New Orleans je skrátka jedna veľká pohoda, čo sa ukázalo hneď v prvý večer.
Prišli sme sem podvečer a hneď sme sa vybrali na „výzvedy“. Keďže sme mali hotel priamo v centre French Quarter naša prvá prechádzka viedla na Bourbon street. Čakal som, že mesto bude žiť, ale to, čo sme videli, predčilo všetky moje očakávania. Na ulici to vrelo, všade plno ľudí, hluk, na každom rohu iná hudba. Samé bary a reštaurácie, do ktorých sa vás snažia prilákať všemožným spôsobom. Od ponuky dvoch nápojov za cenu jedného až po takmer úplne nahú dievčinu, ktorá vás láka do striptízového baru priamo na ulici. Okolo toho také množstvo pouličných zabávačov najrozličnejšieho zamerania, že máte problém sa posunúť ďalej. Blázninec. Buď utečiete, alebo sa prispôsobíte aspoň naoko a užívate si atmosféru. My sme s radosťou urobili to druhé, dali sme si pivo a inde zase večeru a inde zase pivo pri muzike atď.
O pár dní neskôr mi nedalo a urobil som toto video. Bolo to podvečer, keď sa zotmie a blíži sa polnoc, vynásobte si tento ruch desiatimi.
Cez deň je mesto úplne iné, povedal by som, že sa prezlečie do kultúrnejšieho kabátu. Turisti sa túlajú po uličkách Francúzskej štvrte, obdivujú koloniálnu architektúru mesta a navštevujú rozličné múzeá, kostoly, ikonické reštaurácie a kaviarne alebo parky či cintoríny. Na to vám samozrejme jeden deň nestačí, tak sa pozrite, čo sme za tých pár dní videli my.
New Orleans je mesto ležiace na rieke a tou riekou je legendárna Mississippi. Výlet parníkom po rieke samozrejme nesmie chýbať. Je to síce krátka plavba, ale veľmi sa na ňu teším, veď som o tom sníval od detských čias, keď som čítal príbehy Toma Sawyera a Huckleberryho Finna. Ich príbehy sa síce odohrávajú vo fiktívnom meste St. Petersburg (podľa skutočného mesta Hannibal v štáte Missouri), ale od rieky Mississippi ich v mojich spomienkach nič neoddelí. A od detských snov k tým dospeláckym nie je ďaleko. A tým dospeláckym snom bolo plaviť sa raz v živote po tejto rieke parníkom, na palube ktorého sa bude hrať ten správny New Orleans Jazz.
Na tomto mieste musím popísať moje prvé sklamanie z New Orleansu. Je ním jazz. Očakával som jazz na každom kroku, skúsených čiernych jazzmenov ako som videl v Chicagu, ale tu už nevládne jazz a nehrajú čierni muzikanti. Väčšinou sa hrá hlučná rocková alebo popová hudba, niekedy blues a málokedy jazz. V podstate ho musíte hľadať. Okrem toho, často ho hrajú školení muzikanti, je to taký „belošský“ jazz, nie že by bol zlý, to v žiadnom prípade, ale chýba tomu tá „šťava“.
Jeden z večerov sme sa vybrali na okraj Francúzskej štvrte na Frenchmen street. Nie je taká dlhá ako Bourbon street, ale v miestnych kluboch sa hrá prevažne poctivý, tradičný jazz alebo blues.
Návšteva parku Luisa Armstronga bola pre mňa povinnou jazdou, na ktorú som sa tešil. Tento verejný park bol vybudovaný v roku 1960. Jeho súčasťou je aj mestská športová aréna vybudovaná už v roku 1930 a divadlo nesúce meno gospelovej speváčky Mahalie Jackson, ktorá sa tiež narodila v New Orleanse. Súčasťou parku Luisa Armstronga je Congo Square. Otroci mali v nedeľu voľno a tak sa tu na tomto mieste stretávali, predávali svoje produkty, spievali a tancovali v rytme afrických bicích nástrojov. Neskôr k nim pridávali ďalšie po domácky vyrobené nástroje, alebo nástroje, ktoré dostali do daru od svojich bielych pánov, ktorým sa ich temperamentná hudba páčila. Takto nejako sa postupne ich hudba zdokonaľovala a obohatená o európske harmónie a melódie sa zmenila na to, čomu dnes hovoríme jazz alebo blues. No kde inde ak nie tu by mala byť umiestnená pamätná socha Luisa Armstronga?
Z parku Luisa Armstronga sme sa presunuli na neďaleký Saint Louis Cemetery, ktorý je najstarším cintorínom New Orleansu. Nachádza sa len pár metrov od hranice Francúzskej štvrte na Basin street. Otvorený bol v roku 1789. Odpočívajú tu mnohé významné osobnosti, ktoré sa zapísali do dejín mesta, ich mená by vám ale asi nič nehovorili tak, ako nič nehovorili ani mne. Jedno meno ma ale mimoriadne zaujalo: šachový veľmajster Paul Charles Morphy. Žil v rokoch 1837 až 1884 a bol neoficiálnym majstrom sveta. Šachy sa naučil hrať ešte ako dieťa jednoduchým odpozorovaním hry svojho strýka a otca. Po jednej partii medzi bratmi, ktorú sledoval celý čas zahlásil, že otec mal vyhrať. Mysleli si, že iba tára, pretože ho nikto nikdy hrať neučil, ale keď im naspamäť zopakoval celú partiu a ukázal, ako mal otec ťahať aby vyhral, zostali v nemom úžase. Vo veku 9 rokov už bol považovaný za jedného z najlepších hráčov New Orleansu. V dvanástich hral proti profesionálnemu maďarskému veľmajstrovi Johannovi Lowenthalovi tri partie, z ktorých dve vyhral. Ako 21-ročný už bol považovaný za najlepšieho hráča „všetkých čias“, hral v Paríži, New Yorku a všade dosahoval mimoriadne výsledky. V roku 1861 ale oznámil, že so šachom končí a bude sa venovať svojej práci. V tom čase už zúrila občianska vojna Severu proti Juhu a Morphy žil striedavo v New Orleanse, Havane a Paríži. Zomrel náhle vo veku 47 rokov vo svojej vani v New Orleanse.
Nová hudba sa najskôr hrávala na pohreboch a neskôr dostala ďalší rozmer v karnevalových sprievodoch. Najslávnejší z nich, karneval Mardi Gras v New Orleanse, sa koná každý rok v utorok 47 dní pred Veľkou nocou, teda deň pred popolcovou stredou. Predchádza mu množstvo rozličných akcií a íventov organizovaných od Troch kráľov (6. januára), zameraných na kulinárske, tanečné, hudobné a všetky možné iné druhy zábavy, aké si len viete predstaviť. Tradícia začala niekedy koncom 17. storočia na juhu Louisiani a stávala sa stále populárnejšou až sa v roku 1875 stala štátnym sviatkom. V súčasnosti je karneval Mardi Gras pre New Orleans tak ekonomicky dôležitý, že ani hurikán Katrina ho nedokázal zastaviť. Veď predsa hurikánová sezóna je v lete.
Keď sme už pri tom hurikáne Katrina, bola to obrovská tragédia. Zapísal sa do histórie Spojených štátov ako 3. najsilnejší a mal za následok smrť 1 245 ľudí, materiálne škody presiahli výšku 100 miliárd USD. Najhoršie to bolo 29. augusta 2005. Živel pretrhol hrádze na 53 miestach a 80% mesta sa ocitlo pod vodou. Počas našej návštevy sme už žiadne následky nevideli.
Muriel's Jackson Square restaurant je asi jedna z doteraz najkrajších reštaurácií, aké som videl. Budova sama o sebe by kľudne mohla byť múzeom a jednotlivé vnútorné miestnosti aj múzeum pripomínajú. Postavená niekedy medzi rokmi 1743 až 1762 bola vlastne druhou budovou New Orleansu, prvou bolo sídlo guvernéra. Neskôr veľakrát zmenila majiteľov, do dnešnej podoby ju prebudovali na prelome 19. a 20. storočia. Súčasní majitelia budovu kúpili v roku 2000. Jej obnove venovali nielen veľa peňazí ale aj kus seba, čo je cítiť na každom kroku.
Všetko moderné, či už osvetlenie alebo klimatizácia, je akoby „prenesené do minulosti“ a zakomponované veľmi citlivo a s mierou. Navyše jedlo a aj obsluha boli vynikajúce.
Pod hlavičku Louisiana State Museum patrí viacero múzeí a my sme navštívili to pre mňa najzaujímavejšie, múzeum Neworleanského jazzu v budove starej mincovne. V spodnej časti je vystavených niekoľko strojov na výrobu mincí a je tu vysvetlené, ako sa mince razili. V hornej časti bola v čase našej návštevy špeciálna výstava, venovaná životu Luisa Armstronga. Satchmo, ako ho prezývali, je najslávnejším džezovým hudobníkom pochádzajúcim z New Orleansu. Mohli sme vidieť Satchmovu prvú trúbku, vzácne fotografie z jeho života, ale aj inštrumenty iných famóznych muzikantov, ako napríklad saxofón Sidneyho Becheta, trombón Kida Oryho, klarinet Georgea Lewisa a pod.
Inou jeho prezývkou bolo Pops. Luis nemal veľmi dobrú pamäť na mená a ani na tváre, a tak každého volal neutrálne pops a tak mu to nakoniec prischlo. Jeho obľúbeným jedlom bola kreolská červená fazuľa s ryžou a bravčovým mäsom. Až keď mu toto jedlo pripravila jeho štvrtá a posledná manželka Lucille Wilson, tak ju požiadal o ruku. Tu je jej recept:
Keď sme pri jedle musíme spomenúť kaviareň Du Monde založenú v roku 1862 a doteraz fungujúcu 24 hodín denne sedem dní v týždni. Sortiment kaviarne je veľmi jednoduchý: čierna chicory káva s mliekom alebo bez mlieka, čerstvá pomarančová šťava a pampúch (beignet) bohate posypaný práškovým cukrom.
A čo to je chicory? Po slovensky čakanka. Koreň čakanky sa vysuší, pomelie a v tejto kaviarni ho primiešajú do kávy, čo jej dáva veľmi špecifickú chuť.
Po’ boys je rozpolený rohlík vrchovato plnený mäsom, morskými plodmi, párkom, proste čímkoľvek a ešte k tomu precpaný nakladanou zeleninou a vylepšený majonézou, kečupom, horčicou – fantázii sa medze nekladú. Dôležité je, aby ten rožok bol veľký a poriadne naplnený. A aby vám nebolo málo prásknu vám k tomu ešte hranolky. A ako vznikol ten čudný názov? Vraj z vety, ktorou jeden z bratov Martinovcov (Bennie a Clovis) oslovoval svojich klientov: „What are we going to feed these poor boys?“ Z poor boys sa stalo Po’ boys.
Gumbo je husté soté buď s mäsom alebo plodmi mora ochutené tradičnými bylinkami, šafránom a okrou a samozrejme podávané s ryžou.
Blackned steak or fish or chicken je spôsob úpravy mäsa, ktorý je tu veľmi populárny. Mäso sa najprv opečie na prudkom ohni a až potom, keď už je skoro čierne a mierne pripálené, sa dokončí jeho tepelná úprava tak, ako si práve želáte.
Turtle soup si môžete dať ako polievku alebo na spôsob boloňské špagety, ale namiesto hovädzieho mäsa sa použije mäso z korytnačky, soté sa ochutí tým správnym louisianským spôsobom a pridajú sa cestoviny podľa nálady. Nepredstavujte si pri tom milú korytnačku, ako ju poznáme v našich končinách. Tu sa varí miestna korytnačka supia, tiež zvaná kajmanka dravá, po anglicky alligator snapping turtle. Je to jedna ohyzda, ktorej vám vôbec nemusí byť ľúto. Medzi korytnačkami je to niečo ako piraňa medzi rybami.
Ustrice samozrejme nesmú chýbať, či už živé alebo pečené.
Na záver musím podotknúť, že s týmto blogom som sa nadrel. Toľko vecí som musel vynechať, toľko zážitkov a vnemov nespomenúť, že mám stále pocit, akoby som sa s vami o svoje zážitky nepodelil tak, ako som chcel. Sú proste mestá, na ktoré jeden blog nestačí a New Orleans je presne také.
Lubo Repka
