonska. Tam dostal vojenský výcvik a v roku 1941 sa skupina revolucionárov, ktorí si hovorili Tridsiati súdruhovia dostala do Bangkoku v Thajsku. Neskôr sa premenovali na BIA – Burma Independence Army, niečo ako Barmská oslobodzovania armáda.
V roku 1942 Japonci obsadili Barmu a vyhnali odtiaľ Britov. Z BIA sa stala BNA (Burma National Army) a Aung San sa stal ministrom obrany bábkovej vlády, ktorú ustanovili Japonci. Japoncom ale neveril a tak zorganizoval proti nim povstanie a BNA zahájila v marci roku 1945 oslobodzovací boj proti japonským okupantom. V rámci tohto boja sa dokonca spojil s Britmi a bojoval po ich boku. To mu po vojne pomohlo a stal sa piatym premiérom Britskej Barmy. Svoj úrad viedol od 26. septembra 1946 do 19. júla 1947.
Toho pamätného 19. júla 1947 bol na neho a sedem ďalších lídrov spáchaný atentát. Všetci ôsmi, vrátane jedného ochrankára boli zavraždení v centre mesta Rangoon. Zavraždiť ich dali vodcovia opozičnej strany a vraždilo ozbrojené komando v uniformách. Kruh sa uzatvára, lebo lídrom tej opozičnej strany bol náš starý známy, Galon U Saw. Táto vražda bola vyšetrená, vinníci boli zatknutí a popravení. U Saw bol obesený 8. mája 1948.
To už sa stalo v novom štáte, ktorý dostal meno Barmský zväz. Vznikol 4. januára 1948. Nový štát si demokraciu udržal iba 4 roky. Už v roku 1962 došlo k vojenskému puču a vlády sa ujala armáda. Totalitný režim sa udržal pri moci 26 rokov. Z národného socializmu sa postupne stala komunistická diktatúra po vzore Sovietskeho zväzu. Aj názov štátu sa zmenil na Socialistická zväzová republika Barma.
V roku 1988 začalo na sile naberať demokratické hnutie, ktoré režim najprv krvavo potláčal ale, neskôr ustúpil požiadavke na slobodné voľby a v máji roku 1990 sa aj uskutočnili. Voľby s vysokou prevahou (80%) vyhrala strana vedená dcérou otca národa Aung Sana. Aung San Suu Kyi, nositeľka Nobelovej ceny za mier za rok 1991 je jeho najmladšou dcérou. Tú Nobelovu cenu síce dostala, ale nemohla si ju prevziať, lebo vojenský režim si to všetko so slobodnými voľbami rozmyslel a jednoducho ich spätne zrušil, neuznal ich výsledky a víťazku volieb uvrhol do „domáceho“ väzenia. Milostivo ale prisľúbil nové slobodné voľby v roku 1997. Keď prišiel rok 1997, termín predĺžili do roku 2011.
Mne to teraz pripadá ako nekonečné predlžovanie karanténnych opatrení kvôli koronavírusu na Slovensku. Síce s postupnými ústupkami, ale s podmienkou, že keby dačo, všetko odvoláme a vrátime to späť. Moc všade na svete chutí rovnako.
Chunta si naďalej robila, čo chcela. Menila názvy miest (Rangoon na Yangon, Burma na Myanmar), ustanovila nové hlavné mesto (namiesto Rangoonu alebo Yangonu, ako chcete, sa hlavným mestom stalo Naypyidaw).
Nakoniec sa poctivé, demokratické voľby uskutočnili až v roku 2015 a následne v roku 2016 bol do funkcie uvedený prvý nevojenský prezident po viacej ako 50 rokoch. O mesiac na to sa pani Aung San Suu Kyi stala štátnou tajomníčkou, teda niečím ako premiérom krajiny. Prezidentkou sa totiž stať nemohla, lebo na to bol prijatý ešte vojenským režimom zákon, zakazujúci jej osobne stať sa prezidentkou. Takže odvtedy vládne aj nevládne v Mjanmarsku ona. V praxi platí, čo ona povie, to je zákon. Oficiálne je prezidentom pán menom Htin Kyaw.
V každom prípade treba konštatovať, že sa v krajine všetko pohlo k lepšiemu. Aj pre domácich, aj pre turistov. Ale ešte stále je toho veľa, čo treba zlepšovať. Napríklad. V krajine sa jazdí vpravo ako u nás, ale väčšina áut má volant na pravej strane. Len nedávno bol prijatý zákaz dovozu áut s riadením vpravo. Nové autá teda musia mať volant na ľavej strane, ale staré ešte stále môžu jazdiť.
Tak sa stalo aj nám, keď sme si večer zjednali v hoteli taxík na výlet k pagode Kyauktan Ye Le. Ráno prišiel pre nás taxík so sympatickým vodičom, ale volantom na pravej strane. To znamenalo, že keď sa rozhodol predbiehať ,vždy sa ma opýtal „môžem?“. Sedel som totiž na sedadle spolujazdca, lebo on to tak chcel a vedel prečo. Potreboval asistenta na predbiehanie. Cestou mi aj povedal vtipnú príhodu, ako viezol jedného pilota a ten sa tak bál, že vystúpil z auta. Chachacha, proste sa posral z takej maličkosti. No povedzte mi pane, ako môže takýto posero pilotovať lietadlo?
Nakoniec sme sa zohrali a keď nás večer vysadil pri hoteli, dostal som od neho pochvalu. Ja som mu zas na oplátku dal sprepitné a dokonca sme si ho dohodli aj na odvoz na letisko.
K pagode Kyauktan Ye Le je to z centra Yangonu asi 35 až 40 kilometrov. Najprv treba prejsť cez most Yangon-Thanlyin a mestečko Thalyin k rieke Hmaw Wun Creek. Tá sa tu neďaleko vlieva do rieky Bago, ale ešte predtým, ako ju dosiahne sa nachádza v jej prostriedku ostrov a na tom ostrove je pagoda Kyauktan Ye Le.
Pagoda Kyauktan Ye Le bola postavená už pred 2300 rokmi a vraj sú v nej uchované Budhove vlasy. Prestavaná a rozšírená bola niekoľkokrát. Dnes sú v nej umiestnené vzácne maľby a sošky v takom počte, že keby bola pohár, tak preteká.
Múzeum generála Aung Sana, venované zakladateľovi moderného Mjanmaru bolo zriadené v roku 1962 v dvojpodlažnej budove, kde naposledy býval aj so svojou rodinou. Je to vila z koloniálnych čias postavená v roku 1921. V tomto dome vyrastala aj jeho dcéra Suu Kyi, ktorá je dnes najvplyvnejšou osobou v celej Barme. Sú tu sústredené predmety dennodennej potreby, rodinné fotografie, oblečenie, knihy a v garáži je zaparkované aj generálovo auto. Počas vládnutia vojenskej chunty bolo múzeum otvorené iba na tri hodiny raz za rok, v deň jeho zavraždenia, teda 19. júla. Bolo to kvôli tomu, aby sa marginalizovali jeho zásluhy na novom štáte a zároveň aby si nikto nespomenul na jeho dcéru, ktorá už veľmi skoro začala mať politické ambície a bežní ľudia ju mali veľmi radi a rešpektujú ju doteraz.
Ďalšou veľmi významnou osobnosťou v moderných dejinách Mjanmarska bol generálny tajomník OSN pán U Thant. Túto významnú funkciu zastával v Organizácii Spojených národov od roku 1961 do roku 1971. Toto je dom, v ktorom býval do roku 1957, kým neodišiel pracovať pre OSN. Najprv bol reprezentantom Barmy a potom sa stal generálnym sekretárom, teda najvyššie postaveným funkcionárom OSN. Samotný dom je tiež z koloniálnej éry. V roku 2012 bol kompletne zreštaurovaný, dovtedy sa riadne využíval pre štátne účely a aj ako bydlisko významných barmských funkcionárov. Od roku 2013 je využívaný ako múzeum venované práci pána U Thanta pre OSN a na rozličné významné spoločenské podujatia. My sme ho videli iba zvonku, v čase našej návštevy bol zavretý.
U Thant sa dostal do funkcie vo veľmi náročnom období napätia medzi USA a Sovietskym zväzom v dobe tzv. Kubánskej raketovej krízy, ktorá naplno vypukla v roku 1962. Mal veľkú zásluhu na rozhovoroch a jednaniach Kennedyho s Chrušťovom. Svet ocenil jeho zásluhy a v roku 1966 bol jednomyselne opätovne znovuzvolený do svojej funkcie. Tretíkrát zo zdravotných dôvodov odmietol kandidovať a tak išiel v roku 1971 do dôchodku. Zomrel v roku 1974.
Katedrála Svätej Trojice, Holy Trinity Cathedral v Yangone bola postavená v roku 1894. Dizajnoval ju významný britský architekt Robert Chisholm a pri kladení základného kameňa v roku 1886 bol prítomný aj vicekráľ Indie Lord Dufferin. Markíz Dufferin bol významný britský diplomat viktoriánskej éry, v osobnom živote však nebol veľmi šťastný. V roku 1896, keď už nepôsobil ako diplomat, zatiahli ho do finančných transakcií, ktorým vôbec nerozumel. Investičná spoločnosť, ktorá zneužívala jeho meno na svoje podnikanie škandálne skrachovala, teraz by sme to nazvali podvodným spôsobom, vytunelovaním. Dufferin z toho ťažil tiež. Financoval svoj osobný život, ktorý nebol lacný. Nad svoje pomery žil ale po celý svoj život. Zadlžoval sa kde sa dalo a všetky nehnuteľnosti, ktoré vlastnil boli založené. Okrem toho mu v búrskej vojne jedného syna zabili a druhého zmrzačili. Zomrel v „absolútnej chudobe“ na svojom panstve Clandeboye Estate v roku 1902. Ach tá britská šľachta.
Pagoda Sule je svojim historickým významom ešte dôležitejšia ako pagoda Shwedagon, ktorú sme si predstavili v prvom blogu z našej cesty Mjanmarskom. Kým vek shwedagonskej pagody je trochu nafúknutý, aby vyzerala staršie, Sule pagoda je naozaj dokázateľne stará viacej ako 2500 rokov. Nachádza sa v úplnom centre mesta, je vlastne sama osebe centrom mesta Yangon. Keď sa v meste diali nejaké protesty, vždy sa to začalo pri pagode Sule. Naša zamatová revolúcia sa začala na námestí SNP. Ich šafránová revolúcia sa v roku 2007 začala tu pri pagode Sule. Aj keď neviem, prečo sa volala šafránová, mala sa volať benzínová, pretože nepokoje vznikli po ohlásení vlády, že dvíha cenu benzínu takmer na dvojnásobok. Meno šafránová jej nakoniec priniesli budhistickí mnísi, ktorí sa k pokojnému protestu pridali a podporili ho. Ich oblečenie má totiž šafránovú farbu. Názov šafránová revolúcia znie lepšie, ale v porovnaní s našou nebola až taká pokojná, režim vtedy zabil asi 30 mníchov a 70 civilistov, prevažne študentov.
Samotná hlavná pagoda je vysoká 44 metrov a má osemhranný pôdorys. Svoju terajšiu podobu získala v 15. storočí. Sú v nej uchovávané, ako inak, Budhove vlasy. Vraj pôvodná pagoda bola postavená ešte za jeho života. V tejto pagode sídli duch mesta Yangon. Už veľakrát sme si spomínali, že pri každom dome v juhovýchodnej Ázii majú vybudovaný aj maličký dom pre duchov, ktorí ho potom chránia. Tímto duchom sem umiestňujú jedlo a nápoje, aby si získali ich priazeň. Takýmto domom je pagoda Sule pre celý Yangon ako mesto.
Peoples Park je najkrajším parkom v Yangone. Je to zároveň aj námestie, kde sa konajú tie najvýznamnejšie oslavy a zhromaždenia. Kedysi za koloniálnej éry tu bolo golfové ihrisko.
Len tak mimochodom, Mjanmarsko je golfovým rajom. Je ich tu asi 130, niektoré ešte z čias britskej koloniálnej nadvlády a niektoré supermoderné svetovej kvality. Ak sa ešte raz vrátim do Mjanmarska, tak to asi bude kvôli golfu.
The Strand Café and Hotel je viktoriánska stavba, ktorú postavil v roku 1895 britský developer John Darwood, ale neskôr ju kúpili bratia Aviet a Tigran Sarkie. Bratia boli celkom štyria a sú arménskej národnosti, ale pochádzajú z Iránu. V celej juhovýchodnej Ázii vlastnili sieť tých najluxusnejších hotelov vrátane napríklad hotela Raffles v Singapure. Budova stojí na ulici Strand na čísle 92 a podľa ulice dostala aj meno. Hotel dali do prevádzky títo známi bratia v roku 1901.
Pôvodne bol určený len pre bielych a aj tak dlho slúžil. Bol jedným z najexkluzívnejších hotelov v celom Britskom impériu. V roku 1925 ho bratia predali a potom vystriedal niekoľko vlastníkov. V roku 1937 bol zrenovovaný. Počas Druhej svetovej vojny ho Japonci využívali na ubytovanie pre vyšších dôstojníkov. Po získaní nezávislosti bolo vlastníctvo hotela zoštátnené. Do súkromného vlastníctva sa dostal až v roku 1989. Nový vlastník, jeden bohatý Barmánec a skupina medzinárodných investorov hotel znovu renovovali a urobili z neho moderný hotel s históriou. Znovuotvorený bol v roku 1993. Takže našu večernú prechádzku Yangonom sme mohli ukončiť pohárikom koňaku v bare tohto hotela.
A kto boli v minulosti najvýznamnejší hostia tohto hotela? Boli to napríklad britskí spisovatelia George Orwell a Rudyard Kipling, americký šéfkuchár a televízna hviezda Anthony Bourdain, alebo spevák Mick Jagger či 39. americký prezident Jimmy Carter.
Na záver sme si nechali návštevu Národného múzea. V päťpodlažnej modernej budove sú sústredené najvýznamnejšie artefakty z celého Mjanmarska a tak nám pomohlo, že sme z neho už veľa videli. Múzeum bolo ustanovené v roku 1952, ale do tejto modernej budovy sa presťahovalo až v roku 1996.
Najdlhšie som sa zdržal v halách venovaných kultúre a hudobným nástrojom. Dozvedel som sa napríklad, že mjanmarský orchester pozostáva zo siedmych až desiatich nástrojov. Jeden z nich je vždy „sólista“, v každej skladbe to môže byť iný hudobný nástroj, alebo samozrejme hudobník. Najčastejšie obsadenie tvoria: hsaing sais (hráč na harfu), kyay-ti (hráč na niektorý strunový nástroj), naung-ti (hráč na gong), pat-ma-ti (hráč na basový bubon), hne‘-sayas (hoboista), let-htauk (asistent basového bubeníka), si-ti (cimbalista), a wa-ti (rytmik bambusových paličiek).
Jedným z najvýznamnejších exponátov je Leví trón, jediný zachovaný kráľovský trón. Písal som o ňom v článku o meste Mandalay. Áno, je to ten trón, ktorý ukradli Briti a odviezli do Indie, keď zvíťazili nad Barmou v tretej Britsko-barmskej vojne a dobyli posledné jeho kráľovské hlavné mesto Mandalay. Veľkodušne ho Barmáncom vrátili naspäť v roku získania barmskej nezávislosti.
Toto je posledný zo série článkov o Mjanmarsku z našej cesty uskutočnenej v roku 2018. Držím Barme palce v ďalších rokoch po koronavíruse, ktoré asi nebudú ľahké. Krajina má úžasný potenciál, skvelých ľudí a nádhernú prírodu. A asi najviacej budhistických pamiatok na svete.
Lubo Repka.
