Po slovensky hovorí ešte možno milión ľudí roztrúsených po celom svete, ale dohovoríme sa s malými alebo väčšími problémami aj s inými Slovanmi ako sú Češi, Poliaci, Srbi, Chorváti, Macedónci, Čiernohorci či Ukrajinci. Horšie to je už s Rusmi alebo Bulharmi, pri stretnutí s nimi prechádzame do angličtiny. Najlepšie si rozumieme s Čechmi, dlho sme mali s nimi spoločný štát – Československo. S Čechmi sme ako bratia, keď sa kdekoľvek v cudzine stretneme, vždy sa potešíme a pomáhame si.
Bratislava sa nevolala vždy Bratislava. V histórii mala rôzne pomenovania a to podľa toho, kto bol práve pri moci. Takto si to zo školy pamätám ja. Gréci ho volali Istropolis, latinsky sa mesto volalo Possonium, Staroslovania ho volali Braslav alebo Preslav, Nemci Brezalauspurc, Maďari Poson alebo Posony, Rakúšania Pressburg a Slováci až do roku 1918 Prešporok. V roku 1919 po pričlenení k Československu dostalo mesto svoje terajšie meno Bratislava.
Mesto leží na rieke Dunaj a má strategicky významnú polohu. Niektorí obyvatelia mesta bývajú tak, že z okna svojho bytu majú výhľad na Slovensko, Rakúsko a možno aj Maďarsko. Leží úplne na hranici a je jediným hlavným mestom sveta, ktoré hraničí súčasne s dvoma krajinami. Boli časy, keď bolo obohnané na hranici s Rakúskom ostnatým drôtom a strážené pohraničníkmi, ktorí mali ostré náboje a právo strieľať bez vyzvania na každého, kto sa pokúsil prekročiť hranice. Za obdobie komunistickej diktatúry na tejto hranici zahynulo mnoho ľudí snažiacich sa prekročiť hranicu do Rakúska. Niektorým sa to aj podarilo a to často veľmi kurióznym spôsobom. Poviem vám o jednom prípade, ktorý sa skutočne stal. Slovák túžiaci po slobode si zhotovil rogalo a v noci za úplnku, keď bola úplná tma sa spustil z brala na hrade Devín, ktorý sa nachádza v rovnomennej časti Bratislavy na sútoku riek Devín a Dunaj a doletel až do Rakúska. Takémuto človekovi potom komunisti zhabali všetok majetok a jeho príbuzným znepríjemňovali život ako sa dalo. Iní sa pokúšali cez rieku preplávať, ale mnohým sa to nepodarilo a v silnom prúde sa utopili. Niekedy ich mŕtvoly našli až pri Budapešti. Iných zastrelili pohraničníci ešte skôr ako stihli skočiť do rieky. A neboli to iba Slováci, ale aj Nemci a Poliaci. Najmä oni veľmi často neznajúc pomery a silu rieky pri týchto pokusoch zomierali.
Teraz je už ale všetko inak. Bratislava je mesto plné turistov a hranice prestali existovať. To vám poviem, žiť v takejto dobe je až neuveriteľné. Pred 30 rokmi ste sa nemohli k hranici ani priblížiť, o cestovaní ste mohli iba ak snívať a cestovať len prstom po mape a teraz? Bratislavčania chodia nakupovať do Rakúska, navštevujú Viedeň kedykoľvek si zmyslia. Niektorí dokonca kupujú byty alebo domy v Rakúsku alebo v Maďarsku, lebo tam sú lacnejšie ako v Bratislave a do mesta dochádzajú. A v Maďarsku aj v Rakúsku ich vítajú a ponúkajú im rozličné výhody, len aby sa tam presťahovali. The times they are changing. A to v priebehu jedného ľudského života.
História Bratislavy a Slovenska ale siaha hlboko do minulosti. Vždy, keď mám tú možnosť, rozprávam o našej histórii asi takto: Najstaršie kostry človeka neandertálskeho pochádzajú zo staršej doby kamennej. Stopy trvalého osídlenia sa datujú do mladšej doby kamennej. Ide hlavne o kultúru tzv. lineárnej keramiky. Najstaršie keltské pamiatky pochádzajú zo 4. storočia pred n.l. V prvom storočí nášho letopočtu tu stredom mesta viedla hranica Rímskej ríše. V šiestom až ôsmom storočí sem dorazili Slovania a Avari. Prvý štát na území Slovenska, ktorý zahŕňal aj územie Bratislavy bola Samova ríša. Potom sa mesto stalo súčasťou Nitrianskeho kniežactva a neskôr Veľkej Moravy. To už sa do oblasti dostali aj maďarské kmene, neskôr Tatári, Turci. Slovensko sa stalo súčasťou Habsburgskej ríše, neskôr Rakúsko-Uhorska, potom Československej republiky a až v roku 1993 vznikol terajší Slovenský štát. V krátkom období počas druhej svetovej vojny existoval „samostatný“ Slovenský fašistický štát, ale v značne oklieštenej podobe. Slováci sa proti vlastným fašistickým vodcom ešte počas vojny v roku 1944 vzbúrili a takmer tri mesiace odolávali nemeckej presile, kým ich Nemci nevytlačili do hôr, kde pokračovali v boji za svoju slobodu až do oslobodenia formou partizánskej vojny. Ozajstnej slobody sme sa ale dočkali až po víťazstve demokracie v tzv. zamatovej revolúcii v roku 1989 spolu s našimi bratmi Čechmi. Štát sme si s nimi pokojne a nenásilne rozdelili a vstupom do Európskej únie v roku 2004 sme sa v spoločnom „štáte“ zase stretli. Hlavne táto časť - pokojné rozdelenie Československa cudzincov zaujíma najviacej.
V Bratislave je množstvo hudobných klubov a hrá sa tu vynikajúci jazz, rock či dokonca flamenco.
Naša cesta okolo sveta sa začala v Bratislave dňa 1. novembra roku 2013 a naspäť do Bratislavy sme sa vrátili 12. júna 2014. Celkovo sme teda boli na ceste takmer 8 mesiacov, presnejšie 224 dní, ak som to dobre spočítal.
Navštívili sme takmer všetky krajiny, ktoré sme si naplánovali, okrem Nového Zélandu. Ten sme si nechali na inokedy, aby sme neukrátili Austráliu. Boli to konkrétne tieto krajiny:
Rakúsko, Taliansko, Chorvátsko, Grécko, Egypt, Izrael, Jordánsko, Omán, India, Srí Lanka, Malajzia, Singapur, Thajsko, Čína (Hongkong a Macao), Indonézia, Austrália, Nová Kaledónia, Vanuatu, Fidži, Americká Samoa, Kanada a Havajské ostrovy a ďalších 6 štátov USA.
Prepravovali sme sa vlakom, výletnými loďami a autom a samozrejme letecky. Plavili sme sa týmito spoločnosťami:
AIDA – plavba z Benátok do Bangkoku v trvaní 36 dní
Holland America – dve plavby. Prvá okolo Indonézie v trvaní 12 dní a druhá zo Sydney do Vancouveru v trvaní 28 dní.
Autom sme jazdili v Austrálii a USA.
Peši sme nachodili neskutočne veľa, najmä po mestách a národných parkoch.
Lietadlo sme použili na presun z Phuketu do Hongkongu, Singapuru, Kuala Lumpur. Z Kuala Lumpur do Sydney, z Vancouveru do San Francisca a samozrejme po USA zo San Francisca do New Yorku a z New Yorku do Viedne.
Všetky veci súvisiace s cestou sme si naplánovali a zariadili bez pomoci cestovných kancelárií, čo neznamená, že vy ich nemáte používať.
Najviacej sme si užili plavby. Milujeme „luxusné“ plavby. Ako som už napísal vo svojej knihe Plavba do Čierneho mora, slovo luxusné dávam do úvodzoviek, pretože v súčasnosti to už nie je luxus, skôr pohodlie a pohoda spojené s intenzívnym poznávaním. V písaní kníh o plavbách budem určite pokračovať. Asi najbližšia bude kniha o plavbe na Bahamské ostrovy.
Lubo Repka
